Rozhovor s Mirom Šmilňákom
Uverejnené 23. 12. 2009
NIE JE NIČ LEPŠIE, AKO NAJLEPŠIA VEC NA SVETE
Fanúšikom kresťanskej hudobnej scény meno Miro Šmilňák (31) určite niečo hovorí. Textár, spevák a gitarista hudobnej skupiny Metelica je známy tým, že sa rád hrá so slovami. Zdanlivo jednoduché texty za sebou skrývajú niečo viac a dajú sa chápať aj inak ako prvoplánovo. Viac sa o tom dozvedeli účastníci tohtoročnej textárskej dielne na festivale Verím Pane v Námestove, medzi ktorých som patrila aj ja. V rozhovore, ktorý nám Miro poskytol, ponúkam teraz túto šancu i vám.
Pochádzaš z východného Slovenska, presnejšie z Bardejova. Čo by si nám povedal o svojom detstve?
Pár zlomenín, jeden zlomený zub, traja starší bratia, trpezliví rodičia, judo, gitara, veľká záhrada, bytovka – 2.poschodie, Lenin, Husák, Jožo Ráž, …
Škola je vraj základ života. Súhlasíš s touto frázou? Čo tebe osobne dala škola?
V škole som mal najradšej desiatu a obed :-) … a pani učiteľku Frančákovú- učiteľku slovenčiny na druhom stupni. Na gympli sa mi začali páčiť už aj spolužiačky a angličtina. Na výšku som šiel do Bratislavy. Skončil som sociálnu prácu. Pracujem v školskom zariadení, v Diagnostickom centre. Dá sa teda povedať, že škola sprevádza celý môj život. Mojimi najobľúbenejšími pedagógmi sú okrem pani učiteľky Frančákovej aj Don Bosco a Ježiš.
Ty a saleziáni. Ide to do hromady?
Áno, na také prípady, ako som ja, musel dobrý Boh vymyslieť rehoľu :-). Vďačím im za veľa. Naučili ma v ruke držať nielen ruženec, ale aj gitaru, vŕtačku, veslo …
Spolu s bratom máte hudobnú skupinu Metelica, s nácvikmi piesní ktorej ste začínali práve u saleziánov. Ako by si charakterizoval toto hudobné zoskupenie?
Myslím si, že najlepšie vystihujú našu kapelu naše piesne.
Si textárom Metelice, vystupuješ aj samostatne ako folkový spevák pod menom Miro Jilo. Čo ti je bližšie?
Mám rád oboje a rád to striedam. Kapela je viac o vzťahoch, harmónii, energii, Miro Jilo je pokojnejší a intímnejší.
Rád sa hráš zo slovami. Objavil si v poslednom čase nejaké slovo, ktoré ťa fascinuje?
Fascinuje ma slovo - asimilačný. V šarištine znamená – asi som hladný - asi mi lačný :-).
Čím to je, že texty Metelice sú ľahko zapamätateľné a hudba tak chytľavá?
Možno tým, že neviem všetky akordy :-) a zložité veci by som si ani sám nezapamätal. Si už priam neodmysliteľne spojený s festivalom Verím Pane, ktorý sa koná každoročne v Námestove a na ktorom vedieš textársku dielňu, ale aj s reláciu UPéCé live vysielanou na TV LUX. Čo z týchto vecí viac podnecuje tvoju tvorivosť – stretnutia s tvorivými účastníkmi dielne, alebo tvorivosť neopakovateľného Paľa Danka, iniciátora UPéCé live?
UPéCé live ma podnecuje častejšie, lebo ho točíme každý mesiac. Verím Pane intenzívnejšie, ale len raz za rok. Pri obidvoch týchto aktivitách som sa presvedčil, že dávaním človek dostáva oveľa viac. Snažím sa na týchto akciách niečo vytvoriť a pritom tieto akcie pretvárajú mňa a sú pre mňa zdrojom veľkej tvorivej energie.
Tento rok si sa oženil s architektkou Majkou. Čo by si nám o nej prezradil?
Že je veľká Beťárka :-) a že je pre mňa veľkým darom.
Chcel by si odkázať niečo našim čitateľom?
Nič nie je lepšie, ako najlepšia vec na svete. Presne to prajem všetkým čitateľom aj tvorcom časopisu Maňa.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Foto: Archív Mira Šmilňáka
Miroslav Šmilňák sa narodil 22.11.1978 v Bardejove. Vyštudoval odbor sociálna práca na Univerzite Komenského v Bratislave. Momentálne pracuje v Diagnostickom centre v Bratislave. Spolu s bratom Petrom je leadrom hudobnej skupiny Metelica. Vydali už tri albumy: Deň pracovného pokoja (1999), Deň letecký (2003) a Deň žien (2008). Samostatne vystupuje ako folkový spevák pod menom Miro Jilo.
Z recenzie na posledný album skupiny Metelica Deň žien:
„Viacnásobné počúvanie platne je pre recenzenta obvykle povinnosťou, v prípade Metelice však aj príjemným potešením. Ak by som mal zhrnúť celkový pocit z cédečka, tak by som ho opísal ako radostnú záležitosť. Nie programový pozitivizmus, ale jednoducho radosť zo života, hudby a sveta vôbec. Aj keď si to ten svet možno občas nezaslúži...“ (Miloš Janoušek; zdroj: www.folk.sk)