ROZHOVOR S JANKOU PETRÁŠOVOU

Uverejnené 9. 8. 2008

Momentálne je ju veľmi ťažké zastihnúť – prevažne sa totiž nachádza v Bratislave, kde aj pracuje. Necpalské hody sa však stali príležitosťou porozprávať sa s ňou. Prosbu o rozhovor prijala i ochotne vyplnila Janka Petrášová.

Tvoje korene siahajú do oblasti Gemeru. Prežila si celé detstvo v Prievidzi, alebo časť z neho aj tam?

Na Gemer som od troch až do štrnástich rokov chodila každé leto na prázdniny. Bola som tam celé dva mesiace. Keď ma rodičia prišli vyzdvihnúť na dva týždne kvôli dovolenke, tak sa mi s nimi ani nechcelo ísť, lebo Gemer bol môj svet. Tam som mala voľnosť, mohla som si robiť, čo som chcela, chodiť, kde som chcela. Stará mama ma celý deň nevidela, až večer. Gemer a moja stará mama, za ktorou mi je i teraz smutno, boli moje neskutočné lásky.

Takže na obdobie detstva si spomínaš ako na najkrajšie obdobie života? Väčšinou sa to aspoň tak hovorí...

Dá sa povedať, že áno. Mala som pekné detstvo, hoci s bratom sme sa večne bili – mal nadbytok energie a potreboval si ju niekde vybiť. Hrávala som sa s bábikami, robila si nábytky, šila, štrikovala, háčkovala... Najradšej som mala bábiku s dlhými vlasmi, pretože som ju mohla česať. A keďže na Gemeri som bývala celé leto, ani neviem, ako mi ušli prázdniny.

Kde si študovala?

Chodila som na deväťročnú Základnú školu Sama Chalupku v Prievidzi. Mala som rada fyziku, ale neznášala som matematiku – kvôli zlému učiteľovi, ktorý bol veľmi prísny a venoval sa iba jednotkárom. Bavila ma aj literatúra, prírodopis, vlastiveda. Po skončení základnej školy som kvôli tomu, že som bola slabšia z matematiky, šla na učilište. Učilištia boli v období komunizmu v móde a poriadne sa rozširovali. Keďže som milovala textil a odmalička som sa hrávala na predavačku, rozhodla som sa za ňu vyučiť. Túto robotu som mala veľmi rada – v textilných materiáloch ma ani teraz nikto neoklame, pretože to mám v malíčku i v oku. Keď som zistila, že mám toho v hlave viac, spravila som si maturitu. Hoci prácu profesionálnych predavačiek si veľmi vážim, chcela som ísť niekam ďalej – a keďže ja som človek, čo sa neustále učí a vzdeláva, šla som pracovať na obvodný úrad, z neho na okresný úrad, potom na krajský úrad Slovenskej obchodnej inšpekcie, a keď mi už ani to nestačilo, šla som do Bratislavy, aby som bola bližšie pri koryte – ako sa hovorí. Dôležité je, že človek sa chce stále vzdelávať. Aj keď som si nespravila vysokú školu, čo ľutujem, predsa len to asi Pán Boh tak chcel, aby som všetok voľný čas venovala svojim deťom. Bolo pre mňa dôležité, aby sa ony mali dobre a vyštudovali. Ja som taký večný samouk, teraz sa orientujem v zákonoch, predpisoch a vo všetkom možnom. Verím, že si tú vysokú školu ešte niekedy spravím :-).

Teraz plníš funkciu obchodnej inšpektorky. Čo je náplňou tejto práce?

Náplňou tejto práce je ochraňovať spotrebiteľov, starať sa o to, aby sa predával kvalitný a hlavne bezpečný tovar, ktorý neohrozuje život a zdravie ľudí, aby sa predávalo poctivo, aby boli platné ceny pre ľudí, aby vždy vedeli, za koľko korún si čo kupujú, ako to majú používať (pri výrobkoch nesmú chýbať návody)... Predpisy sa teraz rozširujú o predpisy z Európskej únie – v rámci celej Európskej únie sa kontroluje bezpečnosť výrobkov, ktoré sa dovážajú (nielen na Slovensko). Je to dosť náročné – teraz som viac právničkou ako tovaroznalcom. Ale oboje ma baví a v práci to aj realizujem.

Stretávaš sa v práci aj s nejakými nepríjemnosťami?

Samozrejme, že sa stretávam aj s nepríjemnosťami. Ľudia sú všelijakí. Existujú aj nervózni či menej poctiví podnikatelia. Keď vytiahneme preukaz, vedia, že je zle, lebo robia úmyselné chyby. Ale tí, čo nerobia chyby úmyselne, sa nemajú čoho báť – veď aj my sme len ľudia a nie nejakí teroristi, aby sme ľudí bili. Ja sa pri tejto práci i ako človek sa držím zásady, že je veľmi ľahko človeku ublížiť, ale najťažšie je človeku spraviť dobre. Som taký typ, že ich radšej poučím, nalejem im rozumu do hlavy, aby nemuseli platiť pokuty. Niekto si z toho ponaučenie zoberie, niekto nie.

Prejdeme na inú tému... Tvoj manžel Milan nám kedysi v rozhovore prezradil, že ste sa zoznámili na tanečných zábavách. Je to pravda?

Zoznámili sme sa na tanečnej zábave SZM, kde sme obaja boli. Mňa do Necpál dotiahla kamarátka. Prvýkrát sme sa stretli tuším na veľkonočnej zábave – a dali sme sa dokopy.

Akým je Milan manželom?

Dobrým :-). Je to manžel, ktorý vedel, že v rodine všetko funguje a ja všetko zvládnem, a tak celý život obetoval pomoci iným ľuďom - hlavne cirkvi. Domov chodil večer, ráno odchádzal – a človek si ani neuvedomil, ako rýchlo tie roky prešli. Málo sme sa hádali, lebo sme sa ani nemali kedy :-).

Ujo Milan nám v rozhovore povedal i to, že je veľmi hrdý na vaše dve dcéry – Lenku a Luciu. V čom si na ne hrdá ty?

Asi vo všetkom. Som hrdá najmä na to, že tú lásku, ktorú som im ako deťom odmalička dávala, odovzdávajú svojim partnerom a Lenka už i dcérke Vanesske. To, čomu som ich učila – spravodlivosti a peknému vzťahu k ľuďom, rešpektovaniu druhých, no zároveň aj schopnosti ísť za svojím cieľom – to splnili a dodržali a presadili sa v živote. Lenka si spravila vysokú školu, vydala sa, má veľmi dobrého manžela, Lucka si robí vysokú školu, pracuje, v práci si ju chvália ako jednu z najlepších pracovníčok... Myslím, že si našli miesto v živote a to, čo som vložila do ich detstva, sa mi tým vracia. Sú z nich dobré a férové baby a môžem sa s nimi rozprávať ako so seberovnými, aj keď mám 45 rokov.

Momentálne žiješ v Bratislave. Láka ťa viac život veľkomesta ako ten prievidzský?

Nie je to život o veľkomeste. Keď človek dozrie, má isté nároky na myslenie a život, ľudí, ale aj nejaké ciele, ambície. Chýba mi ešte 17 rokov do dôchodku - a teda musím pracovať. Som typ človeka, ktorý potrebuje v živote a práci neustále zmeny, aby sa jeho myslenie vyvíjalo ďalej. Keď som v Bratislave, nevnímam, že je to veľkomesto. Je to mesto ako každé iné - taká väčšia Prievidza. Je tam síce viac obchodov a viac áut – ale to je všetko. Rozdiel je možno viac v myslení ľudí. V Bratislave sa každý stará o kariéru, biznis a svoj súkromný život, ale nepozerá sa do hrncov druhých ľudí – neklebetí sa, neintriguje a susedia či kolegovia sa nemiešajú do života druhých ľudí. Prievidza je také klebetné mesto – ako aj všetky malé mestá na Slovensku. V Bratislave je tá úroveň myslenia ľudí kdesi inde a vyššie a to mne robí dobre. Nemám rada klebety, intrigy, nestarám sa do druhých ľudí – Pán Boh nám dal slobodu, šťastie a lásku a ukazuje nám cestu – a je dôležité, aby si každý išiel po svojej ceste a vedel si sám zhodnotiť, čo je správne.

Chcela by si na záver odkázať niečo čitateľom Mane?

Chcela by som, aby sa všetci mali radi, aby sa navzájom tolerovali, pretože každý človek má na tejto zemi svoje miesto a vie, čo je preňho dobré, správne a dôležité. Želala by som si, aby všetci verili v Boha a pochopili, že viera je o slobode, o láske, že spočíva v srdci a nie v ústach. Som veľmi rada, že existuje taký časopis ako Maňa, pretože jeho prostredníctvom môžeme spoznávať celú rodinu.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov