ROZHOVOR S ERIKOU PETRÁŠOVOU

Uverejnené 23. 12. 2007

Vždy dokonale upravená s dokonalým poriadkom v dome. Až sa musíme hanbiť, keď niekedy nečakane príde do našej detskej izby. Našťastie nás za to ešte nikdy nevyhrešila :-) . Teta Erika.

V každom rozhovore začíname detstvom. Ako si spomínaš na to svoje?

Mala som veľmi pekné detstvo, ale aj ťažké. Stále sme sa totiž sťahovali. Naše soboty vyzerali asi tak, že sme pomáhali pri stavbe domu – hádzali sme cement a piesok do miešačky, podávali sme tehly... Ale potom v nedeľu sme zas chodili s rodičmi na celodenné výlety – do Vysokých i Nízkych Tatier, Demänovskej jaskyne... Pásavala som husi i kravy a najkrajšie chvíle som prežívala u babičky na lazoch pri Púchove, kam som chodila na prázdniny. K nám zas každý rok v lete prichádzal oteckov kamarát z vojny s celou rodinou. Bol z Čiech a jeho žena mi vždy hovorila: „Eričko, ty si taková kočičí máma!“ Mala som totiž strašne rada mačky, vozievala som ich v kočiariku.

Tvoji rodičia sa museli viackrát sťahovať. Koľko takých sťahovaní si zažila ty?

Prvýkrát sme sa sťahovali z Koša do Prievidze. To som mala štyri roky. Bývali sme v rodinnom dome na Bojnickej ceste, ale odtiaľ sme sa museli odsťahovať do činžiaku. Z činžiaku sme sa sťahovali opäť do rodinného domu. Keď som sa vydala, šla som bývať do činžiaku a odtiaľ sme už šli do nášho domu. Celkovo som sa teda sťahovala päťkrát.

Počas strednej školy si bývala na internáte. Kde a čo si študovala? Bolo pre teba ťažké odísť z domu v takom mladom veku?

Študovala som v Kalnej nad Hronom pri Leviciach. Bolo pre mňa ťažké tam odísť, pretože som bola viac-menej taký „domasedko“. Ale v triede i na izbe sme mali veľmi dobrý kolektív, takže som to zvládla. Pôvodne som chcela ísť študovať na ekonomickú školu, no rozmyslela som si to. Nebavilo by ma totiž celý deň vysedávať kdesi v kancelárii a robiť „papierovačky“. Mojím veľkým snom bolo byť kozmetičkou, lenže vtedy ešte v školstve neboli také široké možnosti ako dnes. Za kozmetičku by som mohla vyštudovať iba v Bratislave, no v ten rok, čo som končila školu, tam študentov nebrali. A tak keď prišli robiť nábor do školy pri Leviciach, šla som tam. Lákala ma drogéria, „voňavočky“ predávať.

Otázka, ktorá nás veľmi zaujíma :-) : Ako si sa zoznámila so svojím manželom, ujom Peťom?

Zoznámili sme sa na zábave v Necpaloch. Bol vo vojenskom a hneď po mne „kukal“. Pozval ma do tanca a potom, keď už prišiel „do civilu“, čakával ma pri drogérii. Onedlho mi už aj ruku dal, tašku zobral – a začali sme spolu chodiť.

Pomýšľal už aj v časoch, keď ste sa zoznámili, na vlastnú kapelu?

Nie, to vôbec nie. O kapele začal uvažovať až keď sme už bývali v činžiaku a mali sme dve detičky. Kúpil si harmoniku pod podmienkou, že prestane fajčiť – a aj prestal.

Aký je život manželky kapelníka, ktorá musí často piatkové a sobotné večery tráviť sama?

Máme sa s Veronikou a Silvinkou veľmi zle, lebo sme samé doma :-) . Ale už sme si na to zvykli. Môžeme si prepínať v televízore programy, aké chceme. A keď už je niekedy doma, tak nám to aj vadí (smiech). Nepáči sa mi ani to, že na zábavách si spolu nezatancujeme – a pritom on je veľmi dobrý tanečník.

Bola si rada, keď sa ujo Peťo rozhodol pustiť do stavby rodinného domu?

V činžiaku sa nám dobre bývalo, ale svoje je len svoje. Aj keď sme bývali v činžiaku, Peťo stále chodil starkej do Necpál pomáhať, choval ovce a videla som, že ho to viac ťahá do rodinného domu. Tak som sa prispôsobila a bola som nakoniec rada, lebo je to úplne iné bývanie.

Ako predavačka si vystriedala mnohé obchody – drogériu, potraviny, Elektro, oblečenie. V ktorom z nich sa ti pracovalo najlepšie?

Keby nám neboli zavreli drogériu (za totality, keď bola nežná revolúcia), tak by som tam asi robila doteraz. V drogérii sa mi páčilo. Potom som išla robiť do Elektra , aj tam bolo veľmi dobre. Potraviny – to bolo len také východisko z núdze. A oblečenie – pri tom som zostala dodnes. Otvorili sme si svoj vlastný obchod, sama sebe som si paňou, len keby tie dlžoby neboli... Od 1. januára 2008 sa staneme aj majiteľmi Sudového vína na Zapotôčkach. Predávajú ho mladší manželia, ktorí kúpili dom v Bratislave. Ten obchod je už zabehnutý, predáva sa tam víno, nanuky, cigarety, žuvačky, pelendreky, čapovaná vinea a kofola, nejaké slané veci, sladkosti... Peťo by tam chcel začať dovážať aj korbáčiky z Oravy. V obchode vás obslúžia tri dievčatá, ktoré študujú diaľkovo. Takže odteraz môžete chodiť tam :-) .

V celej rodine si známa svojou poriadkumilovnosťou a pedantnosťou. Nehrešia ťa niekedy pre to doma?

Ale to je prehnané vyjadrenie, ja nie som až taká. Práveže som sa v poslednom čase „zlajdačila“. Dcéra Silvia mi povedala:„Nemáme ešte vianočnú výzdobu.“ A ja jej na to: „Á, ešte netreba!“ A ona skonštatovala: „Ty si nejako zlenivela!“

Máš teda dve dcéry – Veroniku a Silviu. Čo by si nám prezradila o nich?

Mám ich veľmi rada, sú šikovné, usilovné, študujú... Sú húževnaté, myslím si, že dosiahli, čo chceli, čo si vysnívali. Veronika už pracuje, je inžinierka, ale robí si aj doktorát. Silvinka chodí štvrtý rok na architektúru, ktorá ju veľmi baví – a dúfam, že ju aj v zdraví a šťastí dokončí.

Čo je tvojím najväčším vianočným prianím tento rok?

Hlavne zdravie – a aby sme v zdraví splatili všetky pôžičky.

Chcela by si niečo odkázať čitateľom Mane?

Želám im veľa zdravia, šťastia, úspechov, porozumenia, lásky, tolerancie - a aby sa všetci mali dobre.

Ďakujeme za rozhovor!

Zhovárala sa Maťka Humajová.

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov