Rozhovor s Veronikou Šutinskou

Uverejnené 7. 8. 2010

CHÉMIA MA ÚPLNE UCHVÁTILA

Pred rokom ešte Petrášová, dnes už Šutinská. Veronika (27) sa okrem chemickej inžinierky stala aj domácou paňou svojho manžela Maťa a z prievidzských Necpál sa presťahovala do Nitrianskeho Rudna. No náš rozhovor nebude len o tom, ako si v novom domove zvykla...

Tvoje detstvo bolo striedaním chvíľ prežitých na sídlisku Sever a chvíľ prežitých u starkej v Necpaloch. Kde sa ti páčilo viac?

Možno to bude prekvapivá odpoveď, ale aj u starkej, aj na Severe. Mojou výhodou bolo, že mám sestru, takže sme sa vždy spolu hrali (i v činžiaku) a často sme chodievali von. Ešte teraz spomíname na to, ako sme si o strom uviazali gumu a skákali, alebo ako sme hrali guľôčky, chodievali na piesok, preliezky, skákali škôlku... Ale vždy som sa tešila aj ku starkej, pretože tam sme sa stretávali so sesternicami a bratrancami, bicyklovali sme sa po ulici, chodili v gumákoch po potoku (to bolo zakázané :-) )... a mali sme aj parádne občerstvenie - koláčiky, chlebíky... Najviac sa mi páčil krájaný posúch upečený na plechu.
Na Sever mám však aj nie veľmi dobré spomienky a týkajú sa hlavne chvíľ, keď som mala ísť vysypať smeti. Maminka hovorí, že som sa predtým vždy pozerala z balkóna, či je nejaký smetiak otvorený, pretože raz som vrátila s plačom, že nemôžem žiaden z nich otvoriť. Alebo keď ma ocko poslal po noviny do schránky a dal mi jeho zväzok kľúčov.... To tiež neboli veľmi príjemné chvíle. Jeho zväzok bol totiž taký ťažký, že keď som zasunula kľúčik do schránky, ostatné kľúče ho prevážili a nedalo sa mi odomknúť. Tak som sa pokúšala zhora cez tie pliešky pchať ruku a odtiaľ vytiahnuť poštu. Napokon šiel vždy niekto okolo a schránku mi odomkol.

Spomínaš si ešte na to, ako ste stavali dom a napokon sa aj sťahovali do Necpál?

Samozrejme. Pamätám si, ako sme chodievali s maminkou zaniesť jedlo na stavbu (v hrncoch naukladaných v takej koženej „indickej“ taške). Išli sme vždy pešo. Keď sme tam prišli, väčšinou som umývala vo vedre pivové fľaše, ktoré boli zaprášené a zašpliechané od malty.
Do nového domu sme sa presťahovali 13. augusta 1993. Prvý večer sme v ňom strávili samé, pretože ocko išiel hrať. Maminka sa stále chodila pozerať, či je všetko pozamykané. Zo začiatku bolo pre nás veľmi nezvyčajné, že nám do izby nesvieti pouličná lampa a že je tam úplná tma.
Keď sme sa presťahovali, nastúpila som do 5. ročníka na ZŠ Malonecpalská. Trieda bola vytvorená z viacerých nováčikov a zišli sme sa v nej až štyri Veroniky.

Na základnej škole sa ti zapáčila chémia, ktorej si sa už nepustila ani ako stredoškoláčka a vysokoškoláčka. Čím ťa tak upútala?

Veľkú zásluhu má na tom naša triedna pani učiteľka Hrbáčková, ktorá nás učila tento predmet. a možno aj to, že sme mali triedu v laboratóriu :-). Našej triednej som chodievala upratovať skriňu s chemikáliami. Vždy o chémii rozprávala s takým nadšením, že ma úplne uchvátila a už ako základoškoláčka som sa dala na riešenie chemických olympiád.
Chémia je veľmi rôznorodá a to sa mi na nej páči. Nie je to stále o tom istom... Vlastne – kamkoľvek sa pozrieme, tam je chémia :-).
Keď som mala ísť na strednú školu, nevedela som sa rozhodnúť, aký smer zvoliť. Za to, že som si napokon vybrala vtedajšiu SPŠCH Nováky, ďakujem najmä môjmu ockovi, ktorý k nám domov pozval jednu maturantku z odboru TIS (technicko-informatické služby). Porozprávala mi o tom, čo sa tam učí a aká je to škola... a ja som sa rozhodla pre Nováky.
Výhodou SPŠCH Nováky bolo, že sme mali kvalitný záber na laboratórne cvičenia a chémiu, ako aj na ekonomické predmety (účtovníctvo, ekonomika, marketing, písanie na stroji, počítače...). Takže po ukončení strednej školy som sa mohla rozhodnúť, či sa chcem ďalej zaoberať chémiou, alebo ekonómiou. No keďže ma ekonómia vôbec nechytila za srdce, pokračovala som chémiou. a neľutujem :-).

Teraz popri zamestnaní v NCHZ pokračuješ aj vo vedeckej práci a pracuješ na svojej dizertačnej práci. Vedela by si nám tak laicky vysvetliť, o čo v nej ide?

Názov asi veľmi laický nebude :-): „Štúdium katalyzátorov na báze komplexov prechodných kovov pre polymerizáciu alkylénoxidu“. Hoci je to ťažké laicky vysvetliť, pokúsim sa. V NCHZ sa vyrábajú polyéterpolyoly, čo je hlavná zložka pre výrobu PUR pien (matrace, sedačky, automobilový priemysel, ale aj tvrdé peny ako izolácie, zateplenia...). Pri výrobe sa používa katalyzátor, ktorý je nutné z produktu odstraňovať, čím vzniká odpad. Ja skúšam nový katalyzátor, ktorý by mal nahradiť ten pôvodný. Výhodou je, že sa nemusí z produktu odstraňovať, čím sa ušetrí čas, energia - a je to vlastne bezodpadová technológia. Skúmam, aké výsledné parametre produktu pomocou neho dosahujem a či je to porovnateľné. Tento typ katalyzátora je veľmi drahý a nikto ho nepredáva. Len Čína, samozrejme :-). Ja som sa pokúsila katalyzátor pripraviť - a je podobný tomu čínskemu. Parametre produktu dosiahnutého pomocou čínskeho katalyzátora a môjho pripraveného sú porovnateľné, čo je veľkým úspechom.

Medzi tvoje záľuby patrilo kedysi aj kreslenie a spev. Kreslenie sa prejavovalo vytváraním početných výtvarných diel pri rôznych rodinných príležitostiach, v speve si sa angažovala ako členka detského speváckeho zboru Úsmev. Máš na tieto záľuby ešte stále čas, či si ich už vymenila za iné?

Priznám sa, že času je málo. Sem - tam si zaspievam s rádiom alebo s Necpalankou. a ku kresleniu sa určite raz vrátim pri našich deťoch :-).

So zborom Úsmev si sa dostala aj do zahraničia. Ktoré krajiny si navštívila?

Ak si dobre pamätám, boli sme viackrát v Čechách, Nemecku, Belgicku. Čo si asi najviac vážim, je to, že som bola vybraná na medzinárodnú súťaž speváckych zborov do Kanady (Vancouver).

To, čo máš veľmi rada a čomu sa určite teší aj tvoj manžel Martin, je varenie. Z čoho pozostáva tvoje najobľúbenejšie obedné menu?

Milujem bryndzové halušky a kyslé polievky. Do nich si ešte navyše prilievam octík, keď mám chuť na extra kyslú polievku :-).

V novembri si sa vydala a presťahovala do Nitrianskeho Rudna... Už si si zvykla na svoj nový domov? Čo bolo pri tom zvykaní si pre teba najťažšie?

Bolo to veľmi ťažké, pretože v Necpaloch sa mi veľmi páčilo (a stále sa mi veľmi páči). Ale už som si zvykla. Najviac mi chýbali rodičia, naša fenka Nota a kamarátky. Tu skoro nikoho nepoznám a navyše ma dosť často vytáčajú klebety. Nechápem, ako je možné, že si ľudia na dedine dokážu toho toľko navymýšľať... O seba sa nestarajú, ale o druhých narozprávajú aj to, čo nie je pravda. a ja sa potom len čudujem, keď sa o sebe podozvedám všelijaké novoty. Ale už som sa naučila ignorovať to.

Tvoja sestra Silvia tento rok ukončila štúdium architektúry. Pomáhala ti už aj predtým svojimi návrhmi pri prestavbe vášho terajšieho domu. V akej oblasti architektúry by sa podľa teba uplatnila najlepšie?

Silvia mi návrh na prestavbu nášho domu dala ako darček k mojim promóciám. Sme s ním veľmi spokojní a aj takouto formou jej ešte raz ďakujeme :-). Ako ju tak sledujem, vidím, že ju veľmi baví obnova pamiatok. Ak bude robiť to, čo má rada, budem aj ja spokojná. Má za sebou mnoho projektov, ktoré vypracovala na vysokej úrovni. Verím, že ju raz niekto osloví a bude ochotný financovať jej obnovy a návrhy. Páči sa mi, že vo svojich návrhoch sa snaží zachovať podstatu pôvodného objektu. Jeho história mu tým zostáva.

Každé dieťa má v sebe čosi zo svojich rodičov. Čo si myslíš, že si zdedila po mamine a čo po ocinovi?

Po maminke som zdedila lásku k vareniu, pečeniu a poriadok v domácnosti. Po ockovi optimizmus a snahu riešiť problémy čo najlepšie. a on vraví, že aj chuť do učenia :-).

Čo by raz malo zdediť tvoje dieťa po Martinovi a čo po tebe, aby bolo dokonalé :-)?

Nikto nie je dokonalý - a vlastne preto je aj každý z nás jedinečný :-). Martin by si veľmi želal mať syna, nástupcu svojej stolárskej firmy. Hádam sa mu to splní. No a to druhé dieťatko by mohlo po mne zdediť chuť pracovať v odbore chémia. Prípadne aj lásku k vareniu a pečeniu, aby nám raz pripravilo nejaké dobroty, podobne, ako my so Silviou prekvapujeme teraz dobrotami svojich rodičov. Tešia sa z nich rovnako ako my, keď sme boli malé.

Chcela by si niečo na záver odkázať našim čitateľom?

Všetkých srdečne pozdravujem a prajem im pohodové leto, nech si každý oddýchne od každodenných starostí. Takisto im prajem veľa zdravia. a nech i naďalej zostanú vernými čitateľmi časopisu MAŇA! Redakčnému tímu želám veľa tvorivých síl. Vážim si, že máme v rodine takýto časopis. Ďakujem.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová
Foto: archív Veroniky Šutinskej

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov