14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
10.8.2023ROZHOVOR S TETOU BETKOU KARAKOVOU
Uverejnené 16. 4. 2006
Tentoraz naše pozvanie na rozhovor prijala najstaršia členka „klanu“ Petrášovcov, takmer 82 – ročná, no predsa stále mladá teta Betka Karaková. O tom, aký bol jej život, ale aj či sa teší na Veľkú Noc, sa dozviete, ak budete čítať ďalej...
Teta Betka, detstvo a vlastne celý život ste prežili v Necpaloch. Aký máte vzťah k tejto časti mesta Prievidza?
Aký vzťah mám k Necpalom? No však dobrý, mne sa tu vždy páčilo. Aj keď som sa išla vydať, tak som len doma zostala. Bolo tu veselo, bolo tu dobre. Za našich detských čias sme husi pásali, potom sme sa večer hrávali... Len ja som stále bola nezdravá na oči. Ale s mamou sme sa modlili deviatnik k Božskému Srdcu Ježišovmu a odvtedy ma moje očká nebolia, som rada. Mala som aj veľa kamarátov. U susedov o jeden dom ďalej, v Gustovom dvore, bol vzadu taký starý dom a v strede dvora veľká jama. A tam sme sa hrali na čerta, na anjela, aj sme ju preskakovali, okolo nej sa hrávali...Tam nám bolo dobre. Aj na ulici sme sa hrávali, všeličo vykrikovali – ako decká.
Ste najstaršia z troch detí. Museli ste na nášho starkého a uja Kamila často dozerať? Poslúchali vás?
Vieš čo, na tvojho starkého sa nepamätám, ale Kamil, keď bola vojna, bol taký malý „čvirik“ a musela som naňho dávať pozor, lebo hocikedy, keď sme prišli, okná boli pootvárané a chlapca nebolo. A mal taký kožuštek, drevenú flintu spravenú na pleci, a keď ho vojaci videli, tak sa ho pýtali, že či je on partizán. A Kamil: „Áno a zastrelím vás!“ (smiech)
Ja som od štrnástich rokov slúžila a na Petera sa nejako nepamätám. Raz som ja bola preč, raz on bol preč... Pamätám si však ešte na našu „pajtu“, kde sme mali rezačku na sečku. Vždy, keď sme tam boli, cez škáry sme pozerali na cestu. Mávali sme tam schované aj hrušky – hniličky. Aj teraz sa mi často o tej „pajte“ sníva – že v nej spáva nejaký žobrák. A tá „pajta“ je už dávno preč! Vždy sa v tom sne bojím, že je tam nejaký bezdomovec a chcem sa do nej ísť pozrieť.
Kam ste chodili do školy?
Do Prievidze, do starej školy, čo bola na Poštovej ulici. K sestričkám.
Ako si spomínate na vojnové roky?
Strachoty sme prežili dosť...Raz som tak išla cez záhradu a zbadala som nejakých vojakov, tak som sa chcela ísť na nich pozrieť. Len keď ti začali strieľať! „Bože, veď sú to nepriatelia!“, zhíkla som. A hybaj hore záhradou, div som sa nezabila! Keď sme už boli staršie a prišli nemeckí vojaci, tak sme im právali – a nedali nám ani korunu za to.
Starký nám často rozpráva o tom, že si vás chcel zobrať za ženu jeden Nemec. Čo je na tom pravdy?
No, nechcel si ma vziať za ženu, ale sa do mňa zaľúbil. Chodila som vtedy do susedov, tam mali vykopanú studňu. A on ma videl a prišiel za mnou – ale vlastne ani neviem, ako sme sa zoznámili. A neskôr, po vojne, ma bol aj pozrieť, dokonca asi trikrát. Keď som ešte robila na Kútoch pri sviniach, prišiel tam. A ja hovorím: „Dnes sa nepredávajú prasce!“ Veď bola nedeľa. Ale on prišiel bližšie, díval sa na nás, niečo sme si povedali - ja som ho však nepoznala. No on mňa hej. Spýtal sa, že či ho nepoznám, a ja že nie. Pozerala som sa naňho a tie oči mi boli také známe! No nevedela som, kde som ich už videla, veď to bolo dávno. Až potom som ho spoznala. Ale bol už ženatý. Prišiel viackrát – so ženou, s chlapcom, na aute... Raz prišli aj k nám na dvor, Kamil si tam sadol a pozeral: „Ú, auto!“ My sme v tých časoch domy stavali, oni zasa autá kupovali.
A ako ste sa zoznámili s vaším manželom?
To ma len nahovorili, to nie ja sama. Chodila som peši na tehelňu – nie na bicykli, lebo som sa bála na tom chodiť, aj som ho nemala za čo kúpiť – a tam ma videli tí chlapi necpalskí... A on prišiel raz večer, že či vajíčka, maslo nemáme na predaj. Mama neboli doma, boli voľakde preč, tak hovorím: „Mama nie sú doma, ja neviem!“ Vtedy boli u nás na návšteve naša známa, starká Hilányiová, a tá už vedeli, koľko bije. Tri mesiace na to sme sa brali. To bola malá chvíľa, málo takej lásky...
Čo by ste nám prezradili o svojich deťoch?
Ja som drela po robote a deti som poslala, kde chceli. To bola taká výchova. Lebo vieš, ako to bolo za komunistov. Len robiť, robiť, vo dne, v noci, robiť. A prišla si ustatá a ani si nevedela, kde boli. Navarila som im, nachystala, ale som o nich nechyrovala. A teraz sú takí... No veď nie sú „mrchaví“, ale nie sú ani takí, akí by mali byť. To náboženstvo im chýba. Veď vtedy nikto ani počuť nechcel o tom. To bola veľká chyba... No čo už. Ja som bola sama na všetko a otec, ten sa o to nestarostil.
Vieme o vás, že ste navštívili rôzne pútnické miesta na Slovensku, ale i v zahraničí. Kde všade ste boli?
Bola som v Lurdoch a tu sme najviac chodili na Staré Hory, ale boli sme aj v Šaštíne, Rajeckej Lesnej...
Minulý rok ste sa po prvý raz zúčastnili na rodinnom výlete. Ako sa vám pozdávala táto akcia? Pôjdete aj teraz?
No, už neviem, či pôjdem, už som taká slabšia... Ale bolo dobre, veselo, hudba bola...
Tešíte sa na Veľkú Noc? Ako ju zvyknete prežívať?
Teším sa na tie sviatky, ale inšie ma nebaví. Piecť sa mi nechce, to už nie je pre mňa, aj keď pre decká, čo ma prídu vykúpať, niečo prichystám. No tie sviatky mám rada, v kostolíku, tam by som stále bola. Len aby som bola zdravá.
Chceli by ste niečo odkázať čitateľom Mane?
Pekne pre tú tetu Marienku píšte, starajte sa o ňu. Ja sa za ňou už tiež dlho strojím a nemôžem sa vystrojiť. A ostatných čitateľov pozdravujem.
Zhovárala sa a za rozhovor ďakuje Martinka Humajová