Rozhovor s Luciou Petrášovou

Uverejnené 4. 8. 2012

MÁM TIE NAJÚŽASNEJŠIE KRSTNIATKA NA SVETE

Pri rozhovore s ňou nemáte núdzu o slová. Dôkazom toho sú i nasledujúce strany. Lucia Petrášová (28) si momentálne s priateľom prerába byt v Pezinku a teší sa na to, čo prinesú ďalšie dni.

Červená škodovka, krásne dlhé blond vlasy, „sídlisková starká“. Najmä toto sú veci, ktoré sa mi vynoria v mysli, keď začnem spomínať na detstvo malej Lucky. Ktoré veci sa vynoria v mysli tebe?

Detstvo? Tak to som mala veľmi vydarené a šťastné a neviem, či by som dokázala vymenovať len pár vecí, ktoré mi pri tomto pojme napadnú :-). Skúsim teda začať pri tých tvojich :-).
  Červená škodovka bola pre nás (a hlavne pre nášho ocina) charakteristická. Pamätám sa na to, že keď chodieval po nás v nedeľu doobeda k starkej sídliskovej a bral nás do kostola, tak so sestrou Lenkou sme už z diaľky videli, že ide. Našu škodovku sme spoznali vždy a z akejkoľvek vzdialenosti :-). Chodievali sme ju umývať k starkej do Necpál. My s Lenkou sme mali obvykle na starosti okná, ktoré sme leštili novinami :-).
  Krásne dlhé blond vlasy... Hm, boli, až kým mi jedného dňa nenapadlo, že by som si ich mohla dať skrátiť a povedala som mamine, nech mi ich ostrihá po plecia. A bolo po vlasoch! Sídliskoví starkí - u nich sme s Lenkou trávili neskutočne veľa času. Keďže mamina si popri nás dorábala maturitu, chodievali sme tam cez víkendy odmalička. A tak nejako to aj zostalo. Trávievali sme tam i prázdniny – tie aj so sesternicami z Martina, Miškou s Mirkou. No to bola dobrá „podívaná“ :-). Doteraz sa čudujem, ako nás, štyri baby, starkí v tom dvojizbovom byte zvládali :-). Chodievali sme s nimi do záhradky v Bojniciach, dokonca sme tam raz aj stanovali. No myslím, že starký to veľmi rýchlo oľutoval, keď sme ho „nechali“ spať v predsieni a v noci začalo prituhovať :-).
  Hlavnú úlohu v mojom detstve zohrali predovšetkým rodičia a sestra Lenka. S rodičmi sme trávili veľa času, chodievali sme na dovolenky a navštevovali sme ich často aj v práci. Zvlášť u ocina v depe na železnici sme dokázali stráviť aj celý deň. Keď sa dalo, zobral nás povoziť sa na rušni, do ktorého som ja – krpec, nikdy nevedela nastúpiť a ocino ma tam musel vykladať. Pomáhali sme mu aj v kancelárii s papiermi a grafikonmi. U maminy, keď ešte pracovala v obchode, sme sa s Lenkou zase strašne dôležito tvárili, že predávame :-).
  Odmalička nás ocino viedol k viere v Boha, čo malo určite veľký vplyv na náš celkový vývoj a výchovu. S oboma rodičmi sme po večeroch častokrát viedli dlhé rozhovory, pri ktorých nám odovzdávali svoje životné skúsenosti. Myslím si, že celkom úspešne nás doviedli až do dospelosti a dôkladne nás pripravili na život. Ja som mala ešte o poradcu viac, keďže som bola mladšia a Lenka sa o mňa musela starať. Takže veľa vecí som riešila aj s ňou. Doteraz máme všetci veľmi dobrý vzťah.

Prázdniny sme často trávievali spolu. Medzi naše veľké záľuby patrilo napríklad i upratovanie pri sliepkach. Keď sme však trochu povyrástli, práve cez chrípkové prázdniny sme vymysleli náš časopis Maňa. Ako spätne hodnotíš tento okamih? Bol to dobrý nápad :-)?

Necpaly. Tie tiež patria k môjmu detstvu. Keď som bola veľmi malá, pamätám si, že starkí chovali okrem iného i zajace. Len čo sme v nedeľu prišli na návštevu, už som šťuchala do ocina, že chcem vidieť zajace. A šťuchala som doňho dovtedy, kým ma k nim nezobral :-).
  Spomínam si i na zabíjačky a na to, ako sme si my, deti, zapchávali uši, aby sme nepočuli prasa kvíkať, keď ho vyťahovali z chlieva. Mozoček s vajíčkom som na desiatu nikdy nechcela jesť, no pečienku na cibuľke na obed som milovala :-).
  U starkých boli tiež ovce, ktoré vždy békali, keď sme ich išli dozadu do záhrady pozrieť. Starký nás vozil na ohrade, s ktorou chodil po ovce na pašu :-).
  A krik detí, keď sme sa u starkých stretli všetky sesternice, musela počuť aj teta Hela na konci ulice! Potajomky sme chodievali v starkého gumákoch do potoka :-). Keď nás Tomáš začul, radšej asi ani nešiel okolo, aby sme na neho nenaskákali ako také opice a neťahali ho ku starkým alebo na spád.
  Na um mi prichádza aj ujova Peťova 1203 -ka, v ktorej keď sme sa všetky deti viezli, tak to vyzeralo asi tak, že kto stihol, sedel a kto nie, tak stál :-). (Kde boli vtedy dnešné detské autosedačky?) Strašne to v nej všetko vŕzgalo.
  K Necpalom môjho detstva patrí i Aďuso, s ktorým sme hrávali karty a bedminton. A určite nesmiem nespomenúť starkin chlebový osúch. Mňaaaaam! Na bielom plechovom tanieriku s tmavým okrajom nám ho podávala na dvor cez kuchynské okno.
  Zametanie pri sliepkach... Myslím, že starkí pri sliepkach nikdy nemali tak čisto, ako keď sme u nich boli na prázdninách a niekoľkokrát za deň zametali sliepkam :-). Nikdy nezabudnem na to, ako som zakaždým čakala, kým sliepka dokotkodáka a ešte s horúcim vajíčkom som utekala k starkej. Po jednom som ich celý deň starkej nosila a ona sa smiala. Dnes už viem, prečo. Stačí ich večer pozbierať všetky naraz :-).
  Časopis Maňa. Neviem, či treba ešte niečo k tomu povedať. Každý vie, akú úlohu v rodine zohráva. Myslím si, že v čase, keď som povedala: „Teta Marienka chce časopis? Tak bude mať časopis!“ som ešte ani netušila, čo som spôsobila, do akých rozmerov sa tento nápad rozrastie a akú životnú rolu bude hrať. O tom, že ju zvládol bravúrne (a doteraz zvláda), niet pochýb. A to vďaka tebe, Peťka, že si vydržala ho robiť aj naďalej, keď sme ťa všetci redaktori opustili :-). Časopis spájal tetu Marienku s celou našou rodinou a verím, že bol jedným z „liekov,“ ktorý jej pomáhal zvládať ťažkú chorobu. Som rada, že sa zachovali všetky jeho čísla, ktorých hodnota je na nezaplatenie.

Postupom času si sa začala venovať i iným záľubám – konkrétne cvičeniu psov. Stala si sa majiteľkou sučky Savany. Čo ti priniesla do života táto záľuba?

Juuj, veľmi ťažká otázka. Pretože práve v tieto dni mi moja Savannah odišla do psieho nebíčka.
  Odmalička som sa veľmi bála psov. Keď som zbadala psa, tak ma musel rýchlo niekto zdvihnúť na ruky, prípadne keď som bola už väčšia, prešla som cez cestu na druhú stranu, len aby som sa čo najviac tomu psovi vyhla.
  Jedného dňa ma moja kamarátka z detstva zobrala do psieho útulku, kam sa chodievala starať o psíkov. Raz pri takejto návšteve mi jeden zo správcov ponúkol, či sa nechcem starať o malého ryšavého psa Savannah. Nemal sa o ňu kto starať, pretože každému vždy utiekla. Ja? S mojou fóbiou zo psov? Ale prisľúbila som.
   Mala som šťastie, pretože Savannah sa ma bála viac, ako ja jej :-). Dlho trvalo, kým sme si k sebe našli cestu a začali si vzájomne dôverovať. Prišiel okamih, keď išlo o jej život a musela som sa rozhodnúť, či si ju definitívne kúpim, alebo ju nechám napospas osudu. No Pán Boh to asi vtedy tak chcel a zariadil, že už navždy patrila ku mne.
  Časom som si ju vycvičila, rozmaznávala a na Vianoce som si ju brávala domov. Keď bola po prvýkrát u nás doma, naivne som si myslela, že papať bude na balkóne a spať na zemi na kožušine. Platilo to asi prvé dve noci, kým sa nenasťahovala ku mne do postele. A tak to fungovalo vždy, keď prišla ku nám domov na dovolenku :-). Ona krížom cez celú posteľ a ja schúlená na vankúši prikrytá malým roštekom paplóna.
  Čo mi toto všetko dalo do života? Predovšetkým prekonanie samej seba a svojho strachu zo psov. Keď som bola malá, nikto v rodine by asi nepovedal, že raz budem spávať so psíkom v posteli :-). Naučila som sa úplne nové veci. O psoch som dovtedy nevedela vôbec nič. Zrazu do môjho života pribudlo niečo živé, čo bolo treba každý deň venčiť a kŕmiť. Učila som sa aj zodpovednosti. Sedem rokov som každý deň šľapala na cvičák ku letisku, za každého počasia. Neexistoval víkend ani sviatok.
  Keď som odišla do Bratislavy, túto starostlivosť v mojej neprítomnosti prevzal ocino. No pri každom návrate do Prievidze som sa na Savanu veľmi tešila a podľa skučania a veselého štekania usudzujem, že aj ona na mňa :-).
  Celých 15 rokov znášala so mnou všetky radosti aj utrpenia a všetky nálady :-). Vzťah človek a pes je jeden zo vzťahov, ktoré sa nedajú opísať, ktoré treba zažiť. Zažili sme spolu veľa zábavy.
  Nezabudnuteľný bol pre mňa aj okamih, keď som ju zobrala na návštevu k tete Marienke, už pripútanej na lôžko. Okrem toho som samozrejme spoznala i množstvo nových ľudí, s ktorými sme zdieľali rovnaký koníček. Tie kamarátstva pretrvávajú dodnes.

Vždy si túžila po štúdiu práva. Tento sen sa ti aj splnil a vyštudovala si právo v Bratislave. Popri tom si i pracovala. Ako sa to všetko dalo zvládnuť?

Ťažko :-). Vždy som vedela, že chcem študovať právo, no nikdy som nechcela odísť do Bratislavy. Po skončení gymnázia ma na vysokú školu nezobrali. Bolo veľmi ťažké sa na právo dostať a myslím si, že aj doteraz je. No nevzdala som sa a tento záujem bol nad všetky ostatné, takže som do Bratislavy predsa len odišla s predsavzatím, že sa na to právo musím dostať. Našla som si tam prácu a rok po škole, počas ktorého som sa veľmi intenzívne pripravovala na prijímačky, sa na mňa usmialo šťastie a moja snaha bola ocenená :-).
Čo sa týka práce, celkom mi vychádzali v ústrety. Na všetky návštevy školy a skúšky som si síce musela čerpať dovolenku, no celkovo moje štúdium v práci akceptovali. Potom v lete, keď boli všetci na dovolenkách, ja som bola v práci ako inventár :-).
S Božou pomocou a s finančnou aj psychickou podporou mojich najbližších som vysnívané štúdium práva úspešne zvládla a ukončila. Plánujem ešte rigorózne konanie, aby som získala titul JUDr. :-)

Ktorá oblasť práva ťa najviac zaujíma?

V škole sme sa zaoberali všetkými oblasťami práva. Najzaujímavejšie však pre mňa bolo trestné právo. Bolo záživné a celkom dobre a ľahko sa učilo. No neviem, či by som sa mu dokázala niekedy v živote venovať :-). Napriek tomu sa stále pohrávam s myšlienkou pracovať v policajnom zbore.
Inak ma právo celkovo bavilo (aj keď niektoré veci sa mi zdali byť až príliš zamotané :-)). Myslím si, že ma bude zaujímať akékoľvek právo, ktoré ma bude živiť.
Modlím sa za to, aby sa na mňa usmialo šťastie a aby som si našla robotu v tejto oblasti.

Momentálne žiješ v Bratislave, resp. Pezinku. Čo ťa podnietilo zostať v tomto kraji?

Ako som už spomínala, nikdy som nechcela ísť do Bratislavy a toto mesto mi ani nikdy neprirástlo k srdcu. Pripadalo mi vždy veľmi uponáhľané. Každý doň chodí hlavne za prácou a potom sa to na tej atmosfére a ľuďoch aj odzrkadľuje. Snažila som sa vždy nejakým spôsobom z tohto ruchu uniknúť.
  Prvýkrát som k Pezinku „pričuchla“ vo chvíli, keď moja mamina išla bývať do podnájmu vo Viničnom pri Pezinku. Nikdy som si toto mesto nejako špeciálne nevšímala, no vždy som cítila, že má nejakú inú atmosféru. Bol tam pokoj. Chodili sme tam s maminou aj na Vinobranie a vôbec som sa necítila ako v cudzom veľkom meste.
  Až keď som sa zoznámila s mojím priateľom Tomášom, ktorý je tiež z Viničného, a začala som častejšie navštevovať Pezinok, pochopila som, prečo má pre mňa Pezinok inú atmosféru. Je to taká malá Prievidza :-). Dve hlavné cesty prepojené spojnicami. Ešte aj sídliská sú veľmi podobné tým našim.
  Zostať v tomto kraji ma teda podnietilo predovšetkým štúdium, práca, ale aj priateľ Tomáš :-).

So svojím priateľom si absolvovala dve cesty do Ameriky. Čím sa podľa teba líši mentalita obyvateľov tohto svetadielu od našej?

Amerika. Krajina, o ktorej by mi ani vo sne nenapadlo, že ju raz navštívim :-). Až raz prišiel Tomáš, ktorý povedal, že sa ožení, až keď uvidí New York. Vtedy som sa na tom veľmi dobre bavila. No smiech ma prešiel, keď sme si jedného pekného dňa kúpili letenky do USA. To, že uvidím Ameriku, sa stalo skutočnosťou.
  Prvýkrát sme boli len osem dní v New Yorku. Hneď, ako sme sa vrátili, vedeli sme, že tam chceme ísť ešte raz a chceme vidieť ešte viac. Tak sme tento rok išli na pätnásť dní :-). Osem dní sme strávili na dovolenke v Miami Beach, dva dni v Kennedy Space Centre na Myse nádeje a v zábavných parkoch v Orlande a zvyšných päť dní opäť v New Yorku, aby sme si pozreli ešte to, čo sme pri prvej návšteve nestihli.
  Keď sme išli za veľkú mláku po prvýkrát, mali sme pred Amerikou veľký rešpekt. Absolútne sme netušili, čo nás čaká, a hoci sme sa dôkladne pripravovali niekoľko týždňov, ba až mesiacov. No s New Yorkom sme sa veľmi rýchlo zžili a o pár dní sme v ňom boli už ako doma. Keď sme išli do USA po druhýkrát, už sme si celý pobyt vychutnávali plnými dúškami :-).
  V Amerike je perfektná atmosféra. New York naozaj nikdy nespí :-). Žijú tu veľmi milí a bezprostrední ľudia, bez akýchkoľvek predsudkov, ktorí sú veľmi pohodlní a pohodoví, ba až flegmatickí. Vôbec si nevšímajú a neriešia ľudí naokolo. Absolútne sa nezaťažujú malichernosťami a ku všetkým veciam pristupujú tak, že kým to funguje, „netreba si to škrabať.“ :-) V Amerike keď niečo funguje, tak to tak nechajú aj sto rokov a vôbec neriešia a nevymýšľajú, ako to urobiť inak. Zdá sa im to byť zbytočné :-), respektíve sú skôr takí strašne pohodlní :-). Príkladom sú dva kohútiky na vodu, alebo šofér autobusu, ktorý ručne otvára dvere na svojom autobuse - a veľa iných vecí, ktoré sme my už dávno vymenili za niečo automatizované.

Už pár rokov si krstnou mamou. Čo by si nám prezradila o svojich krstniatkach?

Sú to tie najlepšie, najkrajšie a najúžasnejšie krstniatka na svete. Ale to si asi myslí aj Silvinka o malom Maťkovi J a ostatní o svojich krstniatkach.
  Vanesska je už veľká a rozumná a veľa toho narozpráva (asi aj za Rikiho :-) ). Niekedy sa síce nasmejeme, ale nedá sa nebrať ju v jej výrokoch vážne.
  Malý Riki, ten je zase zatiaľ potichšie, ale zato je veľký beťárisko. Lenka má čo robiť, aby ho ustrážila pred rútiacou sa katastrofou :-). Ale inak je tiež veľmi poslušný a bez odvrávania vám urobí „sluhu.“ Odnesie a prinesie, čo si len rozkážete :-).
  Lenka je skvelá mama, príkladne sa o deti stará a je mojím vzorom, čo sa týka celkovej materskej starostlivosti a výchovy. Aj ja by som raz chcela byť takou matkou, ako je ona. Je pre mňa cťou byť jej deťom krstnou mamou. Aj keď vzhľadom k vzdialenosti nemám toľko možností sa im venovať, verím, že keď povyrastú, budú ku mne chodiť na prázdniny :-).

Aké sú tvoje sny do budúcnosti?

V blízkej budúcnosti si chcem nájsť dobrú robotu v právnej oblasti (keďže o robotu, v ktorej som robila od skončenia strednej školy, som po rokoch prišla a momentálne som nezamestnaná). Neskôr túžim sa už postupne usadiť a založiť si rodinku. A s Tomim by sme ešte raz chceli ísť do USA. Tentokrát chcem vidieť San Francisco :-).
Mojím najväčším snom však je, aby celá naša rodinka bola zdravá a šťastná. Aby sme ešte dĺĺĺĺho dlho boli všetci pokope :-).

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov