ROZHOVOR S TONKOM MEČIAROM

Uverejnené 25. 12. 2005

Už ako malé dieťa som ho podvedome hľadala vždy, keď som zbadala na lúke sa pasúce kravičky. Šarmantný fešák v slamenom klobúku... A teraz, keď som opäť hľadala, síce pri inej príležitosti, napadol ma práve on. Prečo sa tak neporozprávať s ujom Tónom?

Pochádzaš zo siedmich detí a si najstarší z chlapcov. Poslúchali ťa v detstve všetci súrodenci, či vám skôr „velila“ naša starká Filka?

Nebolo to také jednoduché. V prvom rade my sme museli poslúchať. A či sme poslúchali? Aj áno, aj nie. Ako keď sú v dome toľkí chlapci. Bili sme sa medzi sebou. Filka bola medzi nami ako „richtárka“, ale aj do nej sme sa púšťali. Ona nás mala na starosti. Ale celkovo môžem povedať, že sme vychádzali dobre.

Ako si spomínaš na svoje školské roky?

Anton Meciar Tie boli „perné“. Mama mi vždy vravela: „No, ty už ďalej nepôjdeš.“ To mi hovorila od prvej triedy. „Ty už ďalej nepôjdeš. Toto je tvoja posledná trieda. Veď sa nič neučíš!“ Ale našťastie, vždy to prešlo. Ja som vedel len to, čo som v škole pochytil. Ale vtedy to bolo iné ako dnes. Prišiel som zo školy, už ma čakal lístoček: „Zober si hrable, príď na roľu.“ To nie ako teraz, že už v škole žiaci rozmýšľajú, kde pôjdu hrať futbal. Dal sa futbal hrať aj vtedy, ale už muselo byť po robote.

Akému remeslu si sa vyučil? Kde všade si pracoval?

Som vyučený frézar. Vyučil som sa v Martine a aj som tam rok pracoval. Potom si však otec zlomil ruku a aby som mohol aj trochu pomôcť, vrátil som sa do Prievidze, kde som pracoval na STS (Strojno-traktorovej stanici). Bolo to v roku 1955. No a od tých čias som stále v poľnohospodárstve. Na STS som bol do roku 1963, potom nasledovalo 40 rokov na Družstve Horná Nitra. Z toho som viac ako 25 rokov pracoval na kombajne.

Kde si sa zoznámil so svojou manželkou Ankou?

Zoznámil som sa s ňou ako kombajnista v obchode v Tužine. Vedúci obchodu povedal, že je to dobré žieňa, ale že sa veru inakší o ňu pokúšali. A ja vravím: „To nevadí, veď aj ja sa môžem.“ Trošku som sa povypytoval po dedine, dohodli sme si rande – a potom bola svadba.

Čo nám prezradíš o svojich deťoch?

Sú vyučení, každý z nich má svoje zamestnanie, svoje deti. Starší Miroslav má tri deti, najstaršia Zuzka už bude pomaly končiť hotelovú akadémiu, chlapci chodia do piaristickej školy. Adrika má dcéru, chodí na základnú školu v Necpaloch a aj na hudobnú. Strašne rada spieva aj hrá.

V rodine si známy svojou hrou na „organček“ (ústna harmonika). Nemal si niekedy chuť stať sa členom našej rodinnej kapely Necpalanka?

Necpalanka už svoju kariéru naštartovala pre mňa pomerne neskoro, ale čo by som sa nechcel stať jej členom! Aj teraz by som si s nimi zahral. Lenže v takej skupine potrebuješ hrať na niečom inom, nie na „organčeku“. S nimi by si veru každý človek rád zahral. A keby len jednu pesničku! Ja by som im robil aj kapelníka...

Ďalšia vec, ktorou si v našej rodine povestný, sú krásne vinše, nad ktorými nezostane suché ani jedno ženské oko. Kde na ne chodíš?

Nie je to preto, že by som sa vinšom nejako zvlášť venoval. Skôr mi pri danej príležitosti prichádzajú na um veci, ktoré sa stali, veci, ktoré som už ja sám niekde počul, a s tým, ako hovorím, mi to nejako samé zíde na um. Viem si to tak dať do súvisu. Napríklad keď mi ktosi povie: „Niekto ťa spomína.“, hneď mi napadne:
„Kto ťa spomína,
nech ťa objíma,
nech ťa v srdci nosí,
nech Pána Boha prosí:
'Tak mu, Pán Boh, pomáhaj.' “

Blížia sa Vianoce. Ako ty vnímaš tieto najkrajšie sviatky roka?

Sú to veľmi pekné sviatky. Nemusia byť ani darčeky, ani nič, stačí vianočná pohoda okolo stromčeka. Sú to naozaj sviatky pokoja. My už nepotrebujeme žiadne veľké dary, stačí niečo malé, napríklad mydlo na holenie či žiletky, aby bolo vidno, že na nás niekto myslí.

Ktoré z vianočných jedál nesmie u teba chýbať na štedrovečernom stole?

Určite kapusta, ale aj oblátky, ryba. Keď ešte žila mama, ale aj Lojzino, často som k nim vybehol na pučiavku. Alebo mi ju poslali, lebo u nás sa nerobila.

Myslíš si, že v minulosti ľudia prežívali Vianoce krajšie ako teraz?

Rozhodne. Vtedy to boli naozaj sviatky, radoval sa aj dobytok a ten sa už dnes veru neraduje, lebo do družstevnej maštale za ním nikto na Vianoce nejde. Predtým pri príchode sviatkov sa v prvom rade išiel ošetriť dobytok, posviacali sa priestory, kde bol, niekde mu dali aj rožtek alebo pupáčky či oblátky, pokropil sa čečinkou, aby dlho vydržal. Potom sa išlo k stolu, kde boli oriešky, nejaké jabĺčka, ale bolo to oveľa krajšie ako dnes, pretože vtedy boli Vianoce len na Vianoce a nie každý deň ako teraz.

Čo by si chcel zaželať čitateľom Mane do nastávajúceho roka?

Aby vianočné sviatky, ktoré prebiehajú, prežili v šťastí, zdraví, v hojnom Božskom požehnaní, aby láska a túžba po krajšom živote a krajších dňoch zostala v ich srdciach a aby v rodinách vládol pokoj nielen počas vianočných sviatkov, ale po celý rok.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov