14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024ROZHOVOR S MIRIAM PETRÁŠOVOU, FDC
Uverejnené 1. 8. 2001
Dnes vám ponúkame rozhovor s rehoľnou sestrou Miriam Petrášovou, ktorá pochádza z Necpál, a teraz je predstavenou Rímskokatolíckeho kláštora svätej Terezky v Michalovciach.
Sestrička, detstvo ste prežili v Necpaloch. Ako si naň spomínate?
Na detstvo mám veľmi pekné spomienky. Chodili sme na Cigánčinu alebo na Dúbravu husi pásť, vyspevovali sme...Tí, čo pásli kravy, boli už starší. Často si tam varili, ale keď išli na drevo, všetko sme im zjedli. Niekedy sme tam našli aj pečiarky, ktoré sme potom piekli u cigánky Pavlíny. Veľmi rada si spomínam i na hry s Emilom Mendelom, ktorý je teraz v Amerike. Bol naším susedom, takže sme sa často stretávali.
Starký nám o vás často rozprával, ako ste spolu pásli husi. Čo nám naňho vyzradíte vy?
Peter bol riadny huncút. My sme sa však s chlapcami veľmi nekamarátili, pretože pri pasení sme šili šaty pre bábiky.
Kam ste chodili do školy?
Do Prievidze k sestričkám, 5 rokov do ľudovej a 4 roky do meštianky.
Kedy ste sa rozhodli stať rehoľnou sestrou?
Po skončení „tretej meštianky“ som veľmi túžila ísť do kláštora. Bola som sa prihlásiť u provinciálnej, ale ona mi povedala, aby som ešte dokončila štvrtú meštianku. Bola som chudá, tak sa asi bála, že som chorá. Po skončení školy som nastúpila do Trnavy ako kandidátka. Neskôr som ešte študovala v Žiline na Učiteľskom ústave pre materské školy.
Ako ste prežili „komunistickú dobu“? Ako rehoľná sestra ste to asi nemali ľahké...
Tak, bolo toho veľa, veď komunistická doba trvala 40 rokov...( smiech). V roku 1950 nás vyviezli z kláštora, vo Veľkých Levároch som sa stala na 7 rokov učiteľkou a riaditeľkou materskej školy. Potom nás znova vyviezli – do Ivanky pri Nitre. V Hrúšťove za Nitrou sme pracovali na poli, vyberali sme zemiaky, repu, mrkvu. V zime nám vozili prádlo z Piešťan, aj sme šili spodné prádlo pre väzňov. Jednej noci nás zas vyviezli do Pořičí u Trutnova na severe Čiech a zadelili nás do Texlenu, kde sa vyrábali nite. V roku 1963 som vážne ochorela a mohla som sa vrátiť na Slovensko. Dostala som sa do Jasova na východnom Slovensku. Keď som vyzdravela, pracovala som ako pokladníčka v Charitnom domove až do Dubčekovej éry. Za Dubčeka som prišla do Rúbane, stala som sa provinciálnou ( na 6 rokov ), neskôr som účinkovala v Bánovciach nad Bebravou ako katechétka... Čo je však hlavné, popri všetkých týchto životných skúškach a situáciach som sa cítila a cítim šťastná v rehoľnom živote. To všetko som prekonala s Božou pomocou.
Teraz, v Michalovciach, pracujete v cirkevnej materskej škôlke. Stala sa vám s deťmi nejaká veselá príhoda?
Tých príhod je strašne veľa. Napríklad keď mi deti gratulovali k narodeninám, malá Ivka mi zavinšovala takto: „Sestrička, ja vám prajem, aby ste boli zdravá, šťastná, aby ste skoro nezomreli...“
A čo príhody spoza kláštorných múrov? Prezradíte nám nejakú?
Spoza kláštorných múrov? No, prezradím vám jednu z michalovského prostredia. Niekedy, keď ideme po meste, cigáni nás chytajú za závoj, chcú sa nás dotknúť – vraj aby boli šťastní.
A na záver tradičná otázka. Chceli by ste niečo odkázať tete Marienke a našim čitateľom?
Všetkým posielam veľký srdečný pozdrav a odkazujem im, že sú každý deň zahrnutí v mojich modlitbách a obetách. A redaktorom Mane chcem povedať, aby aj naďalej rozvíjali svoje schopnosti.
Ďakujeme!
Petra Humajová