ROZHOVOR S UJOM JOJOM MEČIAROM
Uverejnené 23. 12. 2006
V tomto čísle vám ponúkame rozhovor s ujom Jojom Mečiarom, druhým synom z rodiny Mečiarovej.
Ujo Jojo, po svojom otcovi si zdedil krstné meno. Myslíš si, že aj povahovo sa naňho najviac podobáš?
Asi áno. Lebo on chodil aj zabíjať a teraz musím zase len ja.
Ako si spomínaš na svojich rodičov a súrodencov v období tvojho detstva?
Dobrí boli. Akurát keď sme sa my ako nezbední chlapci odniekiaľ vrátili, mama hneď povedala otcovi: „Len im voľačo nepovedz!“ (snažila sa ho tým navnadiť, aby nás vyhrešil). Otec vyšiel do chodby a spýtal sa: „Kde ste boli?“ A to bolo všetko. Všetci moji súrodenci boli dobráci od kosti.
Patril si k žiakom, ktorí obľubovali školské lavice?
Dá sa povedať, že áno. Mal som rád niektoré predmety, ale nie všetky. Patrila medzi ne napríklad matematika, fyzika, ale nemal som rád chémiu, tá mi nešla do hlavy. Nemal som však v škole žiadne problémy, bol som bezproblémový žiak.
Spomínaš si na nejakého obľúbeného učiteľa? Prečo si ho mal rád?
Mal som rád učiteľa Smatanu, ten bol aj riaditeľom školy a učil ma rôzne odborné predmety (už na učňovskej škole). Ešte žije, presťahoval sa však do Bratislavy.
Čomu všetkému si sa v rámci svojho pracovného života venoval?
Celý život som sa venoval poľnohospodárstvu. Od detstva až do dôchodku – stále tam.
Kde a ako si sa zoznámil so svojou manželkou Ankou? Bola to láska na“ prvý pohľad“?
Nebola to láska na prvý pohľad. Chodili sme spolu do školy, je medzi nami rozdiel iba pol roka.
Čo nám prezradíš o svojich deťoch?
Už som sa starostí zbavil (smiech). Ľubo je v Novákoch, má dievča a chlapca, Janka býva v Šútovciach, tiež má chlapca a dievča. Ešte mám syna Jara.
Po otcovi si prebral oranie záhrad na traktore. Je traktor tvojím najobľúbenejším dopravným prostriedkom?
Nie je a ani nebol. Ale ja som v spojení so zemou fakticky žil a keby ma to nebavilo, tak by som to nerobil. Niekto povie: „Čo je to za prácu, veď sa len vozíš celý deň.“ Áno, vozím, ale ten traktor nejde sám. A je jedno či prší alebo je zima.
Blížia sa Vianoce. Máš rád tieto sviatky? Prečo?
Áno, pretože počas nich sa poschádza celá rodina. Sú to pekné sviatky, aj keď sú len raz do roka. Ale mohli by byť aj častejšie. Keď sme boli malí, Vianoce boli chudobnejšie, darčekmi boli len maličkosti – nie ako teraz, keď je všetkého dostatok. Teraz ľudia deťom nakúpia toľko hračiek, že tie ani nevedia, s čím sa majú hrať.
Tešíš sa počas týchto Vianoc na niečo výnimočné?
U mňa budú tieto Vianoce výnimočné tým, že na štedrovečernom stole nebudem mať rybu. Ja totiž ryby nemám rád.
Čo by si chcel zaželať našim čitateľom a celej rodine do nastávajúceho roku 2007?
Veľa zdravia, ale aj šťastia.
Ďakujem za rozhovor!
Maťka Humajová