ROZHOVOR S EVKOU HUMAJOVOU

Uverejnené 23. 12. 2003

Listovala som si v jednom zo starších vianočných čísel časopisu Čajka, keď ma zrazu zaujali slová: „Na Vianoce intenzívne prežívame zázrak zrodenia života. V betlehemskej maštali prišiel na svet Boží Syn. (...) Deti, keď sa narodia, prežívajú prvé dni svojho života v príjemnom prostredí novorodeneckého oddelenia.“ A nasledoval článok o tomto oddelení. Stal sa mi inšpiráciou. Veď kto by nám o novorodeneckom oddelení a o práci detskej sestry mohol porozprávať viac, ako Evka Humajová?

Stala si sa detskou sestrou. Kedy si sa rozhodla pre toto povolanie? Túžila si po ňom už od detstva?

Keď som bola malá, za prvý rok svojho života som vraj prekonala všetky možné choroby. Neskôr som bývala chorá už len tak dvakrát za rok. Pamätám si na to, ako sme s maminou sedávali v čakárni u detskej doktorky. Z ambulancie hocikedy vyšla sestrička, niečo vybavila, znovu sa vrátila – a ja som ju pozorovala. Mala som pred ňou rešpekt a možno trochu aj strach, pretože pichala injekcie. Ale na druhej strane som vedela, že všetkým ľuďom pomáha. A už vtedy som začala rozmýšľať o tom, že aj ja sa stanem sestričkou a budem sa starať o choré deti. Toto moje rozhodnutie sa stále viac a viac upevňovalo, až sa nakoniec stalo aj skutočnosťou.

Ako si spomínaš na štúdium na zdravotníckej škole? Čo tam bolo pre teba najťažšie?

Štúdium na zdravotníckej škole bolo dosť náročné, ale bolo i zaujímavé – napríklad učiť sa latinské názvy ľudského tela. Zaujímavá bola aj pediatria – detské lekárstvo. Tam sme sa učili všetko o dieťati od narodenia, ako sa treba oň starať, aké sa uňho môžu vyskytnúť ochorenia, ako sa liečia... A zaujímala ma aj psychológia. A čo bolo pre mňa najťažšie? Asi tie prvé týždne odlúčenia od rodiny. Bola som s neznámymi ľuďmi a v neznámom prostredí.

Na kojeneckom oddelení si pracovala 20 rokov. Bola tá práca ťažká?

Keď som pracovala na kojeneckom oddelení, bývalo tam vtedy veľa detí – 32 až 34. Robili sme stále na plné obrátky a doma tiež na plné obrátky. Mávali sme tam deti s rôznymi ochoreniami a veľa som sa tam naučila.

Ako si sa dostala na novorodenecké oddelenie?

Jedného dňa zazvonil telefón – ponuka ísť pracovať na novorodenecké oddelenie. Viac sestier tam odchádzalo do dôchodku, a tak si oddelenie hľadalo nové pracovné sily. Súhlasila som a o pár mesiacov som sa už zaúčala na novom pracovisku. Teraz tam pracujem tretí rok.

V čom sa líši práca na tomto oddelení od práce na tom predchádzajúcom?

Na kojeneckom oddelení to bolo vždy tak, že dieťa sme matke brali, lebo bolo choré, potrebovalo infúzie. Matka bola smutná. Pre nás bola odmenou chvíľa, keď už dieťa odchádzalo domov, a nás sa pevne držalo okolo krku. Za mamou sa mu veľmi nechcelo. Vtedy sme vedeli, že sa mu u nás určite páčilo a že naša snaha urobiť pre to všetko nebola zbytočná. Na novorodeneckom oddelení je tá atmosféra taká radostnejšia, každá matka sa teší na svoje dieťa, a keď si ho vezme prvýkrát do náručia, je to neopakovateľný pocit.

Ako sa staráš o novonarodené deti?

Keď idem k pôrodu, už musím vedieť, či sa dieťa ide narodiť v termíne, predčasne, alebo či je prenášané, kedy odtiekla plodová voda atď.. Po narodení sa bábätko odsáva. Keď nedýcha, treba ho postimulovať, podať kyslík – vzácna je každá sekunda. Keď už je všetko v poriadku, bábätko sa očistí, označí číslom, na chrbátik sa napíše jeho priezvisko, odmeria sa dĺžka, odváži sa. Potom sa zabalí do plienočiek, perinky a ide sa s ním za mamou. Hneď na pôrodnom sále sa prikladá mamičke k prsníku. To je v skratke všetko.

A aké sú tie deti? Všetky len jedia, plačú a spia, alebo sa už hneď po svojom narodení od seba odlišujú aj svojím správaním?

Deti väčšinou po narodení plačú, akoby sa chceli vyžalovať, aké to bolo pre ne ťažké, ako sa museli samé po prvýkrát nadýchnuť, aké je všade svetlo a zima. Potom sa už ukľudnia a spinkajú. Tu treba povedať, že deti mamičiek, ktoré boli v tehotenstve kľudné, v pohode, sú tiež spokojné. Ale deti mamičiek, ktoré boli počas tehotenstva v strese alebo fajčili, sú väčšinou nekľudné, často plačú.

A čo mamičky? Ako s nimi vychádzaš?

S mamičkami aj ich bábätkami treba mať veľa trpezlivosti, aj viackrát zopakovať to isté, učiť ich deti prebaľovať, prikladať k prsníku, kúpať. Niekedy je to pre ne veľmi ťažké, veď po prvýkrát držia v rukách malého človiečika. Ale myslím si, že s mamičkami si dobre rozumiem, častokrát sa spolu aj dobre nasmejeme.

Čo pre teba znamená tvoje povolanie?

Iné si neviem predstaviť. Ďakujem nášmu Pánovi, že ma tam poslal a že ma tam chce mať.

Chcela by si niečo odkázať čitateľom Mane?

Všetkých pozdravujem a želám, aby sa im, aj tete Marienke, aj našim redaktorom (nezabúdam ani na Laca) splnili ich priania a túžby.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov