14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
10.8.2024Rozhovor s oslávenkyňou
Uverejnené 1. 8. 2000
Dnes vám ponúkame rozhovor s Marienkou Mečiarovou, z ktorého sa o nej dozviete čosi viac.
Aké si mala detstvo? Bolo šťastné?
Moje detstvo bolo šťastné. Pretože nás bolo sedem detí, nikdy som nebola osamotená a vždy som sa mala s kým hrať.
Spomínaš si na nejakú veselú príhodu, ktorá sa stala, keď si bola ešte malá?
Zábava bola pri každej hre. Hrávali sme guľky, skákali škôlku... Raz v zime sme sa sánkovali na dvore a zrútili sme „latrínu“. Náš ocko zobral kožený opasok a všetci sme dostali. Išiel od najstaršieho. Ja som bola až na konci, ale vrešťala som už keď bil prvého.
Bolo vás sedem súrodencov. Kde ste sa pomestili?
Mali sme dve izby a kuchyňu. Chlapci spali v jednom kúte a ja s mojou sestrou a rodičmi v druhom kúte.
Ako ste spolu vychádzali?
Znášali sme sa dobre. Nikdy sme si nenadávali, lebo nás k tomu viedla maminka. A tak je to aj doteraz.
Vieš plávať?
Viem.
Ako si sa to naučila?
Sama na rieke.
Kde si sa učila za zdravotnú sestru?
V Topoľčanoch.
Mala si tam aj nejakých obľúbených profesorov? Prečo si ich mala rada?
Áno. Našu triednu profesorku Rintelovú, lebo nám nič neodpustila a slovenčinára – prof. Korenčíka. Bol vtipný a vždy, keď sme niečo vyviedli, zastrašoval nás bakuľou, ktorá však bola taká veľká, že ňou nikoho nemohol zbiť.
Nikdy si nepremýšľala o inom povolaní ako je zdravotná sestra?
Nie.
Stalo sa ti v práci niečo príjemné?
Robotu som mala rada. Viac bolo tých vecí príjemných ako nepríjemných. Odmenou mi bolo to, že sa ľudia, mnohokrát i s ťažkými chorobami, vyliečili. Mala som rada najmä starších pacientov, lebo som v nich videla moju maminku a otecka.
Kde si voľakedy dovolenkovala?
Bola som v Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku, Francúzsku, Švajčiarsku, v Západnom Nemecku a Rakúsku.
Precestovala si teda mnoho krajín. Na svojej Škode 100 si sa dostala až do Lúrd, čo je obdivuhodný výkon. Ako si to zvládla?
Zvládla som to dobre, len už na konci cesty sa mi driemalo a skoro by sme boli aj havarovali. Na riviére vo Francúzsku sme videli herca Jean Mare, ktorý tam plachtil.
Aký navigátor bol tvoj brat Lojzko?
Dobrý, lebo sme nezablúdili.
Čo v Lurdoch na teba najviac zapôsobilo?
Bolo tam strašne veľa chorých. Z pohľadu na utrpenie som pociťovala úzkosť. Zapôsobili na mňa všetky kostoly, Lurdská jaskyňa i svätá omša v kostole sv. Jozefa. Španieli na nej krásne spievali a hrali na gitarách. V Lurdoch sme boli tri dni a stále sme mali čo obdivovať.
Ako ste sa dorozumievali s Francúzmi?
Veľmi ťažko. Niečo sme vedeli, páter Bednárik nás trochu po francúzsky naučil. Všade sme si nosili slovník. Naša teta, u ktorej sme bývali, z nás už potom bola domotaná a nám hovorila po francúzsky a svojmu manželovi po slovensky.
Chcela by si niečo odkázať čitateľom?
Všetkých pozdravujem a želám veľa zdravia a životného elánu. Teraz bývam na Veľkonecpalskej 34!
Ďakujem za rozhovor.
Petra Humajová