Aj veselí anjeli musia odísť...

  Prečo ja? Prečo milovaný človek? Prečo moja rodina? Zúfalo sa pýtame, ak do nášho pokojného života zasiahne choroba. Nie chrípka, či angína, ale nemoc, pri ktorej niekto ukrutne trpí, iný bezbolestne, ale o to zákernejšie, krok za krokom umiera. Prečo... Dokážeme nájsť odpoveď? Mária Mečiarová, pre blízkych Manika alebo teta Maňa, sa nahlas asi nikdy nepýtala: Prečo ja? S pokorou prijala svoj údel, ba dokonca, využila ho. Pre iných.


  Milovaná sestrička
  Na svet prišla ako siedme dieťa. Rodičov určite potešila, veď po piatich chlapcoch bola len druhou dcérou. Keď vyrástla, možno len neisto tušila, čo by mohla v živote robiť. Nastúpila do nemocnice ako sanitárka. Veľmi rýchlo si lekári aj sestričky všimli, že mladé dievča, ktoré k nim nastúpilo, je veľmi šikovné. Manike sa práca páčila, preto ju nemuseli dlho prehovárať, aby išla do školy. Popri práci úspešne študovala, až sa z nej stala zdravotná sestra. „Nastúpila na interné oddelenie,“ spomína jej neter Eva Humajová a pokračuje: „Musela byť veľmi šikovná. V tom čase totiž nemocnica dostala oživovací prístroj, tzv. ´žehličky´, ktoré sa pri oživovaní prikladajú na hruď. Teta bola jediná, ktorá to v tom čase v nemocnici mohla robiť.“
  Pacienti ju milovali. Starala sa o nich s obrovskou trpezlivosťou a láskou. Nedokázala sa nahnevať, nič ju nerozladilo. Každú situáciu prijímala s pokojom a úsmevom na perách. Zvlášť k starším ľuďom pristupovala veľmi obetavo. Vnímala ich, akoby to boli jej rodičia. A tak sa o nich aj starala. Jedna z jej kolegýň priznala, že po odchode pani Márie z oddelenia sa už nikdy nenašla taká obetavá a pacientmi obľúbená sestrička.
  Vypukla chrípková epidémia. Neobišla ani zdravotnícky personál v nemocnici. Manika mala takmer 39-stupňovú horúčku. Napriek tomu sa rozhodla nastúpiť do nočnej služby. Darmo ju mama odhovárala. „Veď kto by sa o pacientov postaral?“ spýtala sa Manika a odišla do služby. Pracovala nakoniec až dve noci. Po druhej službe sa cítila unavená a akosi čudne začala zakopávať jednou nohou. Nikdy predtým sa jej to nestalo. Nebol to len chvíľkový problém, ale pretrvával ďalej. Zdalo sa, že je to nejaká ortopedická porucha. Špeciálne vyšetrenie v Hradci Králové ukázalo krutú diagnózu - skleróza multiplex. Mária Mečiarová mala vtedy 33 rokov.


  Modlitby za iných
  Lekári jej povedali, že nikdy nebude mať deti. Aj keď predtým mala vážnu známosť, nesnažila sa už nikoho hľadať. Zostala slobodná. Nie však sama. Mala rodinu, ktorá jej pomáhala, maximálne ju podporovala. Rovnako mala veľa kamarátok medzi kolegyňami, ktoré si ju obľúbili vďaka jej veselej a priateľskej povahe.
  Skleróza multiplex môže u každého pacienta zasiahnuť inú časť tela. U niekoho je to mozog, u ďalšieho oči, v prípade Maniky to boli nohy a pohybové ústrojenstvo. Napriek zdravotným problémom naďalej robila v ambulancii. Milovala svoju prácu, pacientov, kolegov, jednoducho ľudí.
  „Manika nikdy nemala svadbu, preto sme jej pripravili obrovskú oslavu päťdesiatky. Zišla sa na nej celá rodina, všetci jej kolegovia. Hrala Necpalanka, prišiel aj Košovan. Manika bola šťastná,“ spomína jej sestra Filka. Päťdesiaty rok života bol pre pani Máriu zlomový. Musela odísť do invalidného dôchodku. Ocitla sa totiž na nemocničnom lôžku potom, ako si zlomila ruku. „Jej stav sa vtedy zhoršil. Z nemocnice sa po čase síce dostala domov, no ostala už len ležať na posteli,“ približuje situáciu spred desiatich rokov neter Eva a pokračuje: „Sama však neostala. Starali sme sa o ňu, navštevovali ju. Neraz, keď som k nej prišla a pozrela som sa na ňu, bolo mi jej ľúto. No teta Maňa sa hneď začala usmievať, vypytovala sa, čo je nové, vtipkovala s nami. Po chvíli sme sa bavili tak, akoby ani nebola chorá. Napriek neľahkému osudu mala dobrú náladu a optimizmu na rozdávanie. Sama nám neraz vravela, že je so svojím stavom zmierená a vie, že to už lepšie nebude.“
  Veľkú silu jej dodávala viera v Boha. Deň čo deň sa k nemu utiekala. K najkrajším chvíľam patrilo, keď za ňou prišiel kňaz a priniesol jej sväté prijímanie. Svoje utrpenie a modlitby obetovala za iných. „Modlila sa za viacerých vysokoškolákov, aby sa im darilo pri štúdiu. Dokonca sa modlila za istých manželov, ktorí veľmi túžili po dieťati. Jej prosby boli vypočuté a stali sa z nich rodičia. Tete poslali aj fotku svojho dieťatka. Raz, keď som k nej prišla, si zavtipkovala: ´Vieš čo to bolo dnes ráno, kým som sa za všetkých pomodlila?´ Dobrá náladu ju proste nikdy neopúšťala.“


  Osudná deviatka?
  Deti z rodiny pani Márie začali pre ňu vydávať časopis s príznačným názvom Maňa. Keď zostala pripútaná na lôžku, chceli, aby si cibrila pamäť a vedela o všetkom, čo sa deje v rodine. Časopis si nakoniec obľúbilo celé príbuzenstvo, dostal sa aj k ďalším ľuďom, dokonca až do Ameriky.
  Prvé číslo časopisu vyšlo presne na sviatok sv. Valentína v roku 1997.
  Na 14. februára tohto roku chystali mladí redaktori a tvorcovia časopisu veľkú oslavu 10. výročia. Nikdy sa však neuskutočnila.
  Začiatkom februára dostala pani Mária vysoké teploty, jej stav sa prudko zhoršoval. Svalstvo mala natoľko ochabnuté a slabé, že nedokázala vykašliavať hlieny. Domáca starostlivosť nestačila, museli ju previezť do nemocnice. „Všetko sa začalo zhoršovať v sobotu 3. februára a postupovalo to veľmi rýchlo. V stredu som ju bola pozrieť v nemocnici. Keď som už odchádzala, vo dverách ma akoby niečo zastavilo. Ešte raz som sa pozrela na Maniku a ticho jej povedala ´ahoj´. Bolo to naposledy. Vo štvrtok ráno od nás navždy odišla,“ so slzami v očiach ťažko hľadá slová pani Filka.
  Mária Mečiarová zomrela vo veku 59 rokov. Jej neter Eva sa pri tomto, na prvý pohľad štatistickom údaji, pozastaví. Vyrozpráva zaujímavú udalosť. Otec pani Márie prežil pred rokmi klinickú smrť. V tom čas bol pri ňom syn Lojzko a práve jemu povedal: ´Bol som na lúke, videl som tam viacerých, ktorí už zomreli. Taký vysoký na mňa ukázal a povedal mi, že ešte budem žiť.´ Stalo sa, žil ešte štrnásť dní. No často potom opakoval vetu: ´Len keby tam tie deviatky neboli, tie deviatky.´ Čo tým myslel? „Tieto slová môjho starého otca sme si pamätali, no nevieme, čo znamenajú. Možno len tušíme. Dedko zomrel, keď mal 89 rokov, babka odišla z tohto sveta ako 79-ročná. Ich syn Lojzko nás opustil vo veku 59 rokov, dokonca 19. apríla. No a teraz teta Maňa tiež ako 59-ročná a len deň pred 9. februárom.“


  Navždy v srdciach
  Mária Mečiarová opustila svojich najbližších len pred pár týždňami. Smútok v ich srdciach je ešte veľmi živý a silný. Napriek tomu si ju chcú zapamätať ako veselého a usmiateho človeka, či možno anjela, ktorý sa rozdával pre druhých. Chcú si ju pamäť v jej modrej embéčke, na ktorej koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia absolvovala cestu do francúzskych Lúrd a trasu dlhú niekoľko tisíc kilometrov sama odšoférovala. Chcú si ju zapamätať na záhrade pri rodičovskom dome, kde tak rada trávila čas, trhala ríbezle, či čerešne.
  Nechcú na ňu zabudnúť a preto časopis Maňa bude aj naďalej vychádzať. Na jej pamiatku.

(JÁ)