KTO SME?
Časopis Maňa je rodinný časopis rodiny Mečiarovej, Petrášovej, Humajovej a jej ďalších „odnoží“.
Vznikol úplne spontánne na podnet myšlienky Marienky Mečiarovej, ktorá vo februári 1997 ležala v nemocnici. Bolo jej tam strašne dlho, pretože okrem toho, že musela ležať, kvôli chrípkovej epidémii do nemocnice ani nesmeli chodiť návštevy.
My sme najskôr tete Marienke na nemocničnú izbu písali listy. Nosila jej ich moja mamina, pracujúca v nemocnici ako zdravotná sestra. Jedného dňa nám však teta odkázala: „Ja sa strašne nudím! Napíšte mi ten list dlhý ako časopis!“
A tak sme vyrobili prvé číslo časopisu Maňa. Písal sa 14. február 1997.
HISTÓRIA ČASOPISU
V čase vzniku rodinného časopisu Maňa sme boli všetci ešte deti. Najstaršia redaktorka Lucia mala vtedy 13 rokov.
Časopis sa skladal zo 16 strán v podobe napoly zloženého kancelárskeho papiera. Bol plný našich výtvorov – tajničiek, rozprávok, kresieb a samozrejme, správ z rodinného kruhu. Zo začiatku vychádzal každý týždeň, neskôr pri rôznych príležitostiach, ako boli napríklad tetine narodeniny, meniny, hody v Necpaloch, Vianoce či Veľká Noc.
Rodina si všimla naše aktivity. Netrvalo dlho a maminkin bratranec Laco sa ponúkol, že nám pomôže s vydávaním Mane robenej na počítači – už nie len pre tetu Marienku, ale pre celú rodinu. 1. augusta 1998 teda vyšlo prvé číslo Mane vyrábané s pomocou počítača.
Odvtedy sa vydávanie Mane viac-menej stabilizovalo. Na počítači vyrobené čísla vychádzali trikrát do roka – na Veľkú Noc, tetine narodeniny a Vianoce. Pomedzi to vychádzali čísla robené „ručne“. Hlavnou adresátkou stále zostávala teta Marienka.
8. februára 2007 sa situácia zmenila. Naša teta nás totiž v tento deň navždy opustila. A my sme stáli pred otázkou: Pokračovať? Má to pre niekoho zmysel?
Rozhodli sme sa, že pokračovať budeme. Dvakrát do roka. Už nie síce pre tetu Marienku, ale – na jej pamiatku.
KTO BOLA MARIENKA MEČIAROVÁ?
Mária Mečiarová sa narodila 1. augusta 1947 ako najmladšia zo siedmich detí. Vyrastala v Necpaloch, dnes už časti mesta Prievidza, kde aj prežila celý svoj život.
Stala sa zdravotnou sestrou a pracovala v nemocnici v Bojniciach. Ešte i teraz tam spomínajú na jej príkladnú starostlivosť o chorých. Ako 33-ročnej jej diagnostikovali sklerózu multiplex. Pracovala však stále takmer do svojej päťdesiatky, kedy musela odísť na invalidný dôchodok. Jej stav sa postupne veľmi zhoršil a posledných osem rokov života prežila ako ležiaca pacientka.
Nikdy nemala svoju vlastnú rodinu, preto sa jej blízkym stával každý jeden z nás, kto ju poznal, navštevoval a za koho sa ona každodenne modlila a obetovala. Svoj ťažký údel niesla vždy s úsmevom na tvári a neutíchajúcim optimizmom.
Zomrela 8. februára 2007 v skorých ranných hodinách. Jej pohreb bol demonštráciou vďaky všetkých tých, ktorí na ňu nezabudli ani počas tých ôsmich rokov, keď už nemohla prichádzať ona za nimi.
Petra Humajová
„Aj veselí anjeli musia odísť"
Článok o Marienke Mečiarovej v regionálnych novinách MY (Prieboj)