Rozhovor s Lenkou Weissabelovou
Uverejnené 6. 8. 2011
ÚLOHA MAMINY SA MI VEĽMI PÁČI
Lenka
Weissabelová (29) už odmalička pútala pozornosť v rodine svojou zodpovednosťou, tancom a láskou k malým deťom. Po vyštudovaní vysokej školy (popri práci) sa vydala a dnes sa už úlohe mamičky venuje „profesionálne“. O svojich spomienkach, starostiach i radostiach čo – to prezradila aj nášmu rodinnému časopisu Maňa.
Vo svojej rodine si z ocinovej i maminej strany najstaršou vnučkou. Aký je to pocit?
Nikdy som si to nejako zvlášť neuvedomovala. Ale kdesi v podvedomí bol vo mne určite cit zodpovednosti, hlavne čo sa týkalo mojej sestry Lucky ešte počas základnej školy. Pamätám si, ako som ju (tuším druháčku či tretiačku, ja som bola o dva ročníky vyššie) chodievala vyzdvihnúť z družiny a potom sme išli spolu domov. Musela som dávať pozor, aby sme bezpečne prešli cez cestu, potom jej zohriať obed a podobne.
Raz ma učiteľka v družine upozornila na to, že Lucke je akosi zle. Tak som jej odniesla školskú tašku a hneď po príchode domov som jej odmerala teplotu. Keďže som usúdila, že je vysoká, uložila som ju do postele, dala jej studené zábaly a užiť Paralen. Mamina ma po príchode domov pochválila, že som sa o Lucku pekne postarala. Vtedy totiž ešte mobily neexistovali, neboli sme s rodičmi stále v spojení, ako je to dnes. To si už naše deti nebudú vedieť ani predstaviť.
Od detstva som rada kočíkovala bábätká a hrávala sa s tými najmenšími deťmi. Ony sa zas vždy rady hrávali so mnou. Zo sesterníc si ako bábätko najviac pamätám Martinku. Keď sme mali ísť do Necpál, tešila som sa na to, že ju pôjdem kočíkovať. Prípadne som pred dverami spálne dávala pozor, či sa už náhodou nezobudila, kým ostatní sa bláznili vonku na dvore.
Už vtedy som túžila mať raz svoju rodinku a predstavovala som si, aké to bude, keď raz budem mať svoje deti. Ale neviem, či to malo nejaký súvis s tým, že som prvorodená vnučka :-).
So svojou sestrou Luckou si detstvo prežila striedavo na Dlhej ulici, u starkých na Starom sídlisku a v Necpaloch. Utkvelo ti niečo z toho obdobia špeciálne v pamäti?
Samozrejme, to sú predsa okamihy a zážitky na ktoré sa zabudnúť nedá :-)!
Spomínam si napríklad na čerstvé voňavé lečo uvarené nad ohníkom v záhradke v Bojniciach, ktorú tam mali a ešte stále majú starkí „sídliskoví“. Alebo na to, ako sme ich nahovorili, aby nám rozložili veľký stan, ktorý mali v pivnici ešte z čias, keď chodievali dovolenkovať s vlastnými deťmi na Balaton. Starký sa obetoval, stan postavil a dokonca v ňom jednu noc s nami spal. Nebola to práve najteplejšia noc. Pamätám si, ako sa drkotajúc zubami starký nadránom sťahoval z predsienky medzi nás (akože do spálne), kde sme spali štyri baby – ja s Luckou a sesternice z Martina – a ľutoval, na čo sa to dal nahovoriť :-).
V Necpaloch to zas boli nespočetné prechádzky k „vodopádu“, kedy sme si po ceste trhali mirabelky, prípadne sme starkému „šlohli“ z garáže gumené čižmy a brodili sme sa v nich cez potok. Maťo vždy nariekal, že sme mu dali tie deravé :-). Spomínam si aj na to, ako starká zakričala: „Deti, olovrant!“ a už nám von niesla tanier plný čerstvo upečeného kysnutého cesnakového chlebíka. Neviem, či ho ešte robieva.
Povyvádzali a pozažívali sme toho naozaj veľa, ale hlavné je, že to vždy bolo v rámci akejsi „normy“ a nikto sa nemusel báť, že vyvedieme niečo zlé.
Už veľmi skoro sa doménou tvojho života stali spoločenské tance. Akú vývojovú dráhu si prešla v tejto oblasti?
Tancovať som začala vraj už ako polročná na nočníku pri znelke televíznych novín :-). Ale tak „naozaj“ som sa tancu venovala od svojich ôsmich rokov. Vtedy som začala chodiť do prvého tanečného klubu. Tam to však nefungovalo presne podľa mojich predstáv, a tak som po dvoch rokoch prestúpila do Tanečného klubu Viery Nedeljakovej, kde som zotrvala až do svojich 17 rokov.
Prvé štyri roky som nemala stabilného partnera, a tak som tancovala len v choreografiách. Sólovo som začala vystupovať v 14 rokoch, kedy sa objavil môj prvý stabilný partner. No a o dva roky neskôr prišiel ten „najstabilnejší“, môj manžel Roderik :-). Keďže sa na rozdiel odo mňa predtým venoval vyslovene súťažnému tancovaniu, veľa som sa od neho naučila. (Roderik tancoval a súťažil za Tanečný klub Dukla Trenčín, kde bol jeho tanečným kolegom okrem iných aj Matej Chren známy z Let's Dance.)
S Roderikom sme neskôr pôsobili ako samostatný sólový pár v tanečnom štúdiu XOANA v Prievidzi, kde sme ako lektori odučili niekoľko tanečných kurzov. Už ako manželia sme viedli kurz salsy v istom centre voľného času v Prievidzi.
Ako tanečníčka si sa určite zúčastnila aj na početných súťažiach. Čo považuješ za svoj najväčší tanečný úspech?
Súťaženiu ako takému som sa nevenovala. V Prievidzi nie je žiaden klub, ktorý by sa venoval súťažným spoločenským tancom (alebo aspoň v tej dobe nebol). Najbližší by sme našli v Trenčíne, potom v Bratislave, v Košiciach a možno ešte i v niekoľkých menších mestách. V tých však nemali až takých kvalitných učiteľov tanca.
Ak chcete byť naozaj dobrí a vyhrávať súťaže, musíte trénovať minimálne štyri až päťkrát do týždňa, ba aj viac. Ideálne je teda v takom meste, kde je súťažný tanečný klub, bývať. No a ešte je potrebné zháňať si sponzorov na drahé hodiny tanečných majstrov a ešte drahšie šaty a špeciálne topánky... Čiže to vôbec nie je také jednoduché.
Náš klub sa venoval plesovým choreografiám a sólovým vystúpeniam na rôznych nesúťažných podujatiach, ako boli plesy (u nás i v Česku), venčeky, výchovné koncerty pre školy, rôzne oslavy a podobne.
Čiže ak by som mala povedať, čo považujem za svoj najväčší tanečný úspech, tak to, že som si vytancovala svoju životnú lásku – môjho manžela Roderika.
Za profesionálnym „pestovaním“ nejakej záľuby stojí aj množstvo driny. Máš pocit, že by ťa spoločenské tance pripravili o typické detstvo, aké majú iní ľudia? Alebo keby si mohla, znova by si to takto zopakovala?
Určite by som si to znovu zopakovala, keby sa dalo, veď tanec bol odmalička môj život. Vždy som nedočkavo čakala, kedy prefrčí pracovný týždeň a príde víkend – v soboty a nedele sme mávali tréningy. Počas plesovej sezóny sme absolvovali aj štyridsať až päťdesiat vystúpení, niekedy tri - štyri za večer. Bolo to únavné, no zároveň úžasné. Veľmi na to bavilo a moji rodičia ma v tom podporovali, za čo som im veľmi vďačná. Až teraz, keď mám vlastné deti, si uvedomujem, ako veľmi mi (resp. svojej výchove) museli dôverovať, keďže vystúpenia sa konali prevažne v nočných hodinách. Ale aj inak sme ako tanečníci boli skvelý kolektív a okrem driny sme zažívali i množstvo zábavy. Kto zakúsil niečo podobné, vie, o čom hovorím. Bola to veľmi pekná etapa môjho života.
Ktorý tanec je tvoj najobľúbenejší a prečo?
Vo všeobecnosti som obľubovala štandardné tance (walz, viedenský valčík, tango,...), ale mala som rada aj latinsko-americké tance. Tie boli zas o inom. Vlastne sa ani nedá povedať, ktorý tanec mám najradšej. Každý z nich je iný, niečím špecifický a má svoje čaro.
Ako si sama spomínala, na tanečnom parkete si našla svoju životnú lásku – teraz už svojho manžela Roderika. Bola to láska na prvý pohľad?
Ak to nebola láska na prvý pohľad, tak už neviem, ako inak by sa to dalo nazvať :-). Roderik sa raz prišiel pozrieť na jeden ples, kde sme vystupovali s naším klubom. V tom čase práve skončil s aktívnym súťažením v Trenčíne, no zároveň chcel ďalej tancovať doma v Prievidzi. Práve vtedy som bola už niekoľko mesiacov bez tanečného partnera. A tak slovo dalo slovo a z plesu sme odišli ako pár, a to nielen tanečný :-).
S Roderikom máte dve deti – Vanessku a Roderika. V čom vynikajú? A čím ťa, naopak, dokážu „nazlostiť“?
Vanesska toho zdedila najviac po svojom tatkovi. Okrem toho, že sa naňho podobá, tiež rada tancuje a spieva a zaujíma sa o hudobné nástroje. Dokonca už mala niekoľko speváckych idolov – ako dvojročná Abbu a neskôr sa jej zapáčil Karel Gott, ktorého považovala vyslovene za fešáka. Raz, keď sa Roderik chystal do práce a obliekal si oblek, povedala mu: „Tatko, ty si taký pekný ako Karel Gott.“ :-). Teraz má štyri roky a páči sa jej Michael Jackson . Vanesska je veľmi bystrá. Mala rok aj štyri mesiace a už poznala všetky písmenká abecedy. Vie ma však aj nazlostiť, najviac tým, že práve vyzlečené oblečenie rozťahá po celej detskej izbe. Keď sa jej spýtam, čo to má byť a kde videla takto rozhadzovať veci po zemi, odpovie mi jednoducho: „No veď tatko to tak robí...“ Deti si všímajú všetko. No a náš malý Riky, ako ho voláme, je ešte veľmi malý na to, aby sme vedeli nejako konkrétne vyšpecifikovať, v čom bude v budúcnosti vynikať. Momentálne má veľkú záľubu v lození a zdolávaní všakovakých prekážok, hlavne schodov. Ako to tak pozorujeme, prekážka preňho ani nie je prekážkou, ale skôr výzvou, ako ju zdolať. Keď sa mu to podarí, nahodí ohromný víťazoslávny úsmev :-). V porovnaní s Vanesskou je v tomto úplne iný. Kým ju v jeho veku najviac bavili knižky a neustále si žiadala, aby som jej čítala a rozprávala, čo je na obrázkoch, Riky knižku odsotí s komentárom „Eeee!“ a už lezie k najbližšej zaujímavej prekážke, prípadne k niečomu, čo sa dá jesť, alebo aspoň obhrýzať. Ale na hudbu reaguje tiež pozitívne.
Kedysi si študovala na Obchodnej akadémii v Handlovej. Vtedy by si si možno ani vo sne nepomyslela, že v tomto meste raz budeš bývať. Je nejaký rozdiel medzi životom v Handlovej a v Prievidzi?
V niečom áno a v niečom nie. Hlavný rozdiel spočíva asi v premávke áut, Prievidza je v tomto smere omnoho rušnejšia a Handlová oproti nej pokojné mestečko. Pravdupovediac v čase, keď som v Handlovej študovala, som si absolútne nevedela predstaviť, že by som tu raz mala bývať. Ale odvtedy sa veľa zmenilo. Pribudli obchody, ihriská, tenisové kurty, zrekonštruovala sa krytá plaváreň. Stále sa niečo deje, opravuje, vylepšuje... A to je fajn. Okrem toho sa v Handlovej organizuje aj veľa rôznych kultúrnych podujatí pre deti i dospelých, čiže i po tejto stránke to v meste funguje. A keď už ide o to – do Prievidze to máme len 20 km, takže je to „v pohode“ :-).
Teraz si na materskej dovolenke. Akú máš predstavu o pokračovaní tvojho života po jej skončení?
Som na materskej dovolenke už štvrtý rok, ale vôbec mi to tak nepripadá. Akosi to všetko rýchlo letí. Možno aj preto, že úloha „maminy“ sa mi veľmi páči, hoci je niekedy náročná. Musím povedať, že materská dovolenka vôbec nie je dovolenka :-). Až teraz si naplno uvedomujem, že stať sa matkou je ten najúžasnejší dar od Pána Boha, aký môžeme my ženy dostať. Čo bude po materskej? Plánujem sa zaradiť do pracovného života späť na daňovom úrade a tešiť sa spolu s manželom Roderikom z úspechov našich ratolestí. Tak nám Pán Boh pomáhaj a vy ostatní držte palce!
Petra Humajová
Foto: archív Lenky Weissabelovej