Rozhovor so Silviou Petrášovou

Uverejnené 1. 8. 2009

Kde sa ozýva veselý smiech, tam vždy nájdete aj ju. Silvia Petrášová (24) má rada, keď sú ľudia okolo nej dobre naladení. Okrem toho však obľubuje aj množstvo iných vecí, medzi ktoré patrí napríklad štúdium architektúry. Mladá slečna, ktorá sa už hrdí titulom Bc., sa vo svojom budúcom povolaní skutočne našla. Ale nielen o ňom bude v nasledujúcich riadkoch reč...

V našich rozhovoroch vždy začíname spomienkami na detstvo. To tvoje ešte nie je také vzdialené ako zvyčajne býva u našich respondentov. Čo z neho ti najviac utkvelo v pamäti?

Najviac mi v pamäti utkvelo to, ako sme stavali dom. Bude to asi preto, že teraz, keď študujem architektúru, spomínam na to, ako to u nás bolo a kontrolujem, či to ocko a starký s dedkom robili dobre. A robili to dobre :-). Ale inak si pamätám aj na to, ako som strácala náušnice (vždy len jednu), vozila sa na našej 1203, hojdala sa na hojdačke za „činžákom“ až do výšky 2. podlažia (teda aspoň podľa mňa :-)) a ako nám ujo Jojo krájal slaninku...

Vyskúšala si si bývanie na sídlisku i v rodinnom dome. Čo hodnotíš ako lepšie?

Neviem to objektívne posúdiť, pretože keď sme bývali na sídlisku Sever, väčšinu času som trávila u starkej alebo v škôlke, čiže som tam v podstate ani nežila. Teraz už síce piaty rok opäť bývam v paneláku (v Bratislave), ale tiež to neviem zhodnotiť, pretože tam chodím iba spávať, alebo pracujem - nežijem teda životom obyvateľa sídliska. Myslím si však, že oboje má svoje výhody i nevýhody. Napríklad raz som sa na Severe zasekla vo výťahu – to sa mi v rodinnom dome stať nemôže :-). Všetko závisí od povahy ľudí, preto žiadnu formu bývania neodsudzujem.

V tvoje prvé tri školské roky si vystriedala tri školy, až potom si sa „ustálila“ na ZŠ Malonecpalská. Nemala si problém adaptovať sa každý rok na nové miesto?

Do prvého ročníka som chodila na Dubovú, ale nastúpila som tam spolu s deťmi zo škôlky, takže to pre mňa nebol žiaden skok. Aj do druhého ročníka som išla s tými istými deťmi, len do inej budovy. No a keď som šla do tretieho ročníka, tak som vedela, že budem v triede so sesternicou. Tešila som sa a ani mi nenapadlo, že by som sa mala strachovať, či budem mať kamarátov. Že to býva problém, to som sa dozvedela až z amerických filmov o pár rokov neskôr :-).

V škole ti išli všetky predmety. Stalo sa vôbec, že si niekedy dostala päťku?

Na základnej škole asi nie, ale na strednej hej. Bolo to však naschvál, pretože všetci mi hovorili, že dobrý študent musí mať aj päťku. Tak som prinútila nášho profesora slovenčiny, aby mi ju dal. Ale musím povedať, že sa dosť bránil :-). Nie je pravdou, že by mi išli všetky predmety, pri niektorých som sa musela snažiť, aby to bolo dobré. Hoci sa zdalo, že je pre mňa všetko ľahké, niektoré veci som si musela vydrieť – napríklad angličtinu.

Stála si pri zrode nášho rodinného časopisu Maňa a dlhé roky si bola jeho ilustrátorkou. Neľutuješ, že si mu venovala toľko času?

Nemám pocit, že by som Mani venovala príliš veľa času, ale to je možno zapríčinené aj tým, že robenie Mane bola vždy veľká sranda. Ani mi nenapadlo, že by som mohla robiť čosi lepšie, pretože práve toto bolo lepšie ako všetko ostatné.

V našej rodine si okrem iného známa svojou láskou k spevu, zvieratám a volejbalu. Prečo práve tieto tri veci?

A prečo nie :-)? Láska k spevu u mňa už nie je až takou súčasnosťou, skôr by som ju teraz nazvala láskou k hudbe. Hudba je vyjadrením človeka, neporovnateľným s niečím iným. Napríklad aj poézia či literárna tvorba je vyjadrením osoby a jej pocitov, ale je to napísané v nejakom jazyku. V hudbe aj keď nerozumieme textu, niečo nám to dá.

Ďalej to je láska k zvieratám – no ale ja nemôžem za to, že majú také zlaté oči :-)!

Volejbal bol skôr takou príležitosťou, ktorú som dostala. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí ho hrajú a pozvali ma, aby som si prišla zahrať s nimi. A mne sa to zapáčilo. Ide o kolektívny šport, pri ktorom sa vždy stretne určitá partia ľudí. Celkový výkon záleží nielen od výkonu skupiny ako celku, ale aj od výkonu jednotlivca, od toho, ako do hry vstupuje. Keď hrá človek napríklad tenis a vyhrá, ani sa nemá s kým radovať. Tu je to iné.

Veľmi výrazný bol u Teba vždy aj talent na kreslenie. Kam siahajú počiatky Tvojho sna o architektúre? Bolo ťažké sa na tento študijný odbor dostať?

Ten talent zase nebol až taký veľký, možno niektoré jeho prejavy... Kreslenie bola jednoducho činnosť, ktorá ma napĺňala, išlo však len o vizuálne uspokojenie toho, že niečo nejako vyzerá. Nikdy som sa nevenovala kresleniu natoľko, aby som vedela aplikovať svoje pocity do niečoho, čo tvorím, kreslila som skôr odosobnene. To, že budem architektka, som vyslovila už počas jednej prestávky na základnej škole – bez toho, aby som tušila, čo architekt vlastne robí. A viac som sa toho nepustila.

Či bolo ťažké sa na architektúru dostať? Ani neviem. Šla som na prijímačky s pocitom, že veď tieto sa konajú tri mesiace pred ostatnými, takže budem mať šancu ešte niekde inde. Ani som nedúfala, že sa tam dostanem - bez riadnej prípravy, iba s nejakým nedefinovateľným presvedčením... Bez stresu, skôr so zvedavosťou som docestovala do Bratislavy, kde ma čakala sesternica Lucka. A ja som zabudla vo vlaku tašku s klobáskami, ktoré jej poslal jej ocino...:-) No a ono to vyšlo! Som na tejto škole a ďakujem za šancu, ktorú som dostala...

Čaká Ťa už iba posledný študijný rok. Čomu by si sa chcela v budúcnosti venovať?

Vždy by som chcela robiť to, čo ma baví. Viem, že sa to veľakrát nedá a človek sa musí prispôsobiť, ale bolo by to úplne super, keby som sa vždy mohla venovať len tomu, čo ma napĺňa. Vzhľadom na to, že teraz naplno žijem tým, čo študujem (obnova pamiatok), predpokladám, že sa tomu budem venovať aj naďalej.

Nápaditosť, ktorú si pravdepodobne zdedila po ocinovi, Ti nechýba. Vidno to aj pri príprave súťažných úloh na každoročný rodinný výlet. Čo si zdedila po mamine?

Tak táto otázka ma dobre pobavila, pretože som sa nad tým nikdy nezamyslela. Vždy som to vnímala len podľa toho, čo mi povedali iní ľudia. Vlasy som teda zdedila asi po babke, hlavu – to sa všetci hádajú, postava – časť je po mamine, časť po ocinovi. Čo sa týka tej nápaditosti, tak tú nemám len po ocinovi, ale aj po mamine, pretože je tiež nápaditá. Definovala by som sa teda ako „zmiešanina celkom pomiešaná“.

Tvoja sestra Veronika sa bude v novembri vydávať. Tešíš sa na to, že už budeš švagrinou :-)?

Niekedy mám taký neurčitý pocit, že to, čo sa deje, je správne. A pri Maťovi a Veronike ho mám, som si istá, že patria k sebe. Teším sa z ich vzťahu a zároveň sa teším aj na ich budúce deti, na to, ako sa s nimi budem hrať a sledovať ich, ako rastú. Neviem, aké právomoci a privilégiá má švagriná, momentálne sa zaoberám skôr tým, že na svadbe budem svedok.

Z čoho máš v živote najväčšiu radosť?

Keďže nemám deti, nemôžem povedať, to čo všetci – že z detí :-). Za svoje najväčšie šťastie však považujem skutočnosť, že som sa narodila do takej rodiny, do akej som sa narodila. Je to to najlepšie, čo som mohla dostať. Na svoju rodinu nedám dopustiť.

Chcela by si niečo odkázať našim čitateľom?

Všimla som si, že ľudia radi kritizujú. Je ľahké kritizovať niečo alebo niekoho. Ten, kto kritizuje, by sa však mal zamyslieť nad tým, či by danú vec vedel urobiť lepšie. A ak hej, tak aj nad tým, prečo ju lepšou neurobí. Kritika niekedy môže vnášať veľa negatívnych emócií aj do oblastí, v ktorých by nemuseli byť. Chcela by som preto odkázať čitateľom Mane, aby do sveta prinášali skôr pozitívno a mali sa navzájom radi :-).

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov