ROZHOVOR S MILANOM PETRÁŠOM

Uverejnené 18. 4. 2003

Keď som sa pred Vianocami pýtala Milanka Petráša anketovú otázku, odpovedal na ňu a spýtal sa: „To len jedna?“ Nuž dobre, keď viac, tak viac...

Tak, začneme detstvom. Vyrastal si v Necpaloch spolu so svojím bratom Peťom, sestrou Evkou a kopou kamarátov. Ako si spomínaš na tieto časy?

Myslím si, že detstvo každého človeka je krásne – alebo by krásne aspoň malo byť. Také bolo aj moje detstvo, ktoré som prežil v Necpaloch. Stalo sa mi veľa veselých príhod. Napríklad keď sme prerábali dom, na dvore sme mali veľkú kopu piesku. Tu som sa hrával aj so svojím bratom Peťom, stavali sme si rôzne zámky... A keď bola naša sestra Evka ešte malinká, veľakrát sa nám stalo, že prišla a všetko nám to pokazila. Začali sme teda dávať pozor, a keď sme ju zbadali, že vychádza z dverí, hneď sme kričali: „Pozor, ide Kazisvet!“

Ako si trávil Veľkú Noc? Dozvedeli sme sa, že šibačku si nemal veľmi rád, ale zato si si rád zaspieval v pašiách postavu Pána Ježiša.

Je pravda, že som sa veľmi nezúčastňoval šibačiek. Bol som asi len dva – trikrát s mládencami šibať dievčence po dedine.
A čo sa týka pašií, pred mnohými rokmi ma oslovil teraz už nebohý páter Bednárik, ktorý bol vtedy v kláštore piaristov, či by som nespieval pašie. Dal mi do ruky text a bola mi pridelená postava Pána Ježiša. Keď som hore na chodbe u piaristov zaspieval prvú časť, páter Bednárik zostal stáť a povedal: „Milan, ty budeš spievať Pána Ježiša naveky.“ To mi tak utkvelo v pamäti. Pašie som spieval až do roku 1989. Pravidlom bolo i to, že na Kvetnú nedeľu sme pašie spievali striedavo u piaristov a vo farskom kostole, čo znamená, že sme ich spievali až šesťkrát v jeden deň. Na Veľký Piatok sme pašie spievali „len“ dvakrát a predtým som ešte chodieval zaspievať Pána Ježiša do Bojníc. Ale ešte aj teraz si spolu s pánom Fejfárom, keď počujeme spievať pašie, zaspomíname na časy, keď sme pašie spievali my.

Maminka nám často rozpráva o tom, ako si vždy mal po celom dome porozkladané kábliky a žiarovky, ako si zapájal elektrické obvody...Takže vybrať si strednú školu pre teba pravdepodobne nebolo veľmi ťažké.

Elektrika ma naozaj zaujímala od môjho ranného detstva, hlavne silnoprúd, ale aj slaboprúd. Robil som rôzne vylepšenia. Ešte v neprerobenom dome sme spávali s bratom na manzardke. Mamina nás ráno budila do školy a aby nemusela ísť hore schodmi, mali sme spravený taký „vynález“, že ona dolu stlačila tlačidlo, hore sa ozval zvonec a my sme opäť museli stlačiť tlačidlo, aby vedela, že sme už hore. Fungovalo to teda ako budík. Mamina však často tlačidlo musela stlačiť aj štyrikrát, pretože nás zobudiť bol veľký problém. Vstávali sme pred piatou ráno. Brat chodil do školy do Partizánskeho, ja do Handlovej. Vlaky nám chodili približne rovnako (okolo šiestej), takže sme mali čo robiť, aby sme to stíhali.

Po skončení školy si sa stal rušňovodičom. Ako si spomínaš na túto prácu?

Pravdepodobne sa mi stalo osudným, že som štyri roky dochádzal vlakom do školy v Handlovej. Všímal som si prácu rušňovodiča, a keď sa v štvrtom ročníku robil nábor do Rušňového depa v Prievidzi, prihlásil som sa na túto funkciu. Ešte na priemyslovke ma poslali na psychotesty – to som ani nevedel, čo to je. Šesť hodín nepretržite som tak zaťažený mozog ešte nemal, a dúfam, že už ani mať nebudem. Psychotesty i lekársku prehliadku som úspešne absolvoval a bol som prijatý do Rušňového depa v Prievidzi ako kandidát rušňovodiča. Začal som zbrojiť rušne, robil som posunovača v depe, zámočníka i elektrikára. Po dvoch rokoch (v roku 1977) som robil Zákonité skúšky z obsluhy a riadenia rušňov v Nových Zámkoch na trati Nové Zámky – Dvory nad Žitavou (bolo to na rušni série 131, tzv. Anča) a moje prvé pôsobisko bol posun v Železničnej stanici Prievidza. Neskôr som jazdil na osobných i nákladných vlakoch. Od roku 1984 som začal robiť smenového strojmajstra a v roku 1995 som bol menovaný do funkcie vedúceho strojmajstra, ktorého robím dodnes.

Okrem vedúceho strojmajstra na depe si aj „pravou rukou“ pána dekana, členom farskej rady, rozdávaš sv. prijímanie a hráš v skupine Necpalanka. Ako to všetko stíhaš?

Ako vedúci strojmajster v RD Prievidza sa starám o chod prevádzky a o prácu približne 120 rušňovodičov a 9 pomocníkov rušňovodiča. Je to dosť náročné na pracovný čas. Veľakrát musím zostávať v robote aj po pracovnej dobe, niekedy i v soboty a nedele, na čo som si už viac menej zvykol z predošlých funkcií, keď som pracoval v turnusovej službe.
Pravdou je i to, že pán dekan ma nazýva svojou „pravou rukou“. Bude to asi tým, že sa snažíme pomáhať jeden druhému, a vieme si veci povedať na rovinu. Najviac ma poteší, keď mi p. dekan po nejakom dôležitom rozhovore povie: „Mám ťa ako za vlastného brata“. Len tak pre zaujímavosť: naši otcovia sa narodili v jeden deň, mesiac a rok.
Som aj členom ekonomickej rady pri farskom úrade, schádzame sa jedenkrát do mesiaca. Rozdávaním sv. prijímania som bol poverený otcom biskupom Mons. Rudolfom Balážom. Táto služba vždy trvá jeden rok a po roku sa znova obnovuje. Keď je to potrebné, robím aj lektora.
No a v Necpalanke hrám už 16 rokov. Je to dosť náročné, ale zatiaľ sa mi to darí „skĺbiť“ dohromady, samozrejme vďaka tolerancii mojej rodiny.

V Necpalanke hráš už od jej vzniku a v posledných rokoch si začal dokonca robiť už aj starejšieho. Ako si sa dopracoval k tejto úlohe?

O tom, že budem starejším rozhodli na jednej zo skúšok členovia kapely. Keďže som mal skúsenosti s moderovaním spoločenských akcií, prijal som túto funkciu. Zohnal som si teda nejaké materiály od môjho dobrého priateľa Mirka Šomodíka a začal som starejšieho robiť. Odozva je zatiaľ dobrá. Ale nerobím to vlastne sám, pretože od chvíle ako vojdeme do sály, mi pomáha celá hudobná skupina Necpalanka. Sme skrátka „team.“

A teraz prejdeme od práce k osobnému životu... So svojou manželkou Jankou ste spolu už viac ako dvadsať rokov. Kde ste sa zoznámili?

S Jankou sme sa zoznámili pred 22 rokmi na mládežníckych akciách v necpalskom kultúrnom dome. Chodili sme spolu takmer dva roky a 10.10.1981 sme mali svadbu, na ktorú dodnes spomíname. Škoda že vtedy ešte nebolo video. Určite by bol zážitok vidieť ako vdp. Ján Obžera hrá na husliach, gitare, za doprovodu harmoniky (brat Peťo) a speváckeho dua v zložení Lojzko a Janka. Tie roky prešli veľmi rýchlo, je to kus života, za ktorý sme vychovali naše dve dcéry. Janke vždy záležalo na súdržnosti rodiny, pohode a vzájomnej úcte. Keďže sme celé tie roky obidvaja zamestnaní a máme veľa pracovných povinností, sme radi, keď sa všetci večer doma stretneme, a naše rozhovory trvajú častokrát do neskorých nočných hodín, kvôli ktorým naše dcéry obetujú aj televízny program.

Máš dve dcéry – Lenku a Luciu. Čo nám prezradíš o nich?

Zatiaľ môžem o nich povedať len všetko dobré. Mám ich strašne rád. Možno im to hovorím málo, ale ony to určite cítia.
Vychovávali sme ich spolu s manželkou k samostatnosti a cieľavedomosti. Lenka pracuje v oblasti marketingu a zároveň diaľkovo študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Tento rok končí bakalárske štúdium štátnicou a pripravuje sa na inžinierske štúdium. Od malička rada tancuje – už 11 rokov sa venuje spoločenskému tancu. V súčasnosti tancuje so svojím snúbencom Roderikom v tanečnom klube Aknela Martin. Okrem všetkých povinností si spoločnými silami prerábajú rodinný dom v Handlovej.
A čo naša Lucka? Tohto roku maturuje na gymnáziu a tvrdo sa pripravuje na prijímacie skúšky na právnickú fakultu. Jej najlepším priateľom je sučka Savannah, ktorá prirástla k srdcu celej rodine. Keď som Savannah videl po prvýkrát, bol som poriadne prekvapený, lebo Lucia ju vycvičila tak, že ju poslúcha na slovo. Lucia je úplne samostatný typ, vždy si „vydupe“ všetko, čo potrebuje k životu. Je priebojná.
Moje baby majú len jednu chybu – že strašne rýchlo vyrástli.

Aký je tvoj recept na úspešný život?

Treba vedieť počúvať hlas nášho Pána, mať dobré rodinné zázemie a veľa lásky pre všetkých ľudí. Niekedy je to ťažké, ale treba sa snažiť.

A na záver tradičná otázka: Čo by si chcel odkázať čitateľom Mane?

Čitateľom Mane by som chcel odkázať, aby počas blížiacich sa veľkonočných sviatkov mysleli viac aj na duchovnú stránku a nie na plnú chladničku… (už sa teším na údenú šunku a chren :-)).

Za rozhovor ďakujú Martinka a Petra Humajová.

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov