Rozhovor s bratom Šavlom
Uverejnené 23. 12. 2011
ŠŤASTIE BOLO I TAM, ODKIAĽ SOM ODIŠIEL
Pochádza
z Trnavy. Už ako mladý sa vrhol do víru sveta, aby sa následne utiahol do samoty. Niekdajší novinár Karol Lovaš (35), dnes kňaz v reholi premonštrátov, momentálne hľadá svoje šťastie v juhočeskom Božejove, kde pôsobí ako správca farnosti.
Karol Lovaš, Gottschalk, brat Šavol. Novinár, rehoľník, spisovateľ. Tri mená, tri profesie, jeden človek. Je niektorá z nich vo vás dominantná?
Áno. Kňaz. Snažím sa ho vnášať do všetkých troch oblastí, ktoré ste spomenuli.
Počas omší africkej komunity vo Viedni som si uvedomil, že muž – kňaz, ktorý v tej chvíli stojí pred africkými veriacimi, je pre nich nielen kňazom, ale aj psychológom a Billom Cosbym zároveň.
Ježiš prišiel, aby nám ukázal cestu domov a aby nám pomáhal žiť náš vlastný život. Dnešný človek nepotrebuje Cirkev na to, aby mu hovorila, čo je dobré a čo je zlé, čo je hriech a čo hriech nie je. To dobre vie každý z nás aj sám. Stačí nám na to svedomie a prirodzený morálny zákon v nás. Dôvodom, pre ktorý Cirkev potrebujeme, je skutočnosť, že nám pomáha vysporiadať sa so závermi svedomia. Pomáha nám spracúvať náš hriech. V tomto smere sa Cirkev javí ako neskutočne dôležitá súčasť života.
Ak ju (a podobne i kňazov) mnohí ľudia vnímajú ako nepotrebnú, je to len preto, že ju ako nepotrebnú svetu predkladáme my sami.
Kým bol Karol Lovaš ako dieťa?
Určite dieťaťom. No zároveň dieťaťom, ktoré chcelo rýchlo dospieť – čo sa mu aj podarilo.
Nedávno mi kamarát hovoril o svojom rozhovore s malou neterou. Pýtal sa jej: „Ako sa na teba pozerá Boh? Čo si o tebe myslí?“ Malé dievčatko iba pokrčilo ramenami. No po chvíli sa usmialo: „Boh si o mne myslí, že som jeho anjelik.“
Potešilo ma, že kamarát túto otázku nepoložil mne.
Vyrástol som. No kvôli tej pravde by som rád bol opäť dieťaťom.
Ako devätnásťročný ste zaklopali na dvere Rádia Twist a dostali ste šancu začať sa profesionálne venovať žurnalistike. Čím vás lákala práve novinárčina?
Túžil som byť v centre diania. Tam, kde iní nie sú. Podarilo sa mi to. Daň za to však bola príliš vysoká. Šťastný človek, ktorý nemá veľa informácií. Veľa vecí ho potom netrápi.
Do Bratislavy som odišiel ešte počas stredoškolského obdobia. Takže som nielenže nemal 19, ale tuším ani 18 rokov, keď som zaklopal na dvere Rádia Twist a povedal: „Dobrý deň, som Karol Lovaš a chcem tu pracovať.“ Ono to bolo zrejme tak neštandardné, že som ich zaujal a dali mi šancu. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že šanca je jedna z najdôležitejších vecí v živote.
Potom som ich dostal ešte niekoľko, ale toto bola prvá. Preto sa na ňu nezabúda. Podobne ako na prvú lásku.
Keď som prišiel do rádia, museli ma najprv vyskúšať. Dali mi do rúk diktafón a mal som sa vrátiť s nejakou reportážou. Pamätám si, že na druhý deň som šiel do školy a na sídlisku Družba v Trnave som uvidel cirkus. To bola moja prvá reportáž v Rádiu Twist.
Neskôr som sa venoval politike, takže pri tom “cirkuse” som ešte na niekoľko rokov zostal.
Prácu novinára si laická verejnosť dokáže predstaviť. Vy ste však pôsobili aj ako vojnový korešpondent v Juhoslávii v roku 1999. Čo to znamenalo v praxi?
Jednou z najdôležitejších vecí v mojom živote je sloboda. Tá sa zvyčajne prejavuje holým zadkom a vztýčenou hlavou. Ako tak ideme životom, naša hlava nám pomaly klesá a holý zadok vymieňame za najrôznejšie pôžitky a dobrá. Ja mám zatiaľ oboje a teší ma to. Aj keď taký život nie je vôbec ľahký. A potom mám svoje sny, ktoré snívam - a občas sa i splnia. Tak to bolo aj s vojnou v Juhoslávii.
Bol som práve v parlamente, keď som v rádiu začul správu, že sa v Juhoslávii začala vojna. Chcel som byť pri tom, ale keďže som hlúpy a neviem žiadny jazyk, potreboval som zohnať niekoho, kto by vedel po anglicky. A tak som hľadal a pátral až dovtedy, kým som nenaplnil celé auto. Muselo nás byť päť, aby sme boli schopní poskladať nejakú anglickú vetu. To svedčí o vedomostnej úrovni novinárov, ktorá sa odvtedy asi veľmi nezmenila.
Najprv som pôsobil v Belehrade a potom istý čas v Kosove. Tam som po prvý raz v živote pochopil, čo je strach.
Raz sme uprostred dňa zastavili pred nejakou budovou, pretože kolega Roman Šantúr z ČTK potreboval nájsť signál. Ostatní sme zostali sedieť v aute. Zrazu nás z neho vytiahli ozbrojení civilisti. Ruky za hlavu, hlaveň samopalu na zátylok. A to sa stalo za bieleho dňa!
Neďaleko na zastávke stáli ľudia a kričali: „Špióni, špióni, zabite ich!“ Civilisti volali späť: „A čo si myslíte, že ideme urobiť?“ Bolo to hrozné! V duchu nás hriala malá nádej, že Roman, ktorý šiel hľadať signál, objaví prázdne auto a zavolá pomoc.
Šli sme teda za roh a tam sme zbadali veľký nápis „Milícia.“ Hovoríme si, že to teda nebudú nejakí hrdlorezi, ale polícia. Tá nás predsa nemôže len tak zabiť, aj keď je vojna! Vošli sme dovnútra. Tam stál nahý Roman - po prehliadke, ktorá čakala aj nás.
Toto všetko sa udialo v čase, keď Američania zhadzovali bombové navádzače a Juhoslávia bola plná skutočných špiónov, za ktorých sme boli pokladaní aj my.
Z tejto zložitej situácie, trvajúcej niekoľko hodín, nás dostal až pán veľvyslanec. Keďže sme bývali na ambasáde a nevrátili sme sa do stanoveného času, začal po nás pátrať. Zavolal na ministerstvo vojny a povedal, že sa mu stratili slovenskí novinári. Nakoniec po nás prišiel a všetko sa vysvetlilo.
Viete, keď je človek mladý, tak je odvážny. Dnes by som už asi podobné veci nepodstúpil.
Zmenil v niečom pohľad na vojnovú Juhosláviu váš pohľad na svet?
Uvedomil som si, že svet nie je čiernobiely, ale farebný.
Dá sa racionálne vysvetliť rozhodnutie úspešného novinára stať sa rehoľníkom?
Môj profesor dogmatiky zvykol hovoriť, že žiadne zlo nie je dlhodobo konzistentné. Práca s politikou, v politike a s politikmi je príliš špinavá na to, aby sa dala robiť dlhodobo. Dôkazom toho nie som len ja, ale aj desiatka iných novinárov, ktorí kariéru politických reportérov nedokázali robiť donekonečna a skončili ako hovorcovia či niekde v PR.
Z mojej strany bolo rozhodnutie stať sa rehoľníkom výsledkom prirodzeného hľadania šťastia. S odstupom rokov viem, že šťastie bolo i tam, odkiaľ som odišiel, len ja som bol slabý a nedokázal som ho vidieť. Dnes by som to už asi neurobil. Žil by som to šťastie, ktoré bolo pre mňa pripravené v „normálnom“ živote. Z rovnakého dôvodu by som sa však tam už dnes nevrátil. Lebo viem, že šťastie je v kartách, ktoré držím v rukách - nie v ese či kráľovi niekde pri vedľajšom stole. Ako mi raz napísal Milan Rúfus: „Len vyzápasený pokoj je pokojom, len vyzápasená radosť je radosťou.“ A tak bojujem a zápasím. V tom je Božia spravodlivosť.
Nedávno sa ma jedna redaktorka pýtala, či v živote nenarážam. Musel som sa zasmiať. Narážam, samozrejme, že narážam. Kedysi som to vnímal veľmi negatívne, ale dnes to už tak neberiem. Narážanie nemusí byť tragédiou, skôr naopak. Je dôkazom života. Keď jedného dňa prestaneme narážať a prestaneme mať problémy, budeme mŕtvi. A mŕtvi môžeme byť i hoci ešte dýchame tento vzduch a chodíme po dvoch. To je asi ten najhorší druh smrti, ktorý nás môže postihnúť.
Moje kňazstvo je pre mňa osobne najväčším dôkazom existencie Boha. Ak by som sa totiž oň snažil len ja, nikdy by som kňazom nebol. Existuje tisíc dôvodov, prečo nie. Bohu však stačil jeden jediný, prečo áno. Zachrániť ma.
„Boh nepotrebuje naše modlitby, sväté omše, pôsty a sebazaprenia. Nič z toho nepotrebuje. Potrebujeme ich my, aby sme lepšie rozumeli svojmu Bohu a sebe navzájom,“ píšete vo svojej knihe Boží šašo. Naozaj môže človek prostredníctvom modlitby, svätej omše,... viac porozumieť Bohu?
Môže. Nedávno som premýšľal, prečo vlastne človek chodí do kostola. Nie je to kvôli modlitbe. Modliť sa môžeme kedykoľvek a kdekoľvek. Nepotrebujeme kostol na to, aby sme volali Boha po mene.
Kostol je však príležitosťou pre budovanie trojakého spoločenstva lásky. S Bohom, s inými - a so sebou samým. Jeden rozmer tohto vzťahu nemôže dobre fungovať bez dvoch zostávajúcich. A naopak. Nemôžem zažiť prítomnosť živého Boha počas omše, aj keby som ich absolvoval niekoľko denne, kým nie som schopný a ochotný vidieť živého človeka a stretnúť seba samého.
Chodenie do kostola samo osebe ešte nikdy nikoho nepriviedlo ku spáse. A ani neprivedie. Nie je totiž cieľom, ale prostriedkom.
Hovoríte, že kresťanstvo nie je len náboženstvo, ale aj životný štýl. V čom by sa malo u kresťana prejavovať v praxi?
V tom, čo som práve povedal. Že si nebudeme pliesť cieľ s prostriedkami. Naším spoločným cieľom, či sme veriaci, alebo neveriaci, je Boh. Všetko ostatné sú prostriedky.
Je čas Vianoc, kresťanského sviatku, ktorý médiá asi najviac sprofanizovali. Ako si ho médiami (ne)dať pokaziť?
Nežiť Vianoce od októbra či novembra, ako sa nám snažia nahovoriť obchodné reťazce. Vianoce začínajú 24.12.. Žiaľ, pre väčšinu ľudí, vrátane kresťanov, práve vtedy končia.
Vo svojom blogu píšete, že tohtoročné Vianoce budú prvé, ktoré strávite sám na fare. Čím je pre kňaza v takýto deň samota?
Samota je verná družka. Priateľka. Milenka. Učiteľka. Radosť i bolesť. Dar i bremeno, ktoré treba uniesť. Mnohí si neuvedomujú, že práve vtedy, keď sú doma spolu, na Vianoce či Veľkú noc, kňaz zatvára dvere fary a zostáva sám. Ako Ježiš v Getsemanskej záhrade. To sú tie najautentickejšie okamihy kňazstva. Jeho podstaty. Absolútna strata egoizmu. Potvrdenie svojho povolania.
Aký odkaz by podľa vás novonarodený Kristus priniesol svetu dnes?
Ten istý, čo pred 2000 rokmi. Buďte ľuďmi. Buď človekom.
Ukázal nám, ako. V tom by mala byť naša cesta jednoduchšia.
Petra Humajová
Foto: http://bratsavol.szm.com
Karol Lovaš (brat Šavol) je slovenský premonštrátsky kňaz a básnik. Pred vstupom do kláštora bol politickým reportérom a moderátorom Rádia Twist. Komentoval priebeh udalostí zatýkania bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara vo vile Elektra. Bol autorom relácie Sauna v Rádiu Twist. V roku 1996 získal cenu Literárneho fondu ako spoluautor relácie Žurnál. V roku 1999 bol spravodajcom vo vojnovej Juhoslávii. V roku 2009 absolvoval Teologickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Vydal knihy Biľakovo svedectvo, Človek, Za múrmi kláštora, Moje lepšie ja a Boží šašo. Jeho ostatnou knižnou publikáciou je kniha rozhovorov s troma slovenskými prezidentmi 18-ročná Slovenská republika.
(spracované podľa Wikipédie)