Rozhovor s Júliou Magušinovou

Uverejnené 24. 12. 2012

Snívala som o deťoch, ktorým sa budem venovať

Keď sa maminka rozhodla ísť opäť do školy a absolvovať doplnkové pomaturitné štúdium v odbore neonatológia, netušila som, s akým zaujímavým človekom sa v Bratislave zoznámi. Pani Júlia Magušinová (49) býva v Liptovskej Osade, je novorodeneckou sestrou v Ružomberku a pýši sa neobvyklým titulom – je matkou trinástich detí.

Mať v dnešnej dobe trinásť detí, to je na Slovensku raritou. Vždy ste snívali o takej veľkej rodine?

Áno, vždy. Už ako dieťa som bývala rada medzi deťmi, čo mi zostalo, i keď sa zo mňa stalo mladé dievča. Deti boli môj život. Keďže som sa nemohla stať učiteľkou, rozhodla som sa pre povolanie zdravotnej sestry. Snívala som o deťoch, ktorým sa budem venovať, ktoré nedám do škôlky, ale sama sa o ne budem starať. Preto som ani z gymnázia nešla na vysokú školu. Myslela som si, že vysoká škola bude pre mňa zbytočná, keďže budem doma pri deťoch.

Ako to bolo s vami a vaším manželom? Tiež pochádzate z početných rodín?

S manželom sme sa zoznámili v kostole v Partizánskom, kde sme spolu chodili do spevokolu i medzi mládež. Stretávali sme sa najskôr vo väčších skupinách na fare, neskôr v malých spoločenstvách – s kňazom či slobodnými staršími dievčatami. Ja som pochádzala z troch detí, manžel z ôsmich. Na rodinu či výchovu sme však mali rovnaké názory.

Jedno, dve, tri deti... Ešte to je možno počet, ktorý dnešná spoločnosť pokladá za „normálny“. Nestretávali ste sa pri neustále sa rozrastajúcej rodine s odrádzaním či začudovanými pohľadmi?

Ale áno, stretávali. A nielen s tým. Sprevádzal nás dokonca i posmech, a to nielen zo stany cudzích ľudí, ale i príbuzných. Veľakrát nám finančne pomohli úplne cudzí ľudia. Stalo sa mi, že jedna príbuzná, napriek tomu, že žila v dostatku, reagovala na našu prosbu slovami: „Keď máte nezodpovedne deti, tak sa o ne postarajte!“ A pomohla radšej iným.

Každé dieťa je iné. Mohli by ste nám tie vaše predstaviť po mene a povedať, čím je každé z nich výnimočné?

Mária (25 rokov) je slobodná mamička, jej syn Patrik má 5 rokov. To, že sa stala slobodnou matkou, bol pre nás šok. Teraz býva sama v byte z obce. Je veľmi starostlivá, keď má, dá aj posledné. Oslávencom v rodine vždy dáva aspoň malé dary.
  Janko (24 rokov) študuje piaty rok právo. Máva dobré nápady, dokáže zabaviť deti i dospelých. Je vodcom medzi kamarátmi.
  Michal (25 rokov) študuje štvrtý rok žurnalistiku. Má zdravé kresťanské názory, ktoré vie aj logicky zdôvodniť. Nebojí sa dotknúť citlivých tém.
  Paľko (22 rokov) začal pracovať v Bratislave v Telecome. Je pracovitý a vie dať i to posledné, aj keď jemu nič nezostane.
  Chlapci majú plány, že keď zarobia viac peňazí, všetko doma zmenia a prebudujú. Ja s tým však nesúhlasím, každý z nich bude predsa potrebovať vlastné hniezdo.
  Anička (21 rokov) je maturantkou na zdravotnej škole. Najskôr študovala na gymnáziu, potom prešla na zdravotnú školu. Je vodcovský typ, vie zadeliť práce deťom, ale aj zaujať ich hrou. V čase mojej neprítomnosti ma doma zastupuje.
  Zuzka (19 rokov) je tiež maturantkou na zdravotnej škole. Je praktická, šikovná gazdiná, talentovaná v hre na klavír.
  Dávid (16 rokov) teraz chodí do deviateho ročníka. Pomáha ockovi pri krave, ktorú chováme, i pri chlapských prácach (napr. pri kúrení). Medzi dievčatami je taký osamotený, dve sú pred ním, štyri za ním... Robí „dozor“ nad najmenšími dvoma chlapcami, učí ich udržiavať poriadok.
  Júlia (14 rokov) – dvojička – je citlivá, ale aj veľmi vznetlivá, najmä ak sa deje nejaká krivda či neprávosť. Je usilovná, veľmi nám pomáha. Hrá basketbal, rada kreslí a spieva – najnovšie v mládežníckom zbore, kam začala chodiť spolu s Veronikou.
  Veronika (14 rokov) – dvojička – je rázna, niekedy tvrdohlavá, neustúpi len tak. Tiež hrá na klavíri a spieva v mládežníckom zbore, venuje sa basketbalu.
  Alžbeta (12 rokov) je vodcovský typ, neznesie, keď je niekto pred ňou. Keď chce, je veľmi šikovná, vie upiecť výborné koláče. Hrá basketbal a študuje spev v hudobnej škole.
  Silvia (11 rokov) je naša princezná. Skôr ju nájdeme v tichu, v kútiku pri rozložených bábikách a figúrkach, ako pri úlohách. Hrá basketbal.
  Mirko (9 rokov) hrá florbal. Je veľmi rozumný, niekedy nám dáva také odpovede, až máme pocit, že sa rozprávame s dospelým. Dokáže poučiť nás i staršie deti (napr. slovami „to sa Pánu Bohu nepáči, veď platí, že nepreriekneš krivé svedectvo proti blížnemu“ a podobne). Má rád knihy a chodieva miništrovať.
  Jožko (6 rokov) je citlivý chlapec a miništrant (Mirkov „učeň“). Vie prejaviť svoje city („Maminka, ja ťa mám tak rád!“). Je to naše dieťatko.
  Do rodiny patrí ešte i Máriin Patrik, ktorý má 5 rokov. Je trochu tvrdohlavý. Všetko opakuje po Jožkovi – čo robí Jožko, to i on.

O čo je život s trinástimi deťmi bohatší a o čo možno „chudobnejší“ oproti iným rodinám?

V dome je veľa detí a dva roky už aj pracujem. Nemám veľa času venovať sa každému dieťaťu individuálne, rodina má veľa potrieb. Riadime sa heslom „hasí sa to, čo horí“. Verím, že keď tu Pán Boh je a vidí naše úsilie, doplní to, čo chýba.
  Malé deti niekedy hovoria, že prečo je nás tak veľa, prečo nemáme pekný dom, izby..., ale staršie deti už vidia, že je dobré mať súrodencov, mať sa o koho oprieť, pomôcť si, poradiť. Aj mne dobre padlo, keď ma počas absolvovania vzdelávania v Bratislave jeden syn čakal na stanici, druhý so mnou cestoval, tretí ma povodil po meste...
  Deti susedov sa chodia hrávať k nám, pretože doma sa nemajú s kým.
  Niekedy máme finančné problémy, je ťažké „prežiť“, ale deti sa snažia nájsť si brigády a tak si pomôcť, prípadne nám pomôžu iní. Ale doteraz sa vždy našlo riešenie, Pán Boh nám vždy pomohol.

Ako vyzerajú rodinné oslavy v takej početnej rodine? Zvyknete sa navštevovať?

Na veľké oslavy nemáme priestory ani prostriedky. Väčšinou sa stretávame iba my, prípadne staré mamy či krstní rodičia detí (napr. keď idú na 1. sväté prijímanie).

Kým boli deti menšie, nemávali ste problém s prepravou mimo miesta, kde žijete?

V minulosti, kým ešte neboli predpísané sedačky, sme častejšie cestovali k rodičom do Partizánskeho. Na svadbu mojej sestry pred dvanástimi rokmi sme šli autom s desiatimi deťmi, podobne aj na výlety do okolia. Teraz je to už horšie. Nemôžeme ísť všetci, preto zostávame doma.

Pracujete ako novorodenecká sestra, dokonca ste si spravili vysokú školu. Ako ste to stíhali? Koľko rokov ste strávili na materskej dovolenke?

Na materskej dovolenke som bola 24 rokov. Školu som si začala robiť v roku 2005, o rok neskôr sa narodil Jožko. Učila som sa všade. Večer v posteli (starší sa mi tak v dobrom smiali, že „mama sa učí“, keď som nad tým skôr driemala, ako by sa učila), v pôrodnici, v čakárni u lekárov, v autobuse, alebo keď mi už priháralo pred skúškou, tak skoro ráno.

Čím je pre vás vaša práca zaujímavá?

Do práce som nastúpila kvôli nedostatku financií, keď mal Jožko štyri roky. Keďže som sa po celý život starala o bábätká, bežná starostlivosť o ne mi nerobí problém. Rada pracujem aj s matkami, prežila som to, čo prežívajú ony. Horšie je to vo vzťahoch s niektorými kolegyňami. To ma dosť znechucuje.
Práca je pre mňa určitou zmenou, vyventilovaním hlavy od domácich starostí – ale niekedy by som bola radšej doma a naplno sa venovala rodine.

Čo je pre vás najväčšou posilou na životnej ceste?

Posilou na životnej ceste je pre mňa určite Boh, hoci v ťažkých situáciách vidím, aká je moja viera slabá. Oporou je mi aj manžel a niekedy ma veľmi povzbudia deti.

Ďakujem za rozhovor!

Petra Humajová

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov