ROZHOVOR SO SPISOVATEĽOM DANIELOM HEVIEROM

Uverejnené 23. 12. 2008

Keď som mu v auguste poslala mail s prosbou o rozhovor, netušila som, že budem mať príležitosť osobne sa s ním stretnúť. Spisovateľ Daniel Hevier (53), detstvom „rodák“ z Prievidze, poctil totiž Prievidžanov spomienkovým programom Domov je tu za rohom, v ktorom sa predstavil nielen ako literárny autor, ale aj hudobník a výtvarník. Rozhovor pre náš časopis ochotne prisľúbil. Vo vianočnom čísle vám teda môžeme predstaviť osobnosť s veľkým „O“, spisovateľa Daniela Heviera.

To, že ste sa narodili v Bratislave, no vyrastali v Prievidzi, je známy fakt. V ktorej časti nášho mesta ste bývali? Viažu sa nejaké vaše spomienky aj na Necpaly?

Býval som na Starom sídlisku, v časti, ktorej sa hovorilo Kolotoč. To preto, lebo sa tam krútili autobusy ako na kolotoči. Necpaly som vnímal ako okrajovú štvrť Prievidze, za štadiónom, kde som hrával za Baník Prievidzu futbal (ako žiak, samozrejme) a za Žabníkom bolo už tajomné územie s názvom Necpaly. Na strednej škole som mal odtiaľ niekoľko spolužiakov.

Prvú básnickú zbierku Motýlí kolotoč ste vydali ako 19-ročný. Keď sa na to pozriete z dnešného pohľadu, zdá sa vám to byť skoro? Neskoro? Alebo to bol ten najsprávnejší čas?

Pre mňa to bol akurát vhodný čas, hoci, paradoxne, som sa trochu bránil, keď mi navrhli vydať knižku. Myslel som si, že to bude sprevádzané väčšou slávou, haha!

Ako autor ste nesmierne produktívny. Píšete poéziu, prózu, ale i drámu, venujete sa scenáristike a písaniu esejí. Ktorá z týchto oblastí je vám osobne najbližšia?

Momentálne píšem už iba tri druhy literatúry: poéziu – eseje – a prózu. A takmer väčšinou pre dospelých. Z detí som už akosi vyrástol.

Už ako dieťa som sa hrdila vašou knižkou Kráľ naháňa králika, brat zase dielkom Básnička ti pomôže. Dá sa povedať, že prevahu vašej literárnej tvorby tvoria knihy pre deti a mládež. Je ľahšie písať pre deti ako pre dospelých?

Mám to tak na polovicu, píšem rovnako intenzívne aj pre dospelých. Teraz je mi ľahšie písať pre nich. Keby som mal za úlohu napísať 500 stranový román pre dospelákov a 50 stranovú rozprávku pre deti, hádajte, čo si vyberiem?

Spomínam si na jednu udalosť zo základnej školy – mohla som byť vtedy nejaká šiestačka alebo siedmačka. Učiteľka nám vtedy ponúkla zakúpenie si knihy Naháňačka áut, ktorú ste pripravili v spolupráci s viacerými autormi. Tí z nás, ktorí o ňu prejavili záujem, boli potom pozvaní na besedu s vami. Bola to určite akcia zameraná na podporu čítania. Vyvíjate podobné aktivity ešte i teraz?

Áno, ale presmeroval som svoje úsilie na dospievajúcich, študentov a veľkých. Píšem články o literatúre do týždenníka Týždeň a chystám veľkú knihu o knihe.

Vo svojej recenzii s názvom Pennac dní hovoríte o novodobej analfabetizácii. Píšete o tom, že mnohé komplexy, frustrácie a zlyhania človeka dneška majú svoj pôvod v nedostatku čítania – ako dieťa nepočúval rozprávky, ako teeneger neprelúskal množstvo básnických zbierok o láske a ako dospelému mu všetok čas kradnú noviny a televízia. Prečo je podľa vás čítanie také veľmi dôležité?

Čítanie vám poskytuje osobnú slobodu, učí vás vzdorovať manipulácii médií, politikov a reklamy, učí vás tvorivosti, pestuje vo vás vlastný názor, polepšuje vás...

„Byť básnikom je niečo, za čo človek ani nemôže. (...) Možno to ukladá Boh ako trest alebo rozhrešenie,“ píšete v článku Básnik sám doma so svojou poéziu. „My, veľkí samotári, na diaľku vytvárame neviditeľnú komunitu. Odovzdávame si svoje samoty, vymieňame si svoje samoty, ako si iní vymieňajú zážitky z dovoleniek.“ Je samota osudom každého básnika? Aký druh samoty tu máte na mysli?

Ja som rád sám, lebo nie som sám. Mám svoje knihy, hudbu, obrazy, filmy... No a ľudí okolo seba. Rodinu, deti, manželku, psíka.... Ja svoju samotu nazývam „zaľudnená samota“. Niekedy by som bol aj rád oveľa samejší, ale nedarí sa to. Najlepšia samota je taká, z ktorej môžete kedykoľvek vyjsť a obohatiť sa inými ľuďmi.

Relativizmus považujete za istý druh ateizmu. Aj Štefan Hríb sa po smrti pápeža Jána Pavla II. pochvalne vyjadril o tom, ako pevne si tento pápež stál za svojimi konzervatívnymi zásadami. Podľa neho svet i cirkev potrebuje pevné body a nie ničivý prúd relatívnosti. V čom je relativizmus dnešnej doby podľa vás najnebezpečnejší?

Diabol nepopiera Boha, verí v neho oveľa viac ako ateisti. On ho „len“ odmieta. Táto doba vytvorila „zlobro“ – veľkú guču, ktorá navonok vyzerá ako to najlepšie dobro, a vnútri je zlá a pyšná. Čas sa zrýchľuje, špirála boja dobra so zlom sa roztáča do obrátok, aké nikdy predtým nebolo vídať. Nie som vizionár, ale veľa vecí ešte zažijeme...

Máte vlastné vydavateľstvo. Čo je kritériom na výber kníh, ktoré neskôr vydáte?

Už nevydávam knihy. Čakám, kedy vydám dcéru.

V súčasnosti sa venujete i iným činnostiam ako je písanie a vydávanie kníh – maľovaniu, hudbe a vedeniu dielní tvorivého písania. Ako tieto dielne fungujú? Má sa v nich šancu naučiť písať každý?

Ja nemôžem naučiť písať, ale dávam impulzy, roztváram okienka, ktoré má každý človek v sebe. A hovorím o svojich praktických skúsenostiach spisovateľa. Za štyridsať rokov sa ich zopár nazbieralo. Moja zásada: pri tvorivom písaní ide o písanie až na poslednom mieste. Viacej tancujeme, bubnujeme, maľujeme, recitujeme, spievame, hráme divadlo – a to všetko vyústi do zväčšenej kvality písaného prejavu.

Čo pre vás znamená rodina a čo pre vás znamená Boh?

Boh je môj Otec. Manželku Marušku mi dal on, takže som sa už nemohol – a nechcel vzoprieť. No a rodina – to je Božie dielo, ktoré robíme ľudským našimi osobnými slabosťami a zlozvykmi.

Chceli by ste na záver niečo odkázať našim čitateľom?

Keď umiera milionár, odkazuje dedičom peňažné majetky. Ja som ešte tu, ale odkazujem vám to, čo som napísal. Je tam najlepšie zo mňa. Možno sa to niekedy, niekomu a niečo z toho zíde na jeho ceste životom. Požehnané Vianoce, priatelia. A nezabudnite: aj tohto roku sa narodí malý Ježiš. A možno to bude za starým prievidzským štadiónom, v opustenom kútiku.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Daniel Hevier sa narodil 6. decembra 1955 v Bratislave. Vyštudoval odbor estetika – slovenčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dva roky bol redaktorom literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1982 – 1989 bol profesionálnym spisovateľom v slobodnom povolaní. Potom sa stal šéfredaktorom vydavateľstva Mladé letá. Od roku 1992 vedie vlastné vydavateľstvo Hevi. Žije v Bratislave. Píše poéziu, prózu, esej, drámu. Venuje sa aj tvorbe pre deti a mládež a prekladu.

Zdroj: www.litcentrum.sk, Foto: www.hevi.sk

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov