SKUPINA GNOSIS
Uverejnené 24. 12. 2002
V tomto čísle nášho rodiného časopisu vám ponúkame rozhovor s prievidzskou gospelovou skupinou Gnosis, ktorej členkou je aj Silvia Petrášová. Nuž a ďalšími členmi sú Veronika Belisová a Pali Schmidt. Stretla som sa s nimi v jeden sobotný predvianočný večer, keď mali síce nacvičovať, ale boli ochotní venovať mi trochu času a odpovedať na otázky. A na záver niečo porozprávali o sebe aj sami, takže čítajte ďalej!
Kedy a ako ste vznikli?
Veronika: Vznikli sme vlastne tak, že sme sa raz stretli a zaspievali sme si. A potom sme sa stretli aj druhý raz a začali sme sa stretávať pravidelne. Pali chcel mať vždy kapelu.
Pali: Oficiálne sme vznikli 13. júna 2000.
Čo znamená meno vašej skupiny?
Pali: Gnosis znamená poznanie. Tento názov sme si dali preto, lebo my máme určité poznanie – poznanie o Bohu – a chceme ho dať iným ľuďom.
Mohli by ste sa nám teraz predstaviť a prezradiť vaše funkcie v kapele?
Silvia: Volám sa Silvia, mám 17 rokov, chodím do 3.F na Gymnázium V.B. Nedožerského v Prievidzi – a teším sa na Vianoce. V kapele spievam a hrám na perkusie.
Pali: Ja som Paľko. Študujem na Pedagogickej fakulte v Bratislave. Hrám na gitaru a spievam.
Veronika: Volám sa Veronika, študujem na Piaristickom gymnáziu Fr. Hanáka v Prievidzi- predposledný rok. Hrám na flautu a spievam.
Aký druh hudby hráte?
Pali: Najviac folk, ale aj blues.
Veronika: A sme otvorení všetkým štýlom.
Hráte si pre radosť alebo máte aj nejaký konkrétny cieľ?
Pali: Pre mňa osobne je hudba strašne podstatnou vecou. Keby som ju nemal, stratil by som strašne veľa. Naozaj ma to veľmi baví. Pri hudbe sa nemusíš pretvarovať. Aj keď ťa niečo trápi, aj keď nemáš radosť, nemusíš hrať žiadne divadlo a všetko to môžeš prejaviť v hudbe. Takže určite hráme pre radosť z hudby. Aj keď nemáš v sebe radosť, máš vlastne radosť z toho, že môžeš druhým podať každý svoj pocit. Nesnažíme sa robiť hudbu ani texty také dnešné – svetské - chceme hrať na oslavu Boha.
Silvia: Cieľom bolo dostať sa na Mladí mladým.
Kto z vás skladá piesne?
Silvia: Pali a Nika.
Ktorú z vašich piesní spievate najradšej?
Silvia: Všetky.
Pali: To je ťažko povedať. Máme viac takých, čo radi spievame..
Veronika: Závisí to od situácie.
Máte nejaký svoj vzor na hudobnom nebi?
Veronika: Máme – Riška Čanakyho, lebo sme začínali s jeho pesničkami, ale obdivujeme aj iných ľudí.
Pali: Čo sa netýka gospelovej hudby, mojím osobným vzorom je Sting.
Silvia: Mojím veľkým vzorom sú Pali a Veronika.
Kde všade ste už vystupovali a kde vás budeme môcť najbližšie uvidieť?
Silvia: Na Mladí mladým, vo farskom, piaristickom a mariánskom kostole, na púti a na jednej svadbe. Najbližšie by sme mali spievať na vianočnej omši.
A čo vaše plány do budúcnosti?
Pali: Chceli by sme skvalitniť texty i hudbu a viac vniesť do hudby osobný život. Chceme žiť tak podľa toho, čo spievame, chceme hrať tam, kde je to potrebné. A strašne by sme chceli niečo nahrať.
Chceli by ste niečo odkázať čitateľom Mane?
Pali: Aj keď na vás prídu neviem aké ťažké stavy, opustenosť, samota, depresie, tak vždy je tu niečo, čoho sa môžte chytiť a na to nikdy nezabúdajte! A... Vianoce nie sú len o darčekoch a nákupoch.
Silvia: Prajeme vám pekný nový rok.
Pali: Ja ešte dodám: každé ráno, keď vstanete, uvedomte si, že ste nažive a premýšľajte o tom, čo dnes spravíte pre tento svet...
A toto nám už porozprávali sami:
Pali: Jeden taký športovec...
Silvia:...jménem...
Veronika:...Juraj...
Pali: Jiří George Orlík je veľmi ochotný človek – sám neviem, ako to robí – a on nám na vystúpeniach hrá na basovej gitare, takže je takým stabilným hosťom kapely.
Silvia: Máme ho radi. Keď je s nami, viac sa snažíme.
Najväčší trapas:
Silvia: Boli sme vtedy, myslím, v Lehôtke na Mladí mladým...
Pali:... tých koncertov bolo toľko, že si to už ani nepamätáme... (smiech)
Silvia: ...a už sme mali začať hrať, keď sme zistili, že nemáme gitaru. Ešte horšie to však bolo na prievidzskej púti, kde nám lietali noty, lebo fúkal vietor.
Pali: Ale najväčšia sranda bola aj tak v New Yorku...
Veronika:...keď tí fanúšikovia začali vyskakovať na pódium.
Pali: Hm. Tak to som tam vtedy asi nebol. (smiech)
Pali: A kde nacvičujeme? Presne si to pamätám. Šesťkrát sme cvičili v klube piaristov, potom sme mali dvojmesačnú pauzu a potom sme začali cvičiť v Trnke. A tam sme cvičili skoro vždy. Raz sme cvičili aj v mraze vo farskom centre a od októbra cvičíme tu – u piaristov, pretože v Trnke mávajú stretnutia birmovanci.
Veronika: Nacvičujeme raz za týždeň, niekedy raz za dva týždne...
Silvia: A niekedy aj dvakrát za týždeň.
Silvia: Máme aj jednu spoločnú fotku. Fotil nás sám foťák ( v Trnke pred obrazom Božieho Milosrdenstva ) postavený na pyramíde zo stoličiek a rôznych iných vecí. Je tam s nami odfotený aj náš bývalý člen Maroško (na fotke stojí vpravo ). Mne sa tá fotka veľmi páči, pretože na spodku je vidieť tú pyramídu.
Pali: Môj návrh na obal CD: všetko si budeme robiť sami, odfotíme sa na miestach, ktoré sa nám páčia, texty napíše Nika svojím písmom a aj so Silviou nakreslia nejaké obrázky...
Silvia: Paľko má už aj vybraté miesta, kde budeme natáčať náš klip...
Pali:... ale ktoré, to ešte neprezradíme. Uvidíte v Poltóne.
Silvia: Aj „šporíme“. Pali: Raz za tri mesiace odkladáme po 5 korún na auto. Budeme mať perníkového Chrobáka – čiže hnedého pokresleného bielym sprejom.
Pali: Naša metóda, ako sa dostať na koncerty: zatiaľ prevláda vtieravá iniciatíva.
Veronika: Všetci spolu spievame ešte v Troskách, Pali aj v J.O.C.U.S.e – a niekedy aj vo farskom kostole.
Silvia: Nika spievala v zbore iXy, aj v Bartolomejčatách.
Veronika: A Silvia spievala v Úsmeve.
A na záver poďakovanie:
Pali: Chceli by sme sa poďakovať Pánu Bohu za to, že spojil naše cesty, rodičom, že tolerujú naše niekoľkohodinové „výpady“ z domu – v sobotu, keď treba najviac pracovať, sestrám, že nám dovolili cvičiť v Trnke a pátrom, že nám dovolili cvičiť v kláštore.
Silvia: Ja by som chcela poďakovať v mene celej našej kapely ľuďom, ktorí nás ozvučovali – najviac chválim Mareka a Miška Kvetovcov – a všetkým ľuďom, ktorí boli ochotní počúvať naše „výplody“.
Pali: A ďakujem Peťke za to, že chce sprostredkovať naše slová.
Silvia: Ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme, ďakujeme.
Pali: To „ďakujeme“ vyzerá byť asi stereotypne napísané, ale každé jedno bolo povedané v inom tóne...
Tak takýto je Gnosis. Dúfam, že sa vám rozhovor s jeho členmi páčil a že ich aj niekedy prídete na koncert podporiť svojím potleskom. Všetkým „Gnosisákom“ za rozhovor ďakuje
Petra Humajová.