ROZHOVOR S MAXOM KAŠPARŮ
Uverejnené 23. 12. 2004
Že ste toto meno ešte nikdy nepočuli? Tak to rýchlo napravíme. Max Kašparů je český psychiater, diakon, člen sekulárneho rádu želivských premonštrátov, spisovateľ – a ktovie, čo ešte. V roku 1997 založil v Pelhřimově Norbertínum Prvé centrum pastorálnej medicíny v ČR. Pôsobí tu ako psychiater, pedopsychiter a súdny znalec. Okrem toho prednáša na Teologickej fakulte v Českých Budějoviciach, prispieva do rôznych periodík a pracuje i na nových knihách. Medzi jeho záľuby patrí ochotnícke divadlo a chov poštových holubov. 16. a 17. novembra 2004 zavítal na Katolícku univerzitu v Ružomberku, kde sme mali možnosť vypočuť si jeho dve prednášky i osobne sa s ním stretnúť. Nenechala som si ujsť túto príležitosť, a tak vám z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je to milý človek, ktorý „srší“ humorom, rád sa rozdáva a i keď má možno málo času, pri rozhovore s ním necítite, že sa ponáhľa. Chcete o Maxovi Kašparů vedieť ešte viac? Tak čítajte ďalej. Na moje otázky odpovedal veľmi ochotne.
Odkiaľ pochádzate? Ako si spomínate na svoje detstvo a na školu?
Ja by som vás mohol odkázať na knižku, ktorú som teraz napísal: Do výšky volím pád, kde môžete nájsť všetko od môjho útleho detstva cez moju školu a štúdiá... Narodil som sa v roku 1950 v Žirovnici. Je to dedinka v Českomoravskej vysočine s krásnym hradom na vysokej skale. A tam, pod tou skalou v podhradí som sa narodil. Súrodencov nemám. Do školy som chodil najprv v Žirovnici, potom som navštevoval strednú školu v Kamenici nad Lipou. Po skončení strednej školy som začal študovať na lekárskej fakulte v Prahe a skončil som ako zubný lekár. Vyštudoval som aj psychiatriu na lekárskej fakulte v Bratislave. Na šesť rokov som odišiel do Budějovic, kde som študoval pedagogiku a etiku a na päť rokov do Banskej Bystrice, kde som študoval teológiu.
Prečo ste sa rozhodli stať práve psychiatrom? Čo vás lákalo na tomto povolaní?
Mal som zlú skúsenosť s mojím spolužiakom a veľmi dobrým kamarátom, ktorého ako študenta trápili nejaké psychické problémy – súviseli s náročnosťou štúdia. Navštívil jednu psychiatričku, ktorá ho úplne odrovnala. Jej prístup, otázky a spôsob liečby bol príšerný, asi mala sama nejaké problémy. Tak ho doničila, že som sa o tento obor začal zaujímať a prišiel som mu na chuť. A vďaka jednému pánu profesorovi, ktorý bol špičkovým psychiatrom a ukázal mi krásu psychiatrie v čase, keď som sa o ňu zaujímal, som sa stal psychiatrom.
Keď sme sa ešte v rámci strednej školy na psychológii venovali i psychiatrii, celá trieda mala pocit, že na ňu „sedia“ všetky príznaky psychických chorôb. Stretli ste sa vy niekedy s takým pocitom?
V psychiatrii nie, ale pri štúdiu lekárstva asi každý študent, keď sa učí napríklad patológiu, si vraví: „Tak túto chorobu mám pravdepodobne tiež, pretože aj ja mám takéto pocity a problémy.“ Niektorí študenti sú tak citliví, že pri štúdiu patológie si diagnostikujú všetky možné choroby. Mal som dokonca spolužiaka, ktorý mal pocit, že trpí mimomaternicovým tehotenstvom.
Vaším druhým povolaním je služba diakona. Ako vyzerá spojenie diakon – psychiater v praxi? Čo je náplňou vašej práce?
To sa dá krásne spojiť. Niektorí ľudia za mnou chodia ako za diakonom a dostaneme sa na ich všedné problémy, niektorí zas za mnou chodia ako za psychiatrom a dostávame sa k ich duchovným problémom. Čiže sú to spojené nádoby, ide to dohromady. Keby som bol napríklad diakonom a architektom, asi by som sa sústredil na stavbu kostolov, ale keďže som diakon – psychiater, orientujem sa hlavne na vzťah človeka k človeku a človeka k Bohu.
Ako vyzerá deň, po ktorom si poviete: „Uf, to teda bolo!“?
To si hovorím každý deň. Povedal som si to i včera, keď som ráno o šiestej šiel do práce a do ôsmej som robil súdny znalecký posudok pre políciu. Od ôsmej do jednej poobede som mal plnú čakáreň pacientov. Potom som sadol za volant a išiel som až do siedmej hodiny večer do Ružomberka. Prednášal som tu skoro do desiatej večer a potom som „padol“ do postele. Hoci som mal ešte jednu nohu z nej vonku, už som spal. To „uf“ som si ani nestihol povedať, len som sa prežehnal a pomyslel si: „Pane Bože, viac už nezvládnem.“
Vraj máte manželku zo Slovenska.
Áno, moja manželka pochádza z Podolínca – to je tá známa dedinka, v ktorej bol koncentračný tábor pre kňazov. Spoznal som ju, keď som bol na vojne v Rakovníku. Jej brat bol mojím „lapiduchom“ na ošetrovni a keď som ho už nechal dvakrát zavrieť pre neplnenie vojenských povinností, tak som netušil, že nechávam zatvárať svojho švagra. Ona sa prišla za ním pozrieť, čo to tam vyvádza, keď stále píše, že má nad sebou zlého doktora – a to bolo moje zoznámenie s jeho sestrou, teraz mojou ženou.
Na Slovensku ste známy najmä ako autor niekoľkých knižných publikácii (Malý kompas viery, Vieromer, O radostiach ľudskej duše,...). Myslím si, že každého, kto ich čítal, určite zaujali výstižné prirovnania, ktorými vysvetľujete zákony viery (napr. prirovnanie „desatora“ k dopravným značkám, ktoré síce obmedzujú rýchlu jazdu, ale pritom chránia život). Kde na ne beriete nápady?
Už od detstva som býval zapojený v rôznych aktivitách, ktoré boli spojené s vymýšľaním niečoho. Napríklad som mal vymyslieť scénku na školskú besiedku, kabaret, majáles na strednej škole, záverečný program pred promóciou na vysokej škole... Naučil som sa, že najzaujímavejšie pre poslucháčov je, keď sa niečo podáva v prirovnaniach. Som konvertita, nebol som vychovaný v kresťanskom duchu a kresťanom som sa stal ako dvadsaťročný. Takže som až dodatočne spoznal, že nerobím nič iné, ako robil Ježiš. Keď chcel niečo vysvetliť, tak to k niečomu prirovnal. A ja tie prirovnania hľadám neustále dodnes a má to svoj efekt – že to nie je „suché“. Ale to nie je môj výmysel. Aj mnohí iní ľudia, ktorí niečo píšu a chcú, aby si to ostatní zapamätali, používajú prirovnania.
Mnohí ľudia dnes trpia - chorobami, zlými vzťahmi, rozbitými rodinami... Čo by ste poradili všetkým trpiacim?
Najlepšia liečba je prevencia. To je stará pravda, ktorá platí nielen v lekárstve. Je lepšie niečomu predchádzať, ako to potom liečiť. Ja by som ľudom odporúčal, aby nevstupovali do vzťahov, ktoré sú riskantné, aby nedali na dojmy, ktorými ich ovplyvňuje okolie a aby si nenahovárali, že veci nie sú také, aké v skutočnosti sú. Môžem uviesť konkrétny príklad: množstvo žien je nešťastných z toho, že ich muž je alkoholik. Ale ona chodí s chlapcom a on už v tej dobe pije. A ona si naivne povie: „Keď sa ožení, prestane chodiť do krčmy.“ Pravdaže, to nie je pravda. Chodí s chlapcom, ktorý je agresívny, ale povie si: „Keď ma bude mať rád a ja s ním budem žiť, prestane takým byť.“ Neprestane. Tak isto je to u lakomého človeka, u žiarlivca... Takže keď dievča chodí s chlapcom (a ten vzťah je čistý, aby sa mohli rozísť) a ona príde na to, že je to milovník reštaurácií a slivovice, agresívny človek a chorobný žiarlivec, do stavu manželského s ním predsa nemôže vstúpiť. A keď vstúpi, ja ju nemôžem ľutovať. To je jej problém. Ona to vedela, ale predsa to urobila, takže si za to musí niesť zodpovednosť.
Blížia sa Vianoce... Aký je váš vzťah k tomuto sviatku?
Úplne iný, než je vzťah súčasnej doby k Vianociam. V chudobných časoch sa hovorilo, že Ježiško stratil darčeky. V dnešnej dobe bohatstva sme stratili Vianoce celé. Už je to iba pojem, ktorý je úplne vyprázdnený po duchovnej stránke a vyplnený iba materiálne. Ja chcem Vianoce, ktoré nie sú umelé. Nechcem umelý stromček, umelé koledy, umelé osvetlenie, umelé sviečky, umelého kapra, umelý zemiakový šalát. Ja chcem tie obyčajné Vianoce, ktoré vždy popoludní začínam v maštali. Tam si vezmem Sväté Písmo a prečítam si udalosť o narodení Ježiša v Lukášovom evanjeliu – v takom prostredí, v akom sa to všetko udialo. V adventnom období zásadne nemám pustený televízor, pretože to nie je vianočné a Vianoce nám to len kazí.
Máte vytvorený nejaký „špeciálny recept“ na úspešný život? Ako znie?
Otázkou je, čo je to úspešný život. Úspešný život je byť poslancom Európskeho parlamentu a súčasne je úspešný život i byť rehoľníkom v trapistickom kláštore. Záleží na tom, v čom človek ten úspech vidí. To, čo je pre jedného prehra, je pre druhého úspech. Sú ľudia, ktorí dokážu zo svojej choroby vyťažiť kapitál – a sú ľudia, ktorí nedokážu vyťažiť kapitál zo svojho zdravia. Ja ten recept na úspešný život nemám. A či je môj život úspešný alebo neúspešný, to neviem. Ja som spokojný. Čiže namiesto „úspešný život“ by som skôr hovoril „spokojný život“ a na ten recept existuje. Je to to zlaté biblické pravidlo, že čo nechceš, aby robili druhí tebe, nerob ani ty im. A potom je to dodržovanie poriadku, pretože stredovek hovorí: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“
A záverečná otázka: Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom?
Aby zostali verní Slovu, tím, ktorí s nimi počítajú, Bohu a aby nestrácali humor. Jeden spisovateľ hovorí, že človek môže stratiť všetko, len nie hlavu. Ja si myslím, že môže stratiť i tú hlavu, ale keď mu ju odseknú, aj tak by sa mala usmievať. Takže i keď stratíme hlavu, nestrácajme humor.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová