ROZHOVOR S DEKANOM FILOZOFICKEJ FAKULTY KATOLÍCKEJ UNIVERZITY V RUŽOMBERKU IMRICHOM VAŠKOM
Uverejnené 4. 4. 2007
Vždy ho nájdete na dekanáte, hneď za dverami s nápisom „Klopte a otvoria vám.“ Hostia sú preňho Boží poslovia, preto ich všetkých víta s úctou. Doc. PhDr. Imrich Vaško CSc., m. prof. KU. Na tituloch mu nezáleží. Ako on vraví, je len „prvý medzi rovnými“. A jeho reč – je rečou básnika. Veď čítajte...
Na úvod by ste nám mohli povedať niečo o Vašom detstve...
Moje detstvo je – ako vravievam – z výšin. Zlatou kolískou sú miniatúrne Ondrašovce, v smere juhozápadne od Prešova, kde sa už – už stretá Šariš so Spišom. V historickom erbe obce Ondrašovce sú vyobrazené tri vŕšky a nad nimi vták. Presne v Heraldickom registri SR na listine stojí: v červenom štíte na strednom, vyvýšenom vŕšku zeleného trojvršia stojaci strieborný ohliadajúci sa orol v zlatej zbroji. A aj to zodpovedá realite, ich polohe, chotáru a otvorenému priestoru nad nimi, rovnako na všetky svetové strany. O tom sa vie, že obraz vtáka je prastarým symbolom voľnosti, slobody, výšok a diaľok. V našom kresťanskom chápaní môžeme ho vyzdvihnúť, obohatiť, ba skrášliť taktiež o ďalšie znaky. Dozaista býva spájaný s duchovným rozmerom, poslaním, zoslaním, volaním výsosti, vysokosti, budúcej otčiny, nebeskej vlasti...
Vždy hrdo vypovedám, že naši dobrí, predobrí roľnícki rodičia, ako s nimi i tí vekoveční obyvatelia dedinky až dedinôčky, rodili sa, žili, snili v plnosti ťažkého bytia, údelu života a viery, do vysilenia pracovali, neskonale milovali a uzrozumení či pripravení umierali. Poviem vám, že všade, vskutku v každom okamihu prísneho života boli samosvoji: vo svojich príbytkoch, na dvore, na poli, záhradách, lúkach čistých ako sklo, ako aj v lesoch, pri studienkach, potokoch. Ó, Bože, býval to svet múdrych v jednoduchosti i pilnosti, hojnosti Tvojej lásky!
Nás bolo deväť detí, dve ako anjelíci po týždni či po mesiaci (Žofka a Margitka) odišli do neba, sedmoro doposledka sme. Pamätám: ozdobou boli 93-ročný dedko s povesťou znalca Biblie. Uchovávam si obrážtek (Pamiatka na prvé sväté prijímanie dňa 9. júna 1946), birmovku sme stihli ešte pri biskupovi Čárskom.
Aha, ešte údaj o domoch a ľuďoch v nich: do alebo niečo nad 200 obyvateľov.
Dnes, keď sa navraciam tam na sviatky, som už iba šesťdesiatytretí. K slzám je to. Kto, povedzte, započul plač ročníkovej duše?! Bývalý skazonosný režim všetko vzal ľuďom. Čo už. Nik z dneška nepochopí tú premenu, vlastne tragédiu. Celé katolícke Slovensko sa už z toho nikdy nespamätá.
Je taká fotografia, ibaže neviem, či to ukáže zmenšenina, asi z kraja štyridsiatych rokov, z majálesu, juniálesu, ako sa vtedy konali. Je na nej sotva polovica, teda stovka rodákov všetkých stupňov. Čítajte tie jasavé tváre, to len ja som privážny, pochmúrny, medzi prvými a v čiapke, vraví sa tomu škaredý ako kačiatko.
Kde všade ste študovali?
V rodisku (ľudová škola bola v prednej izbe gazdovského domu), poniže nás druhý dom (1943-1948), tak sme dochádzali 3 km do Chminianskej Novej Vsi na strednú školu (1948-1952), v následnosti vybral som si pedagogickú školu na Kmeťovom stromoradí v Aténach nad Torysou, čo je Prešov (1952-1956), prijali ma na Filologickú fakultu Vysokej školy pedagogickej v Prešove, ktorá sa po zriadení Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v roku 1959 stala jej súčasťou ako zakladateľská filozofická fakulta spolu s lekárskou, my sme boli v Prešove, medici v meste na Hornáde (1956-1960). Náš diplom je univerzitný. História nám pritkla prvenstvo – ako už absolventi FF UPJŠ v Prešove.
Prečo ste sa rozhodli venovať práve literatúre? Kto patrí medzi Vašich literárnych „favoritov“?
Bohu ďakujem za ten nezaslúžený dar. Milujem slovesné umenie, literatúru, nadovšetko POÉZIU ako Jeho samého. Od svätých bratov (Proglasu) až po Vilka Turčányho, znamenitého prekladateľa tejto skvelej slovansko/slovenskej veľbásne, až po naše dni, nové pokolenia... Boli to vrcholné zjavy od Jána Hollého v devätnástom a dvadsiatom veku ako stĺporadia, len sa tak rozžiariac po sebe.
Milan Rúfus a Karol Strmeň podávajú si u mňa ruky a ja som tomu nesmierne rád.
Rovná sa to božskému.
Až priamo milosti.
Zas a znova: je to k slzám, Pán môj, Boh môj.
Počas Vašich začiatkov pôsobenia na Prešovskej univerzite ste sa zoznámili s budúcou manželkou Zuzanou. Môžete nám prezradiť niečo o nej?
Dvaja samotári išli týmto pozemským svetom a cez modlitbu ako rozhovorom so Stvoriteľom sa priblížili na dotyk. Asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry FF UPJŠ a poslucháčka hneď po príchode na štúdium výtvarnej výchovy a slovenčiny. Takže 25. júla 1964 v Chmiňanoch vo farnosti Križovany, kam Ondrašovce patrili, večer o siedmej, nás zosobášil vdp. Ján Marton. A v nás hlboko Oravu i Šariš. Ja, Imrich... Ja, Zuzana...
Pekná, čistá, verná po samo Absolútno. Až ma do večnosti predišla. Múdra, čítavá, maliarka, poetka. Bez nej som stratený. Lež nosím v sebe jej večný sen.
Všetkým jej bol vzťah, vzťahy. City a intelekt medzi nami. A v nás.
Aké bolo spolužitie dvoch umelcov? Vy zapálený pre literatúru, ona i pre maliarstvo...
Na výsosť. Museli byť hlbočiny i výšiny. Žiadne trc-frc. Pravosť a krása. Zbožnosť (milovala deviatniky).
Udržať si vieru počas ťažkých rokov komunizmu nebolo ľahké. Ako ste prežívali toto obdobie?
V uzavretí/ zovretí. Rodina ako puto, pevnosť, držanie sa za ruky.
Ako vnímate vznik Katolíckej univerzity a osobitne jej Filozofickej fakulty, ktorej ste dekanom? Myslíte si, že štúdium na nej môže dať študentom čosi viac ako na iných školách? Ako vidíte jej budúcnosť?
Zázrak pre Slovensko a strednú Európu v Jubilejnom roku 2000. Filozofická fakulta je moja láska. I študenti. Duch Svätý dáva vzrast. FF KU má pri terajšom rozmachu nádej stať sa raz výkvetom katolíckej inteligencie.
Študenti Vás vnímajú ako veľmi srdečného človeka, človeka, ktorý žije medzi nimi a je jedným z nich. Ako Vy vnímate terajších mladých?
Nevynímam sa spomedzi nich, ani spomedzi učiteľov. Chcú byť vediaci i vidiaci. Ešte sú hmly. Idú si za svojím. Potrebným. To je podstatné.
Od začiatku môjho štúdia máme u Vás veľkú podporu pri vydávaní nášho rodinného časopisu Maňa. Teraz sa jeho „život“ nachádza v zlomovom bode – navždy nás opustila tá, pre ktorú bol založený, a pre ktorú malo jeho vydávanie zmysel, naša teta Marienka. Myslíte si, že Maňa môže niečo niekomu „dávať“ i ďalej?
Rozhodne. Má úroveň zásluhou vás. Pracujte. Tvorte. Viem, je to – ako hovorí Milan Rúfus – to ťažké. Ale čo je v živote ľahké?
Záver rozhovoru už patrí Vášmu odkazu našim čitateľom...
Per aspera ad astra. Strmou cestou ku hviezdam. A to je vám všetkým aj sebe. V duchovnom odkaze toho, o čom je reč: BYŤ VERNÝ.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová