ROZHOVOR S JÁNOM KNAPÍKOM
Uverejnené 15. 8. 2006
Nemôžete si ho nevšimnúť. Nie len pre jeho vysokú postavu, ale i pre šibalský úsmev, ktorý mu vždy žiari v očiach pri kontakte s mladými ľuďmi. Všimla som si ho i ja – minulý rok na festivale Verím Pane v Námestove. Teraz som tam už šla s malilinkou nádejou, že niečo by z toho mohlo byť. A nesklamal. Dámy a páni, univerzitný kaplán Ján Knapík.
Prichádzam za vami ako človek, ktorý o vás síce veľa nevie – ale chce sa dozvedieť. Odkiaľ pochádzate? Môžete si zaspomínať na svoje detstvo, rodičov?
Som z dediny, ktorá sa volá Pusté Pole a nachádza sa v okrese Stará Ľubovňa. Je to úplne maličká dedina, má okolo 230 obyvateľov. Tam som prežil celé svoje detstvo, tam mám kamarátov, známych ľudí a tam sa vždy rád vraciam. Je to paradoxné, ale čím dlhšie som z domu preč, tým radšej sa vraciam, pretože tam sú moje korene, ktoré si stále viac a viac uvedomujem, a tam som asi najviac uvoľnený. Keď som niekde inde, kde sú moje povinnosti a to, čo musím robiť, je to troška iné. Ale doma som tým, čím som, a aj ľudia, ktorí ma poznajú, ma väčšinou neberú iba ako kňaza. Poznajú ma totiž odmalička, ako chlapca, ktorý aj povystrájal všetko možné, a nič pred nimi nemôžem skryť. Vzťah s ľuďmi, ktorí vás takto poznajú, je úplne iný. Je pekný.
Čo ste vyštudovali?
Po základnej škole som išiel na gymnázium v Lipanoch a na konci gymnázia som špekuloval nad tým, čo ďalej so životom. Vtedy sa mi priplietla do cesty taká myšlienka, že by som sa mohol stať kňazom. Najprv som sa toho zľakol, lebo nikto mi to nenúkal a ja som si myslel, že by bolo dobré, keby mi niekto povedal: „Môžeš byť kňazom.“ A najhoršie na tom bolo, že ja som ani netušil, či vôbec môžem byť kňazom, či sú nejaké podmienky, ktoré musím splniť – proste nevedel som o tom nič, aj keď som chodil do kostola, s naším farárom sme robili rôzne zaujímavé veci, ktoré nás bavili, ale na túto tému sme nikdy nerozprávali. To bolo pre mňa také troška ťažké obdobie. A keď som sa už rozhodol, že hej, zase ma dva razy nezobrali do školy na teológiu, až potom, na tretí raz.
Aké bolo štúdium teológie, začiatky v kňazskej službe?
Išiel som študovať teológiu úplne bez očakávaní. Vôbec som nevedel, čo ma čaká. Jediné čo som vedel, bolo „chcem sa stať kňazom“. A tak všetky veci, ktoré prichádzali, som bral veľmi slobodne - keď to tu odo mňa chcú, tak je to asi dôležité pre moje kňazstvo a nemám problém okolo toho nejako veľa vymýšľať, pretože to tak je. S odstupom času som zistil, že je to veľmi dobrý postoj v tom zmysle, že som sa uchránil od rôznych špekulácií. Niektorým chlapcom, ktorí boli s nami v seminári, sa stále čosi nepáčilo: „Toto nie je dobré, denný poriadok by sme mali zmeniť, študijný plán treba zmeniť...“ Ja som si hovoril: „Veď ja ani neviem, čo to tu je, a ja mám meniť študijný poriadok a denný plán? Veď toto sú veci, ktoré sú vyskúšané.“ A teraz môžem povedať, že veľmi rád spomínam na štúdium teológie na Spišskej Kapitule, pretože to boli časy možno viac utiahnutého a skrytého života, ale života, v ktorom mala pevné a presné miesto modlitba, rozjímanie... Teraz, keď som kňaz, sa dostávam k tomu, že ten systém mal veľký zmysel a ak človek chce obstáť, tak mu nezostáva nič iné, len si ten systém (čo sa týka modlitby) utvoriť aj v kňazskom živote.
Moje prvé kaplánske miesto bolo v Bardejove. O prvej „kaplánke“ sa hovorí, že je ako prvá láska, že na ňu sa nikdy nezabúda a že je veľmi pekná. Tak aj ja veľmi rád spomínam na Bardejov, na pána dekana, ktorý tam bol, na kaplánsku partiu a na veriacich, ktorí sú v tomto meste veľmi otvorení a prajní. Nie všade sú takí ľudia. Ale Bardejovčania vám povedia aj ukážu, že si vážia, keď môžu s vami spolupracovať, že ich teší, keď robíte niečo pre nich alebo pre ich deti, a sú veľmi dobrosrdeční. Dodnes s mnohými z nich udržiavam priateľské vzťahy.
V súčasnosti pôsobíte ako duchovný správca UPC Dr. Štefana Héseka v Prešove. Vašou očividnou doménou sú mladí ľudia. Aký je váš vzťah k nim?
Mám rád mladých ľudí, lebo ako hovoril predchádzajúci pápež Ján Pavol II., oni sú budúcnosťou Cirkvi. Mladí ľudia okrem toho, že sú mladí, pekní, zdraví, majú aj jednu charakteristiku, ktorú si veľmi nechcú priznať - že sú zraniteľní a ovplyvniteľní. O mladých ľudí bojuje kde – kto. Nielen firmy, banky, ktoré to robia z ekonomických dôvodov, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, ktoré chcú takýmto spôsobom získať nadvládu nad určitým duchovným svetom, nad teritóriom našich myšlienok. Ja mám mladých ľudí veľmi rád. Niekedy im poviem aj tvrdé veci alebo že sa na nich hnevám, keď si myslím, že niečo neurobili práve najlepšie. Ale cítim sa s nimi dobre a myslím si, že práca, ktorú robím, má zmysel. Robím ju s radosťou a dúfam, že to aspoň troška cítia.
Dnešná mládež dostáva často nelichotivý prívlastok „skazená“. Myslíte si, že medzi mladými je ešte dosť takých, ktorí majú svetu čo povedať?
S tou „skazenosťou“ je to vždy také, a predpokladám, že to tak aj bude, že generácia, ktorá sa dostala vo svojom veku do určitej stabilnej polohy (nejaký stredný vek a vyššie), má sklony k moralizovaniu a k vyjadreniam typu: „To za našich čias nebývalo, to my sme také veci nerobili!“ Ale keď sa porozprávate s inými ľuďmi, staršími, ktorí sú troška otvorení, tak vám priznajú: „Aj my sme robili rôzne pestvá, aj my sme vystrájali, aj my sme robili všetko možné.“ Takže to, že sa staršia generácia vyjadruje o mladých takýmto spôsobom, by som považoval za určitý generačný problém. Nemyslím si, že mladí ľudia sú horší, ako boli predtým. Problém je možno v tom, že majú viac prostriedkov na to, aby si pobabrali život. Lebo - poďme napríklad dozadu o sto rokov. Kto mal prístup k drogám? Existoval internet, ktorý je na jednej strane požehnaním, keď ho človek využije dobre, na druhej strane môže človeka morálne úplne zdevastovať? A kopec iných vecí, ktoré niekedy neboli, a dnes sú. Ale toto nie je vina mladých ľudí, toto je jednoducho doba, ktorá sa nedá zastaviť. Nemôžeme zatvárať oči pred tým, že také veci sú, ale mladých ľudí treba učiť: „Áno, toto je vec, ktorú môžeš využiť a zneužiť.“ Tak ako nôž, ktorý existuje už tisíc rokov – môžete ním rezať chlieb a môžete ním zabiť človeka. Mladým netreba hovoriť: „Nepoužívajte nôž.“ Lebo čím si odrežú chlieb? Treba im povedať: „Naučte sa tieto veci využívať tak, aby to bolo v súlade s vašim svedomím, s vašou vierou.“ Toto je dôležité.
Čítala som o jednej z aktivít vašich vysokoškolákov – o službe počúvania. Môžete nám ju priblížiť?
Služba počúvania vznikla pred troma rokmi, ak sa dobre pamätám, a nie je to naša myšlienka. Prevzali sme ju z Banskej Bystrice, tam študenti chodia tak isto do nemocnice – alebo aspoň v tom čase chodievali. V našom prevedení to vyzerá asi tak, že každý štvrtok malá skupina ľudí – traja, štyria, piati, šiesti, podľa toho, kto má ako chuť – ideme na geriatrické oddelenie v Prešovskej nemocnici a pobudneme tam zhruba hodinku. Prídeme na izbu k pacientom, rozdelíme sa po jednom, po dvoch, sadneme si k nim a povieme: „Sme študenti vysokej školy a ak chcete, budeme chvíľku s vami, porozprávame sa.“ Zriedkakedy sa stane, že to ľudia odmietnu, obyčajne sú veľmi radi, aj keď ten rozhovor na začiatku vyzerá dosť kostrbato, musíte ho nejako naštartovať (Odkiaľ ste? Máte deti? Ako sa cítite? a podobne). Veľmi často, keď odchádzame preč, tí pacienti povedia: „Kedy prídete? Prídete zasa?“ Je to pre nich také spestrenie a má veľký význam aj pre študentov. Oni veľmi často žijú v presvedčení, že ich mladosť, krása a zdravie budú trvať večne, čo je klamstvo. Často si nevážia svoje dary, ktoré dostali od Pána. A keď prídu do konfrontácie s takýmito ľuďmi, skoro vždy povedia: „Ani nevieme, aký máme dar, že môžeme chodiť, že nie sme pripútaní na lôžko, že môžeme študovať, že sme ešte zdraví a mladí.“ Jednoducho pre týchto študentov je to veľké požehnanie – a aj pre tú druhú stranu. Ale nakoniec ono je to tak s každou obetou. Keď človek niečo obetuje, vracia sa mu to takýmto spôsobom.
Ani tu, v Námestove, nezaháľate a na festivale Verím Pane vediete tvorivú dielňu s názvom Príprava modlitby. O čo v nej ide?
Príprava modlitby je taká komorná dielňa, komorná svojím obsahom i počtom účastníkov (teraz ich bolo sedem), takže nie je veľkou dielňou. Ale to ani nie je jej podstatou. Podstatou dielne je najprv vysvetliť mladým ľuďom, ako oni sami môžu pripravovať modlitbu - napríklad keď sú mládežnícke sväté omše a oni majú nachystať spevy, obetné dary... Preberajú sa tam základné liturgické normy, ktoré by mali dodržať tak, aby to malo hlavu aj pätu. Považujem to za veľmi dôležité, pretože počas môjho pôsobenia pri mladých ľuďoch som prišiel na to, že mnohé z týchto vecí vôbec nie sú dodržané, a potom sa stáva, že svätá omša je zle chápaná. Taký drobný príklad: keď sa prinášajú obetné dary, ľudia často donesú obetný dar, ktorý po svätej omši zoberú. Ale to nie je skutočný obetný dar, lebo vy keď niečo darujete, to nemôže byť divadlo – že na omši to tam dáte a po omši si to zoberiete späť. To je naozaj dar, ktorý by sa mal použiť napríklad pre chudobných alebo pre ľudí, ktorí sú v kostole, po svätej omši – napríklad keď sa donesie nejaké hrozno, ovocie, tak sa im po omši rozdá. Mnohí mladí ľudia nechápu, prečo to tak je, ale keď sa im to vysvetlí, povedia: „Ahá, no teraz to už má hlavu a pätu.“ Takže v prvej časti sa rozoberajú tieto princípy. Potom sa tam hovorí o spevoch, aké by na svätej omši mali byť a aké zasa nie. Druhá časť dielne spočíva v tom, že poskladáme z rôznych stavebných kameňov (tak to obrazne poviem) modlitbu. Minulý rok sme skladali odprosujúcu modlitbu, tento rok ďakovnú. V tej modlitbe sú napríklad časti Božieho slova, meditácia, žalmy, piesne, nejaké príbehy, vlastné svedectvá... Všetky tieto veci poskladáme do jedného celku. Ľudia, keď odchádzajú domov, dostanú do ruky celý papier, ktorý si pripravili a keď chcú, tak vo svojej farnosti medzi mladými ľuďmi môžu urobiť tento rok napríklad ďakovnú modlitbu, ktorá má zhruba necelú pol hodinku.
Ako inak vyzerá leto univerzitného kaplána?
Leto univerzitného kaplána je iné ako u bežných kňazov, pretože tým, že sú študenti mimo, že nie sú na vysokej škole, tak my neslúžime pre nich sväté omše na internáte, nerobíme programy, ktoré sú bežnou súčasťou nášho života. Ale máme programy aj na leto. Napríklad teraz sme boli s partiou týždeň v Zuberci na turistike, chodili sme na túry v Roháčoch. Hneď v utorok sme sa presunuli sem do Námestova – je tu asi dvadsať ľudí, mnohí z nich sú v dielňach, mnohí pripravujú nejaké veci, ja tu aj spovedám, slúžim omše, pán kaplán, ktorý je z UPC–čka, tak isto, takže to je jedna časť našich aktivít. Ešte máme na august pripravené dve akcie. Jedna je taká krátka, iba dvojdňová, druhá možno troška dlhšia. Ten zvyšok je čas na dovolenku – možno nejaký týždeň, dva. Na konci augusta sa začínajú chystať veci na nový akademický rok. A to už keď sa začne, prvá prestávka je v decembri, počas vianočných sviatkov.
Na čo sa v najbližšom čase najviac tešíte?
Prázdniny sú priestorom, kedy si oddýchneme od svojich povinností, a po určitom čase sa začneme tešiť (celá tá partia, ktorá robí okolo UPC-čka) na to, že príde nový akademický rok. Máme vyvetrané hlavy a v nich nové nápady. A ideme do toho s takým novým entuziazmom. Máme znova novú silu, niečo sme načerpali, a chceme znova veci posunúť aspoň o malý krok dopredu. Tak na ten čas sa teším, kedy mi začnú chýbať povinnosti, študenti a všetko okolo toho.
Chceli by ste niečo odkázať našej tete Marienke?
Možno sú pre ňu niektoré veci veľmi ťažké. To, že trpí takýmto spôsobom, má však veľký význam nielen pre ňu, ale aj pre ľudí okolo nej, či ľudí, ktorí sú niekde vzdialení. Ak to dokáže prijímať ako utrpenie s Kristom a obetovať za nich, vyprosuje im takýmto spôsobom milosť a Božie požehnanie. A tým robí strašne veľa. Nikdy na tejto zemi nebude vidieť všetko ovocie svojho utrpenia, ale raz sa to dozvie. A ja by som ju chcel poprosiť, aby časť svojho utrpenia, starostí a modlitieb obetovala aj za mladých vysokoškolákov a za mladých ľudí vôbec, pretože oni takúto obetu potrebujú.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová