14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2022ROZHOVOR S KAMILKOM PETRÁŠOM
Uverejnené 11. 8. 2003
Tentokrát vám ponúkame rozhovor s jubilantom – šesťdesiatnikom Kamilkom Petrášom, ktorého určite pozná každý člen našej rodiny. Veď nevšimnúť si tohto každoročného účastníka rodinných výletov a zabávača na všetkých oslavách – to by bol zázrak! Nuž ale čítajte, čo o sebe prezradil on sám...
Aký bol tvoj najväčší zážitok z detstva?
Môj najväčší zážitok z detstva bola chvíľa, keď som dostal harmoniku. Kúpila mi ju mama a stála 500 korún, čo bolo v tom čase veľa peňazí. Postupne som sa na nej učil hrať – vonku, pri kravách, keď sme „pásavali“... Starká mi spievala a ja som sa postupne učil tie pesničky hrať – najprv jednu, potom druhú, tretiu – a už to išlo. Z toho som mal najväčšiu radosť.
Kedy si sa rozhodol byť maliarom – natieračom? Máš rád svoju prácu?
Náš sused sváko Humaj, keď som sa mal ísť učiť, mi povedal: „Kamil, vieš čo, to ti je také dobré remeslo, mohol by si ísť za maliara, za natierača. To by ti pristalo.“ Tak som o tom trošku pouvažoval, zapáčilo sa mi to a súhlasil som. Svoju prácu som mal rád, ale teraz už veľmi nie (smiech, Kamilko je už totiž na dôchodku, pozn. red.).
Sú veci, ktoré robíš nerád alebo ich nevieš urobiť?
Neviem robiť s mobilom a s počítačom. A z bankomatu si neviem peniaze vybrať, lebo vždy zabudnem kód.
Ako si sa spoznal so svojou manželkou – tetou Vlastou?
Jój, no ako som sa spoznal? Tak to ti poviem: Hrali sme v krčme zábavu. Bola to fašiangová zábava. Prišla tam s jednou kamarátkou a hneď mi padla do oka: „Ej, toto dievča sa mi ľúbi!“ Tak mi môj kamarát Jožko Líška sprostredkoval rande, že ju pôjdem vyprevadiť. A aj som šiel. Tak to začalo. Potom nasledovalo druhé rande, tretie rande – a po dvoch rokoch sme sa zobrali.
Máš tri deti: Romana, Rasťa a Renátku. Poslúchali ťa, keď boli malí?
Ako kedy. Poslúchali, ale keď mi mali ísť do krčmy „cigaretle“ kúpiť, vtedy nechceli. Všetci sa poschovávali a nemal kto ísť. To som sa vždy najviac jedoval. Ale inak boli dobrí, nemôžem sa sťažovať.
Sú v tom tvoje vnúčatá lepšie?
Jój, no tie sú lepšie! Tie už človek vníma trochu inak. Je to iná radosť ako z detí, taká – dvojnásobná.
Istý čas si bol členom hudobnej skupiny Necpalanka, ale na trúbke či harmonike si hrával už aj predtým. Čo nám prezradíš o svojej hudobnej kariére?
Nemal som ja bohvieakú kariéru. Za mladi, ešte ako slobodný, som hrával, mali sme takú skupinu... Ale keď som sa oženil, manželka dala stop muzike, a tak som to musel prerušiť. Po dlhej dobe so synovcom Peťkom sme začali znova pokúšať šťastie a hrali sme spolu v Necpalanke. Ale to bolo pre potešenie, nie pre kariéru. Teraz ešte hrávam na rodinných výletoch, aj na mojej „šesťdesiatke“ som si dobre zahral.
Tento rok si teda oslávil svoju „60- tku“ a zároveň si odišiel do dôchodku. Ako sa cítiš ako čerstvý dôchodca?
Joj ohromne, ohromne! Ráno vstanem, mám „fajront“, večer ľahnem... No, dobre! Dva týždne mi robota aj trošku chýbala. Ale človek si rýchlo zvykne. A teraz veru osem hodín ráno - a ešte spím ako babuliatko!
Tvoje deti ti ako darček k okrúhlym narodeninám venovali pobyt pri mori – v Chorvátsku. Pri mori si vraj predtým ešte nikdy nebol. Ako na teba zapôsobilo?
Bol som z toho ohromený, tak som si totiž more ani tú krajinu vôbec nepredstavoval. Bolo to nádherné! More čisté – len veľmi slané. Keď som si glgol zo tri „rázy“, až sa mi v očiach zaiskrilo. Ale počasie sme mali pekné, vynikajúci hotel, perfektnú stravu... Ubehlo to ako voda.
Celá rodina ťa pozná ako šikovného človeka, hudobníka, vychýreného tanečníka, ale i ako človeka s obrovským zmyslom pre humor. Odkiaľ berieš nápady na svoje vtipné poznámky?
Čo ja viem... Zo života. Otca som nepoznal, tak neviem, či som to po ňom zdedil, ale ten bol vraj taký veselý. Tak som asi po ňom.
Chcel by si niečo odkázať čitateľom Mane?
Chcem im zaželať, aby boli zdraví, aby sledovali všetko, čo do tohto časopisu napíšete a aby mali z toho, čo sa tam píše, radosť. A vy, redaktori, aby ste písali ďalej. Je to pekný časopis, veľmi sa mi páči. Len tak ďalej a držím vám palce!
Kamilkovi ďakujeme nielen za rozhovor, ale i za pekné prianie a do ďalších rokov života mu želáme pevné zdravie, Božie požehnanie a aby ho tá veselá myseľ nikdy neopúšťala!
Petra Humajová a celá redakcia časopisu Maňa.