ROZHOVOR S MILANOM RÚFUSOM
Uverejnené 23. 12. 2001
Pamätáte sa ešte na vianočné číslo Mane spred roka? V ňom sme vám ponúkli rozhovor so známym spevákom Robom Kazíkom. I tento rok sa nám podarilo (a opäť formou listu) získať rozhovor s významnou osobnosťou – slovenským básnikom Milanom Rúfusom. Mnohí ste určite čítali jeho krásne básne. A teraz máte možnosť začítať sa do jeho odpovedí na naše zvedavé otázky...
Pán Rúfus, narodili ste sa v Závažnej Porube. Ako si spomínate na svoje detstvo a rodičov?
Detstvo som dostal do daru také krásne, že keby som žil päťsto rokov, ešte stále by to nevyčerpalo moju vďačnosť za ten dar. Je to to najkrajšie, čo sa mi v živote doteraz prihodilo.
Prezradíte nám nejakú veselú príhodu zo školských lavíc?
Školské lavice sú už tak ďaleko od sedacích častí môjho tela, že je i ťažko spomínať. Znamenalo by to loviť vo vode veľmi hlbokej. Ja sám som medzi školskými lavicami prežil rozhodujúcu časť života. Zarábal som si na chlieb ako vysokoškolský učiteľ. Tie lavice ma sprevádzali až do penzie. Ja som len vymenil v triedach miesto: z lavíc za katedru.
Koľko ste mali rokov, keď ste napísali prvú báseň?
Vari okolo desať. Ak to, čo som vtedy na papieri usmolil je už možné nazvať básňou. Ale bol to vstup.
Po kom ste zdedili vzťah k poézii?
Báseň je dar. Tak ako život je dar. Ten, ktorý darúva najcennejšie dary, nenecháva sa vidieť. Hovoríme mu kratučko: Boh.
Ako vznikajú vaše básne? Píšete to, čo vás napadne, alebo dlho rozmýšľate nad nejakou témou a až potom ju dáte na papier?
Niekedy to zo mňa vyskočí ako takmer hotové, inokedy sa nadriem. Ani dať ju na papier ešte nie je mať báseň v hrsti. Koľko takých papierov šlo do mojej piecky...
Máte nejakého svojho obľúbeného básnika alebo básnický vzor?
Mám viac obľúbených básnikov. Veď hovoriť o básnikoch a básniach patrilo aj k môjmu učiteľskému povolaniu. Vzorom sa však treba vyhýbať, aby ste sa v nich nerozplynuli ako kocka cukru v čaji.
Zbierka vašich básní Pamätníček vznikla vlastne tak, že ste napísali básničku na každý z obrázkov, ktoré vám darovala vaša dcéra Zuzanka. Môžete nám o Zuzanke povedať niečo viac?
Žijem už vyše štyridsať rokov vedľa postihnutého človeka. Kto sa v utrpení naučí žiť, zistí, že nám utrpenie nielen berie, ale aj nesmierne veľa dáva. A toto by som chcel odkázať vám všetkým a tete Marienke.
Ďakujeme za rozhovor!
Petra Humajová