ROZHOVOR S PÁTROM JÁNOM HRÍBOM, SCH.P.

Uverejnené 23. 3. 2002

Mnohí určite poznáte pátra Jána Hríba, vždy veselého a usmiateho kňaza z rehole piaristov. V Prievidzi už pôsobí istý čas a vy si iste radi prečítate jeho odpovede na naše zvedavé otázky...

Pochádzate z Martina. Ako si spomínate na časy prežité tam?

Sú to veľmi krásne spomienky, pretože sa k nim viaže hlavne časté chodenie do prírody, športovanie, spoločenstvo s mladými v kostole, spev... Spievali sme často a radi. V prírode sme trávili veľa voľného času. Chodievali sme na rôzne túry – mnohokrát aj pešo na Staré Hory. S chlapcami som športoval, hrávali sme futbal, hokej... A spoločenstvo? Stretávali sme sa v kostole pri modlitbách a – keďže ešte bola taká doba, že sme sa nemohli verejne stretávať – aj po bytoch s miništrantmi. V Martine som prežil veľmi pekné detstvo i mladosť a rád na to spomínam.

Ako ste slávili Veľkú Noc, keď ste boli malý chlapec?

Veľká Noc bola pre mňa vždy veľkým sviatkom, silným zážitkom, ktorého som sa zúčastňoval ako miništrant. Vďaka tomu som bol blízko všetkého diania pri sv. omši a pri všetkých a pri všetkých obradoch Veľkého týždňa. Z domu nemám na Veľkú Noc výrazné spomienky, väčšinou sa všetky viažu ku kostolu.

Prečo ste sa stali kňazom a prečo ste si vybrali práve rehoľu piaristov?

Prečo som sa stal kňazom a prečo som si vybral rehoľu piaristov? Ja by som dal takú protiotázku: Prečo si Pán Boh vybral práve mňa za kňaza a prečo do rehole piaristov? Takže hneď mám aj odpoveď: Svoje kňazstvo a život v reholi piaristov beriem ako vyvolenie zo strany Božej. Pán Boh ma takto nasmeroval aj kvôli mojim určitým darom, ktoré mi On štedro nadelil. Je to hlavne láska k deťom a k mladým. Táto práca ma veľmi baví a som veľmi rád, že som kňazom. Je to naozaj veľký dar, ktorý si vážim. I prácu s deťmi a mladými chápem ako veľký dar a možnosť a šancu urobiť veľa dobrého.

Prezradíte nám nejaký veselý zážitok zo seminára?

Neviem, či je to veselý zážitok, ale týka sa seminára a zhodou okolností aj Prievidze. Mal som sa zúčastniť tradičného programu, ktorý sa koná v kostole piaristov, Mládež očakáva Nové Turíce. Lenže nastal taký problém, že v deň, keď sme mali cestovať z Nitry do Prievidze, som mal ešte skúšku. Bola práve sobota, ale pán profesor sa rozhodol, že nás bude skúšať aj v sobotu. On študentov skúšal zvyčajne veľmi dlho, takže som vôbec nevedel, kedy pôjdem a ako. Nakoniec to dopadlo tak, že som do Prievidze ani neodcestoval, lebo aj mňa dlho skúšal. Keď sme skončili, bolo už neskoré popoludnie, schyľovalo sa k večeru... Nie je to síce veselý zážitok, ale je to vec, na ktorú nikdy nezabudnem.

V Prievidzi pôsobíte už skoro štyri roky. Ako sa vám tu páči?

Do Prievidze som sa vrátil ako kňaz už so skúsenosťou, pretože, ako mnohí vedia, som tu bol na praxi ešte ako študent – brat Ján. Keďže som Prievidzu poznal, nebol pre mňa problém znova sem prísť. Tešil som sa sem. Môžem povedať, že tie štyri roky, ktoré som prežil tu, medzi deťmi v škole, medzi mladými a v kostole aj medzi staršími ľuďmi, ktorých už dobre poznám, boli pre mňa veľmi príjemné. Toto prostredie mi vyhovuje. Som tu aj blízko domova, blízko mamy, takže som rád, že som v Prievidzi.

Učíte na piaristickej škole. Poslúchajú vás žiaci?

No tak o tom by sa dalo rozprávať, či poslúchajú, či neposlúchajú... Povedal by som, že tak, ako ja som človek, tak aj tie deti sú ľudia a tiež podliehajú rôznym náladám. Vplýva na nich to, ako sa vyspia, to, čo momentálne prežívajú, čo ich trápi vo vnútri... Vidím, že sa to odráža aj na hodinách náboženstva, ktoré učím. Niekedy sú žiaci neposlušnejší, vtedy musím byť trpezlivý. Niekedy sa mi to darí, niekedy možno nie. To tiež záleží od okolností. Ja sa nesťažujem. Všetko záleží od momentálneho dňa, od toho, aký je. Ja som veľmi rád, že môžem učiť deti.

V septembri 2001 ste boli s naším ročníkom v Hranovnici. Ako si spomínate na túto školu v prírode?

Bol to pre všetkých nás, nielen pre mňa, veľký zážitok byť na Hranovnickom Plese. Bývali sme v krásnom prostredí, obklopení horami, v blízkosti Vysokých Tatier. Mali sme tam veľmi veľa krásnych zážitkov, veď sú odtiaľ aj fotky. Ja mám veľmi pekné zážitky z takýchto akcií, či už zo školy v prírode alebo z lyžiarskych výcvikov. Je to pre mňa vždy veľkým obohatením. Spoznám lepšie deti, aj deti sa navzájom lepšie spoznajú. Je to naozaj veľmi obohacujúca vec a treba ju často uskutočňovať.

Chceli by ste niečo odkázať čitateľom Mane?

Maňa je pre mňa zaujímavým časopisom. Málokto si v rodine vydáva časopis. Veľmi sa mi páči, že Maňa vychádza a že vy sa takto snažíte obohacovať nielen vašu rodinu. Takže ja vám želám, aby vám toto obohacovanie druhých pekným slovom, ktoré píšete, vydržalo čo najviac a aby sa vám darilo čo najlepšie.

Ďakujeme!

Martinka Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov