Uverejnené 10. 8. 2024

Je zaujímavé robiť rozhovor s vlastnými rodičmi, Evou a Jozefom Humajovcami, pri príležitosti 40. výročia ich sobáša – hlavne ak ste predmetom odpovedí na niektoré kladené otázky 😊. Ale tak nejako sme to zvládli. A pevne verím, že to, čo zaznelo, bude pre vás aspoň malým obohatením 😊!

057_1.jpg, 25kB V máji ste oslávili 40 rokov spoločného života. Ako ste sa spoznali?

Evka: Spoznali sme sa na hodovej zábave Pod Vrbičkami v Nedožeroch-Brezanoch. Bola som tam so svojou sesternicou Ivetkou, ktorá mala v Brezanoch starkú.
Jožko: Ja som v Nedožeroch-Brezanoch býval. Išiel som Evku a Ivetku po zábave vystrojiť pešo domov, do Necpál, a potom som sa Evky spýtal, či sa ešte môžeme stretnúť. (Úsmev.)

Ocko, čo ťa zaujalo na maminke?

Bola pekná, veriaca, pracovala v zdravotníctve, dobre tancovala a mali sme spoločné hodnoty.

Mami, čím ťa zaujal ocko?

Bol taký normálny, žiadny ťažký frajer. Chodil do kostola, bol usmievavý, mal stálu prácu a videla som, že je obetavý. Obaja sme pracovali na smeny, takže sme vedeli, o čom to je. Síce som vždy snívala o mužovi, ktorý bude mať vlnité vlasy a on mal rovné, ale tak čo už. (Smiech.)

V období komunizmu, keď ste sa brali, bolo nutné zosobášiť sa okrem kostola aj na úrade. Ako to vyzeralo v praxi u vás?

Svadobné oznámenie nám navrhla kamarátka mojej mamy Anka Bátorová (v skutočnosti sa volala Anastázia, ale všetci ju volali Anka), ktorá robila v tlačiarni. Vtedy na oznámení musel byť ako miesto sobáša vždy uvedený Mestský národný výbor (MNV) a kostol sa tam uvádzať nezvykol. My sme tam ale mali len vetu, že uzavrieme manželstvo 19. mája 1984 o 15:30; nebolo napísané, kde.
Najprv sme išli na MNV a potom sme sa pešo presunuli do prievidzského farského kostola, kde sme mali sobáš so sv. omšou. Sobášil nás pán dekan Hromada, rodák z Brezian; družbom na svadbe bol Ivan Flimel, v súčasnosti redemptorista, a čítanie nám čítal Roman Seko, ktorý je dnes tiež už kňazom.
Zobrali sme sa po deviatich mesiacoch chodenia a svadobnú hostinu sme mali na Žabníku v reštaurácii Štadión (dnes je na tom mieste športová predajňa). Hrala nám kapela Eutit.

Prvé roky vášho manželstva boli spojené s prestavbou domu. Ako ste zvládli toto obdobie?

Bolo to dosť náročné. Zostali sme bývať v Necpaloch a bývali sme hore v bývalej detskej izbe. Keď sa nám narodila najstaršia dcéra Peťka, začali sme prerábať. Možno aj vďaka neustálej prítomnosti robotníkov v dome sa Peťka naučila dosť skoro rozprávať. Bola v postieľke, okolo chodili robotníci s fúrikmi a ona s nimi stále komunikovala. Ráno o pol ôsmej sme už bývali spolu na piesku pred domom – hladné, smädné, ale piesok jednoducho ráno musel byť. (Smiech.)
Pri prestavbe nám veľa pomáhal ujo Peťo, ktorý k nám chodieval aj so Silvinkou a Veronikou. Ujo Milan nám zas robil elektriku. No a najdôležitejší bol, samozrejme, starký Peter, ktorý sa prestavby chopil ako murár a zháňal aj robotníkov. Veľa nám pomáhal tiež jeho brat Kamil. Ten vedel spraviť všetko – aj to, čo nikto iný nie. (Smiech.) Najlepšie bolo, keď sa so starkým na niečom nezhodli a vymieňali si názory. Niekedy bola tá výmena názorov dosť ostrá, ale riešenie vždy našli a potom si spolu veselo zaspievali. (Smiech). V rámci možností nám pomáhal aj starký Jožko z Brezian, ktorý vždy púšťal výťah voziaci materiál a robotníkov na strechu.
Prestavba trvala zhruba jedno leto. Za ten čas sa spravila hrubá stavba a potom sa už postupne dokončievali ďalšie veci.

A postupne sme do vášho života prichádzali aj my, vaše deti. Čo sme vám doň priniesli?

Radosť, požehnanie... Snažili sme sa vychovávať vás čo najlepšie a potom sme sa tešili z toho, ako ste postupne naberali skúsenosti. Boli ste poslušní, nebývali ste ani nejako často chorí... Chodievali sme spolu na prechádzky, ale veľa ste sa hrávali aj sami na dvore alebo so sesternicami. Maťo to mal trochu ťažšie, lebo v Necpaloch bol sám medzi dievčatami.
  U Peťky sa učiteľské schopnosti prejavovali už v detstve – vedela vždy „zaveliť“. A „velila“ hlavne starkému 😊 – aby nespal, keď sa má s ňou hrať, alebo aby išiel z oslavy domov, keď už je čas. Musela mať vo všetkom jasno. A tak napríklad skúšala, aký horúci je stroj, keď na ňom ocko pečie oblátky a priložila naň celú dlaň, pričom sa riadne opálila. Už odmalička všade vymýšľala rozprávky – ešte aj keď sa kúpala vo vani: „Bolo raz jedno mydlo. Stretlo sa so šampónom a rozhodli sa, že sa budú kamarátiť...“ (Smiech.) A odkedy sa to naučila, neustále veľa čítala.
  Maťo bol naším asistentom, keď bola Maťka malá – pri kŕmení hlásil, kedy si odgrgla; sledoval ju, ako sa kúpe... Rád chodil v gumákoch po potoku a potom sme ho museli z neho vyťahovať, keď sa niekdy „zasekol“ v bačorine. Z obdobia, keď bol starší, si spomíname hlavne na jeho chodenie na diskotéky. Našťastie bol väčšinou šofér, ale biele auto mal aj tak v nedeľu ráno zvyčajne pooblievané červeným vínom. A potom na ňom išiel do kostola 😊. Vždy sa zaujímal o počítače a mobily. A keďže nikdy nemal nejaké najnovšie „vychytávky“ (nemali sme na to peniaze), v prítomnosti jeho kamarátov sme mu ani nemohli volať, lebo sa sťažoval, že pred nimi s tým mobilom, ktorý má, vyzerá ako blbec. (Smiech.)
  Maťka sa odjakživa tešila zo života. Nechodila do predškoly, tak často navštevovala susedov. Kamarátila sa so všetkými tetami v autobuse – keď sa jej nechcelo ísť na hudobnú, stačilo jej povedať, kto stojí na zastávke a už bežala. Už v detstve sa vždy snažila starať o chorých – strihala papiere akože na „liečiky“ a dávala ich chorým na stôl, že ich majú užiť, aby vyzdraveli. Vždy pekne spievala, rada tancovala, tešila sa do školy... A bola vernou spoločníčkou Maťa pri jeho výmysloch, napríklad pri vození sa na bicykloch v potoku, pri stavbe bunkrov, chove zvierat a podobne. (Smiech.)

057_2.jpg, 25kB Prežiť 40 rokov spoločného života nie je len tak. Mali ste v manželstvách vašich rodičov pekný príklad spoločného života? Čím vás inšpirovali?

Evka: Áno. Pracovitosťou, tým, že všetko malo svoj poriadok, aj sme sa s nimi veľa nasmiali... Nikdy som ich nepočula nadávať a vedeli pomôcť aj druhým bez ohľadu na to, kto to je. Privádzali nás svojím príkladom k Bohu. Jožko: Áno. Rozumeli si aj napriek väčšiemu vekovému rozdielu (12 rokov). Boli pracovití, postavili sme spolu nový dom – ja som bol najstarší, tak som tam najviac pomáhal, lebo už som vládal držať lopatu. (Smiech.) A tiež boli veriaci.

Ktoré chvíle vášho spoločného života boli pre vás najnáročnejšie?

Evka: Asi hlavne obdobie po havárii v roku 2016. Išli sme s Maťkou na otočku do Brna a pri predbiehaní kamióna prišlo ku kolízii a skončili sme mimo cesty. Vtedy sme veľmi cítili Božiu pomoc aj pomoc Panny Márie. Dobrí ľudia nám hneď pomohli tiež. My s Maťkou sme boli jednu noc na pozorovaní v nemocnici v Uherskom Hradišti a ocko ležal v nemocnici v Zlíne 23 dní. Vnímame to ako zázrak, že sme to prežili a po určitej dobe sme mohli normálne nastúpiť do práce a dožili sme sa aj šťastného dôchodku. (Úsmev.)

057_3.jpg, 28kB Čo za tých 40 rokov považujete za najkrajšie?

Obdobie, keď sa nám narodili deti; keď sme sa ako – aj širšia – rodina stretávali; keď boli rodinné oslavy, spievalo sa, rozprávali sa vtipy do neskorých nočných hodín... A potom keď nám do rodiny pribudli vnúčatká – najskôr Agátka a potom Leuško. Agátku som po narodení aj ošetrovala, lebo som práve bola v práci. Páčilo sa nám tiež obnovenie manželského sľubu – po 30 rokoch v kostole u piaristov s pátrom Jankom Hríbom a po 40 rokoch v necpalskej kaplnke s pánom kaplánom Paľkom Škovránkom.

Aký recept na manželstvo by ste ponúkli tým, ktorí sú – podobne ako vy – odhodlaní vydržať?

Aby boli pracovití, skromní, aby v nich bola dobrota a určite aj viera v Boha, trpezlivosť, aby chodili na spoločné prechádzky... Aby sa jednoducho mali radi. (Úsmev.) My sme nad tým nikdy príliš „nefilozofovali“, žili sme v odovzdanosti to, čo prišlo. A s Božou pomocou sme to zvládli.

Za rozhovor ďakuje a ešte veľa krásnych spoločných rokov želá
dcéra Peťka

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov