ROZHOVOR S PANI MARTOU BANIAROVOU
Uverejnené 15. 8. 2007
Teta Marta, ako ju familiárne voláme, nie je síce členkou našej rodiny, no bola dobrou priateľkou Marienky Mečiarovej. Pri príležitosti Marienkiných nedožitých 60. narodenín sa s nami podelila nielen o svoje radosti či starosti, ale hlavne o spomienku na ňu...
Teta Marta, pochádzate z Necpál a prežili ste tu aj celý svoj život. Aký máte vzťah k tejto dnes už časti mesta Prievidza?
Veľmi dobrý. Aj keď sa teraz sťahujeme do Pravenca, Necpaly vždy zostanú mojím domovom.
Nechýbate na každoročnej hodovej sv. omši pri kaplnke. Páči sa vám, že Necpaľania si stále udržiavajú tradície?
Určite. Dúfam, že si ich budú udržiavať aj naďalej. Páči sa mi, že úroveň hodových slávností stále stúpa. Všetko sa zdokonaľuje, napríklad i zbor, ktorý na nej spieva.
Teraz sa budete sťahovať do Pravenca. Nebude vám za Necpalmi ľúto?
To áno. Ale situácia je aká je. Myslím si však, že si zvykneme, veď aj v Pravenci sú ľudia a určite aj dobrí ľudia, rovnako ako v Necpaloch.
V Necpaloch ste prežili svoje detstvo i mladosť, v ktorom iste nechýbalo množstvo kamarátok. Viem o tom, že medzi ne patrila i naša teta Marienka. Pamätáte sa ešte, kedy a kde ste sa zoznámili?
S Marienkou nebolo potrebné sa zoznamovať. Bola približne môj ročník a veľmi dobre sme si rozumeli. Chodili sme spolu do kostola, v nedeľu poobede na litánie, spievali sme spolu s ňou i Lojzkom na chóre, zdolali sme mnohé kopce, hrávali karty spolu s mojím otcom, ktorého ona po porážke ona chodila často navštevovať a vždy sa spolu dobre schuti zasmiali. Chodievali sme často aj k Tvojej starkej Filke, Marienka ma často volala: „Poď k Filke, idem jej robiť frizúru!“ To je niečo, na čo sa nedá zabudnúť. Pochodila som mnoho kopcov, už si ani nepamätám, na ktorých som bola s Marienkou, ona si to však pamätala veľmi dobre. Pri každom našom stretnutí mi menovala, kde všade som ju vytiahla: Gaderská dolina, Kľak – a tožvie, čo ešte. Vždy sa strašne čudovala, ako som ju tam len mohla dostať a ako to ona mohla zvládnuť. Keď ochorela a už sme sa tak často nenavštevovali, snažila som sa jej aspoň telefonovať. Vždy sme sa dobre nasmiali aj na našich spomienkach, pretože ona bola na tom rozumovo veľmi dobre, pamäť jej slúžila priam vynikajúco. Volala som jej aj v sobotu pred jej smrťou, aby som jej povedala, že sme predali dom. Nechcela som, aby sa to dozvedela od niekoho iného. Už vtedy som jej na hlase počula, že je chorá, preto som náš rozhovor radšej skoro ukončila, nech ju neunavím. Keby som vedela, že sa už rozprávame naposledy... Stále mi vravela: „Martuš, čo si to spravila?“ Bolo to však nutné. Verím, že teraz to už chápe a tam zhora nám pomáha. Stalo sa už veľa priam zázračných vecí, objavili sa peniaze a pomoc zo strán, odkiaľ by som ju ani nečakala. Myslím na Marienku každý večer.
Takže na tetu Marienku si spomínate s úsmevom...
Samozrejme, to sa inak ani nedá! Vždy sme sa spolu veľa nasmiali. Napríklad aj v časoch, keď chodila do Necpál už len na leto a sedávala vonku na dvore. Stačilo, že som išla okolo brány, hneď na mňa volala. Lojzko vyniesol štrúdľu – a tá bola vždy „de luxe“! Robili sme si žarty z toho, že ona k nám chodila na štedrák, ja k nim zas na štrúdľu.
Už ste spomínali, že ste spolu zdolali mnohé kopce. Stalo sa vám na niektorej z túr niečo nezvyčajné? Viem napríklad, že teta Marienka často spomínala na búrku, ktorá vás zastihla na Kľaku...
Ona si to pamätala lepšie ako ja. Skôr ako zážitky z túr si pamätám napríklad jednu našu cestu z polnočnej svätej omše, keď bola vonku úplná poľadovica. Vonku ani neboli cesty alebo chodníky, iba „sklo“. Keď sme sa z kostola šťastne „dokĺzali“ k nej, povedala som jej: „Mariš, nedá sa nič robiť, musíš ma ísť vystrojiť.“ Lojzko povedal, že ešte ide k Filke, tak sa „odkĺzal“ iným smerom – a my dve sme začali liezť do kopca. Vieš si to predstaviť? Spravili sme jeden krok dopredu a šuchli sme sa dva dozadu. Veľmi sme sa pritom nasmiali...
Nebolo vám ľúto, keď sa už teta Marienka kvôli chorobe s vami viac na túry vybrať nemohla?
Bolo, ale nedalo sa nič robiť.
Sú vaši synovia v tomto smere – turistickom – po vás?
Kedysi, keď boli menší, chcelo sa im chodiť viac. Teraz už až tak nie, ale je to spôsobené asi aj tým, že keď už moja mama bola na tom tak horšie, nemohli sme chodiť tak často preč a keď sme aj šli, jeden z nás musel zostať doma, pretože sme ju už nechceli nechávať samú. Tak chlapci trochu spohodlneli, ale myslím si, že stále majú športového ducha. Chodievame spolu na hríby, Tiborovi sa veľmi nechce, ten by bol najradšej, keby mu hríb na každom kroku rástol. Paľko má už viac trpezlivosti pri hľadaní. Chodievajú von aj na bicykli, hrávajú futbal, takže športu sa venujú.
Ako sa chystáte stráviť toto leto?
Pracovne. Pomaly sa chystáme na sťahovanie, zháňame škatule, do ktorých budeme ukladať veci.
Chceli by ste niečo odkázať našim čitateľom?
Dúfam, že časopis bude vychádzať aj naďalej a že mi ho budete doručovať aj na novú adresu! A čo by som chcela odkázať čitateľom? Želám im hlavne pevné zdravie – a nech dôverujú Pánu Bohu, on všetko zariadi dobre, netreba sa o budúcnosť starostiť.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová