Rozhovor s Jurajom Drobným
Uverejnené 23. 12. 2010
POZERÁM NA MRAKY A ČAKÁM,
ČO SA BUDE DIAŤ
Neviem, či bolo priezvisko Drobný priradené k Jurajovej postave, alebo sa on narodil špeciálne preň. Jedno je však isté. Po tom, čo som ho mala možnosť spoznať, uznala som pravdivosť výroku, že veľa malých ľudí na mnohých malých miestach Zeme zmení jej tvár k lepšiemu. Juraj Drobný (47) sa o to pokúša nielen službou kňaza, ale i aktivitami v mediálnej oblasti.
Kto vás už niekedy videl energicky sa pohybovať Námestovom počas konania festivalu Verím Pane, určite sa nečuduje, že ste toho v mladosti stíhali tak veľa. Popri štúdiu na gymnáziu aj dychovku, fotografovanie, veci týkajúce sa elektrotechniky... Bolo niečo z toho vašou prioritou?
Nemyslím. Dychový orchester, fotografovanie, či práca v Hi-Fi klube sa často navzájom dopĺňali či prelínali a všetko to ukončil až môj nástup do seminára na jeseň v roku 1984.
Po skončení štúdia na gymnáziu vás nevzali ani na elektrotechniku, ani neskôr na teológiu. Sklamalo vás to?
Na elektrotechniku som sa hlásil skôr z povinnosti: že po gymnáziu treba ísť na vysokú školu. Keď ma neprijali, vedu som z toho nerobil. O rok nato ma neprijali ani do seminára, ale s tým sa dalo počítať – za totality sa do seminára dostávalo veľmi ťažko. Pracoval som v ZŤS EVÚ Nová Dubnica oficiálne ako robotník (v skutočnosti som ale robil asistenta nákupcovi náradia). Práca od 6:30 do 15:00 nebola vyčerpávajúca. Vždy mi zostalo veľa síl i času na záľuby.
V jednej televíznej relácii ste o sebe prezradili, že pre kňazstvo ste sa rozhodli dva týždne pred vysviackou. Prečo až vtedy?
Do seminára som sa dostal až v roku 1984 (maturoval som v roku 1981), ale čo to znamená byť kňazom, to som ani netušil. V seminári mi bolo dobre. Opäť som sa venoval svojim koníčkom (fotografovanie, ilegálne nahrávanie náboženských pesničiek, elektronika) a kňazská vysviacka bola predsa ešte veľmi ďaleko. Až tesne pred diakonským svätením v piatok ročníku ma to dobehlo. Odrazu som si uvedomil, že tá moja viera je vlastne nič moc a že pravdepodobne ani nemám kňazské povolanie. Moja kríza trvala pol roka.
Na duchovných cvičeniach, 2 týždne pred kňazskou vysviackou, kríza vrcholila. Termín vysviacky sa nezadržateľne blížil a ja som bol čoraz viac presvedčený, že kňazom byť nemám. Tak som len sedával v kaplnke a bezmocne sa prihováral Bohu - a nič. Až v predposledný deň duchovných cvičení, počas svätej spovede, som zažil čosi, čo sám pre seba pomenovávam Boží dotyk.
Od toho okamihu do dnešného dňa mám stopercentnú istotu, že ma Boh do kňazstva volá. A ak aj nie som vždy vzorným kňazom, chyba je v mojej nespolupráci s Božou milosťou a nie v nedostatku kňazského povolania.
Život kňaza vo farnosti ste si neužili dlho – najskôr ste odišli na istý čas do Ameriky, kde ste sa pripravovali na prácu v médiách, potom ste sa snažili ako člen LUX communication pripravovať programy pre Slovenskú televíziu, dnes ste vedúci oddelenia programu v TV LUX. Predsa len pre porovnanie – v čom sa líši život kňaza angažovaného v médiách od života kňaza pôsobiaceho vo farnosti?
Farnosť si žije svojim pravidelným životom, ktorý určuje liturgický kalendár - a pastoračný kňaz s ňou. Kňaz v médiách si musí svoj život organizovať sám. Takou charakteristikou môjho života je nepravidelnosť.
Neodmysliteľnou súčasťou vašej osobnosti je festival Verím Pane. Tohtoročné jubileum, 20. ročník, sa kvôli financiám nieslo v trochu skromnejšom duchu, atmosféra však bola, ako vždy, veľmi príjemná. Čím to je, že ľudia prichádzajúci do Námestova sa úplne stotožňujú s heslom „Doma je doma“?
To sa treba spýtať ich. Ja sa do Námestova vraciam práve pre tú atmosféru domova. Stretávam sa tu s priateľmi muzikantmi i ľuďmi, ktorí na festival prichádzajú. A že je festival skromnejší ako iné, to už k Verím Pane patrí.
Väčšina koncertov festivalu sa koná vonku, v amfiteátri pri Oravskej priehrade. Čo Vám ako hlavnému organizátorovi víri hlavou, keď zbadáte, ako sa k priehrade blížia typické oravské búrkové mraky?
Priznám sa, že nič. Pozerám na mraky a čakám, čo sa bude diať. Rozhodnutia o zmenách v programe kvôli počasiu robím nerád aj preto, že v Námestove nemáme náhradný priestor, kam by sa koncerty dali presunúť. Ale vždy sa nájde riešenie, ktoré umožní, aby festival pokračoval.
Ľudia vás môžu nájsť na Facebooku, máte svoj blog na sme.sk... V čom vidíte najväčšie pozitíva internetu? A čo je, naopak, podľa vás jeho najväčším nebezpečenstvom?
Pozitíva internetu, ktoré vnímam ja osobne, sú tieto: vďaka internetu, predovšetkým vďaka blogu, som spoznal množstvo zaujímavých ľudí. A to nielen vo virtuálnom prostredí, ale aj naživo. Ak hľadám informácie, hľadám ich dnes predovšetkým na internete.
Na druhej strane sa však stretávam s tým, že nie všetky informácie sú dôveryhodné a že nie všetci ľudia prichádzajú do virtuálneho priestoru internetu s dobrými úmyslami. Ale to sa koniec koncov deje i v reálnom svete. Keď o tom človek vie, nemuselo by mu to ublížiť.
V televízii dnes môžeme vidieť množstvo seriálov s rozhádanými rodinami, rozpadajúcimi sa manželstvami, neviazanými vzťahmi... Aké chrániť mladých ľudí pred negatívnym vplyvom týchto neustále predostieraných modelov života?
Mediálne modely rodiny nemajú takmer žiadny vplyv na človeka vyrastajúceho v zdravom rodinnom prostredí. Podľa mňa jedinou funkčnou ochranou mladých pred negatívnym vplyvom médií je práve zdravá rodina.
Mnohým ľuďom sa zdá, že Cirkev je už len nepotrebnou inštitúciou posúvanou na okraj spoločnosti. Má ešte vôbec šancu dnešnému svetu niečo ponúknuť?
Cirkev je z Ježišovho ustanovenia znamením spásy pre tento svet. Tajomným Kristovým telom. Je však zložená z nás, jednotlivých hriešnych veriacich. Je len a len na nás, nakoľko sa dáme Kristovi k dispozícii, aby sme boli pre tento svet soľou i svetlom, ako nás on o to žiada.
Život beriete tak, ako prichádza. Keby ste si však mohli vybrať, kam by ste ho najradšej nasmerovali?
Možno pomaličky zase nazad na faru :-).
Petra Humajová
Foto: archív Juraja Drobného
Juraj Drobný (1963) - absolvoval Rímskokatolícku Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Licenciát z pastorálnej teológie získal na Katolíckej univerzite v Ľubline. Pôsobil ako administrátor farností Horné Kočkovce a Bobot, absolvoval stáž v televíznom producentskom centre Hallel Communication v USA. Bol jedným zo zakladateľov mediálneho združenia LUX communication, neskôr šéfmanažérom producentského centra duchovného života STV. V súčasnosti pôsobí ako externý pedagóg na katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku. V Televízii LUX je vedúcim oddelenia programu.
(Zdroj: www.tvlux.sk)