14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Alexandrom Bohóom ml.
Uverejnené 10. 8. 2013
Výzvy ma vždy lákali
Minulý rok skončil štúdium medicíny. Počas promočnej slávnosti „povymetal“ všetky ceny. Získal červený diplom, cenu dekana i cenu rektora. Odolal lákavým ponukám zo zahraničia a rozhodol sa svoje sily a talent venovať rodnému Slovensku. Alexander Bohó ml. (25).
Vždy si bol jedným z najvzdialenejších členov našej rodiny. Kým my všetci sme bývali v okolí Prievidze, ty v Rimavskej Sobote. Každý rok si sem však chodieval na prázdniny. Vnímal si nejaký rozdiel medzi životom tu a tam?
Na prázdniny v Nedožeroch – Brezanoch si spomínam vždy s úsmevom. Letný čas u starých rodičov v spoločnosti mojich sesterníc a bratrancov (s prihliadnutím na bezstarostné detské roky) - to všetko tvorilo základ pre dobrú náladu a bolo zárukou nespočetných zážitkov. Rozdiel medzi životom na Gemeri a v okolí Prievidze sa z pohľadu malého dieťaťa zdal byť nepatrný, avšak je pravdou, že letné prázdniny som si vedel predstaviť jedine vo svojom rodnom kraji na hornej Nitre.
Pre svojich rodičov si ako ich jediný syn veľký dar. V čom sú darom oni dvaja pre teba?
Rodičia sú pre mňa oporou v každej situácii. Môj vzťah s nimi je zmysluplný a dôverný, čo zaručuje, že chvíle strávené s nimi sa nesú v duchu priateľskej atmosféry a vzájomnej pomoci. Páči sa mi taký vzťah. Mám ich veľmi rád.
Niektorí ľudia hovoria, že byť jedináčikom je výhoda, iní zas vnímajú toto slovo skôr pejoratívne. Čo na to hovoríš ty ako jedináčik?
Byť jedináčikom má svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane sa jedináčik nemusí s nikým o nič deliť a viaže na seba všetku pozornosť svojich rodičov, na druhej strane však prichádza o súrodenecký vzťah, a teda i o človeka, ktorý by sa mohol stať jeho najlepším priateľom, s ktorým by sa mohol podeliť o svoje radosti i starosti.
V ostatnej dobe však vnímam, že v slovenskej spoločnosti sa duch rodiny akosi vytráca. Mnohí tvrdia, že sa môžu viac spoľahnúť na cudzích ako na vlastných súrodencov. Prečo je tomu tak, to neviem. Každopádne, ja som súrodenca chcel mať vždy.
Vo svojom okolí si mal isto mnoho priateľov. Ako ste si zvykli vypĺňať svoj voľný čas počas základnej a strednej školy?
Svoj voľný čas sme si vypĺňali bežnými detskými hrami a radovánkami.
Položil by som však pri tejto príležitosti i ja nejaké otázky: Kto je vlastne priateľ?
Aké atribúty musí spĺňať človek, ktorý je priateľom?
Spomínam si, že počas štúdia na osemročnom gymnáziu boli v očiach rovesníkov (ako aj pedagógov) najviac obľúbené deti lokálnych majetníkov a podnikateľov, ktoré však v ničom nevynikali (jedine ak v zlom správaní a arogantnosti). Postupom času ich však mnohonásobne prevýšili tí menej obľúbení, avšak snaživí a šikovní. Človek, čo veľa dosiahol, sa teraz teší priazni tých, ktorí ho nemali radi a závideli mu, zatiaľ čo majestát a obľúbenosť tých povestných vyzdvihovaných detí z „dobrých“ a majetných rodín prudko klesá a niekdajší priatelia sa im otáčajú chrbtom.
Kto je vlastne priateľ? Proces detailného spoznávania človeka je záležitosťou mnohých rokov. Je preto ťažké povedať, koľko naozajstných priateľov som mal a mám.
Už v rokoch svojej povinnej školskej dochádzky si sa pravidelne zúčastňoval chemických olympiád, kde si dosahoval veľmi dobré výsledky. Aký najväčší úspech si dosiahol?
Zúčastňoval som sa chemických, fyzikálnych a matematických olympiád. Viackrát som sa prebojoval aj do krajských kôl. Najväčší úspech som však dosiahol v matematike, ktorú som, paradoxne, nemal veľmi v láske.
Bolo ti už v tých časoch jasné, kým chceš byť, k akému povolaniu budeš smerovať?
Ako každé malé dieťa, i mňa fascinovali povolania ako pilot, kozmonaut či bankár. Lekárom som sa chcel stať až po mojej trojtýždňovej hospitalizácii pre zápal pľúc. Bol som vo veľmi zlom stave a starostlivosť ošetrujúceho personálu ma takpovediac priviedla k životu. Toto bolo tým míľnikom, ktorý zmenil môj pohľad na život i na moje smerovanie v budúcnosti.
Štúdium medicíny sa vo všeobecnosti považuje za veľmi náročné. V čom spočíva jeho náročnosť? Čo bolo pre teba osobne najťažšie?
Pri štúdiu medicíny je ťažké zvyknúť si na skutočnosť, že po návrate z prednášky alebo cvičenia je potrebné otvoriť si knihu a pripraviť si zadné partie tela na dlhé stretnutie so stoličkou či posteľou. Je to unikát, ktorý asi pri žiadnom inom štúdiu nezažijete. Človek, ktorý chce multiodborové štúdium medicíny zvládnuť, musí byť trpezlivý, odhodlaný a musí uvažovať širokospektrálne.
Nie je jednoduché definovať, čo bolo pre mňa najťažšie. Azda prvá veľká skúška z biofyziky v prvom ročníku, ktorá mi ukázala, čo ma čaká počas najbližších šiestich rokov. Hoci potom prišli aj niekoľkonásobne ťažšie skúšky z anatómie, histológie, biochémie, patológie, patofyziológie, farmakológie... a napokon štyri štátnice... To som však už bol na najhoršie (v zmysle neustáleho učenia sa) pripravený.
V priebehu štúdia sa pred tebou vyprofiloval ďalší cieľ, ku ktorému si začal smerovať – kardiológia. Prečo práve tento odbor?
Kardiológia je výzvou a mňa výzvy vždy lákali. Patrí k odborom internej medicíny, ktorá je sama osebe jednou z najnáročnejších častí súčasnej medicíny. Svojou komplexnosťou, rozsiahlosťou a dôležitosťou patrí k jej vrcholovým odvetviam. A arytmológia, ktorá je nadstavbou kardiológie, a ktorej sa aktívne venujem, tvorí pomyselnú špičku tohto ľadovca. Svojou spätosťou s najnovšími technológiami je najrýchlejšie sa rozvíjajúcim odborom dnešnej medicíny vôbec.
Bol si typom zodpovedného študenta, ktorý na sebe usilovne pracuje a snaží sa dosiahnuť maximum. To sa dnes už tak často nevidí, mnohí chcú skôr dosiahnuť veľa s minimálnym nasadením – a žiaľ, často sa im to aj darí. Vidíš ty v tomto postoji zodpovednosti, ktorý si vždy zastával, i napriek tomu nejaké pozitívum? Neznechucuje ťa, keď iní dosiahnu mnoho takpovediac bez boja?
V živote to už tak chodí, že tí, čo sa menej snažia, sa mnohokrát majú lepšie ako tí, čo na sebe tvrdo pracujú. Prečo je tomu tak? Odpoveď je jednoduchá. Keď niekto menej pracuje, zostáva mu viac času na úvahy a špekulácie nad dosiahnutím daného cieľa bočnými cestičkami, bez väčšej námahy a v zrýchlenom režime. Bohužiaľ, súčasná spoločnosť je takémuto trendu otvorená, tak prečo to nevyužiť?!
Osobne však zastávam názor, že spravodlivá cesta k úspechu je síce zdĺhavá, ale zato istejšia. Peniaze (dnes často používaná cesta k tomuto cieľu) dlhodobé šťastie nezaručujú. Zároveň nenahradia to, čo človeku v hlave chýba. Nehovoriac o zničenom charaktere a prehnanej, činmi nepodloženej samoľúbosti ľudí tohto typu.
Už ako študent si prednášal lekárom na konferenciách, dnes ako doktorand cestuješ po mnohých európskych krajinách. Kde všade si už bol? Ktoré osobnosti medicíny si mal možnosť osobne spoznať či aspoň si naživo vypočuť?
Je pravdou, že v ostatných mesiacoch som veľa cestoval. Vnímam to ako odmenu za svoju vytrvalosť a snaživosť. Okrem rôznych domácich a zahraničných kongresov som sa zúčastnil napríklad na trojdňovom kurze v Európskom dome srdca vo Francúzsku.
Z pohľadu mladého lekára však bola asi najzaujímavejšia cesta do Berlína, kde som sa zúčastnil päťdenného EKG kurzu pod vedením dvoch zakladateľov a priekopníkov arytmológie z USA a Holandska. Stretnutie s nimi bolo pre mňa osobne veľkým zážitkom. Myslím si, že každý človek by sa rád stretol so zakladateľom svojho oboru.
Dnes sa často hovorí o kríze slovenského zdravotníctva. Ty sám si dostal mnohé lákavé ponuky ísť pracovať do zahraničia. Napriek tomu si zostal na Slovensku. Čo ťa k tomu viedlo?
Nehovoril by som o kríze zdravotníctva, skôr o kríze morálnych hodnôt a rozhodnutí v spoločnosti, čo v istom zmysle súvisí s problémom rýchlokvasených „odborníkov“.
Rozhodol som sa zostať na Slovensku, pretože tu mám svoju rodinu a blízkych. Uvedomujem si, že v zahraničí sú možnosti napredovať a osobnostne sa rozvíjať jednoduchšie a na prvý pohľad i rozsiahlejšie. Ale aj na Slovensku také možnosti existujú, len je potrebné sa o čosi viac snažiť.
Vybral som si pravdepodobne ťažšiu cestu. Svoje rozhodnutie však nemôžem ľutovať a teraz už musím mať len odvahu.
Ako by mal podľa teba vyzerať ideál lekára, ktorý by si chcel nasledovať?
Existuje veľa takých vzorov, ich mená sú však menej známe. Nedávno som mal možnosť stretnúť sa s príbehom neapolského lekára Guiseppe Moscatiho, ktorý ma veľmi nadchol. Aj keď si myslím, že filmové spracovanie jeho života je trochu kvetnato podané (hoci to neviem dobre porovnať, pretože jeho životopisná kniha existuje iba v talianskom jazyku), som si istý, že nikdy nebudem takým, akým bol on. Ale vzorom lekára pre mňa zostáva.
Rodičia do teba od detstva vštepovali vieru v Boha. Môže byť podľa teba viera medicíne nápomocná? Má veriaci lekár či veriaci pacient nejakú výhodu oproti ostatným?
Nevylučujem, že viera v medicíne môže byť nápomocnou. Ja som však vedec a musím sa na veci pozerať pragmaticky. Preto si nemyslím, že by veriaci pacient alebo lekár mali v liečebnom procese nejakú výhodu.
Zároveň na obhajobu môjho tvrdenia je potrebné povedať, že už v Písme sa hovorí o Božej láske ku všetkým ľuďom bez výnimky („Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých.“ Mt 5,45), či už k veriacim („Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Jn 20, 29) tak aj k neveriacim alebo hriešnym („Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že jedáva s hriešnikmi a mýtnikmi, vyčítali jeho učeníkom: ‚Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?‛ Keď to Ježiš začul, povedal im: ‚Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.‛“ Mk 2, 16-17).
Boh má s každým z nás svoje úmysly, preto nikto z nás nevie dňa ani hodiny - či už v Boha verí, alebo nie.
Máš za sebou prvý rok doktorandského štúdia. Pred sebou celý život. Aké sú tvoje plány do budúcnosti v osobnom či profesionálnom živote?
Do budúcnosti mám veľa plánov, ale často platí, že človek mieni, pán Boh mení. Preto Boha prosím o to, aby som sa stal dobrým lekárom a všetko ostatné vkladám do jeho rúk.
Petra Humajová