Uverejnené 24. 12. 2023

Nepoznám človeka, ktorý by sa na Vianoce tešil viac ako on. A teda komu inému dať pri tejto príležitosti slovo? Nech sa páči, pán kaplán Pavol Škovránek (31)!

056_1.jpg, 15kB Si človek, ktorý sa každoročne nesmierne teší na Vianoce – minimálne od leta. Prečo?

Od detstva ma fascinuje pieseň Každý deň budú vraj Vianoce. A Vianoce sú pre mňa skutočne tým najkrajším sviatkom; časom, keď sa rodí Láska. V tých chvíľach cítiť, že sa má stať čosi veľké. Sme k sebe akísi milší, trochu sa zastavíme, upokojíme... Mali by sme si potom i počas nasledujúcich dní roka pripomínať, že zastaviť sa treba; že existuje i niečo krajšie ako to, čo môžeme získať tu, na zemi.

Ako si prežíval Vianoce vo svojom detstve?

Pochádzam zo štyroch súrodencov. Ja som bol najmladší, a tak sa tie Vianoce dosť točili okolo mňa – všetci mali snahu, aby boli pre mňa čo najkrajšie. Bývali sme v činžiaku na piatom poschodí. Vždy pred Vianocami si moja mama so sestrami sadla k stolu a spisovali, čo sa bude piecť. Ocino pozeral televíziu a ja som sa obšmietal okolo nich. A keď začali piecť, robil som prvé ochutnávky – najmä medovníkov.
  Stromček sme mávali vždy živý a musel byť aj vysoký. Kúpili sme ho už skôr a uskladnili na balkóne, kde bola dostatočná zima. Vôňa živého stromčeka podľa mňa tiež patrí k Vianociam. Takisto ako kapor – toho nášho väčšinou ulovil náš otec. Niekedy sme kaprov vo vani mávali aj viac – i pre susedov. Spomínam si, že moje sestry mali na to nervy, pretože kým otec kapry nezabil, nemali sa kde sprchovať a len sa oplachovali v umývadle. 056_2.jpg, 32kB
  Bežné bolo i to, že v čase Vianoc bol už vonku napadnutý sneh. V čase predvianočných príprav som sa chodieval sánkovať so susedmi či so spolužiakmi na také dva kopčeky neďaleko nás. Dodnes počujem v mysli hlas mamy, ako na mňa po zotmení volá: „Rýchlo poď dovnútra, zajtra je Štedrý deň, aby si neochorel!“
  V predvečer Vianoc sa doma všeličo šepkalo. Niekedy som aj čosi začul – že pripravíme to pre Paľka a mal by už ísť spať, aby sa mohlo chystať. No nahlas mi hovorili, že to Ježiško ozdobí stromček, Ježiško prinesie darčeky... A ja som žil vo veľkom očakávaní.
  V noci z 23. na 24. decembra som takmer nespal. Mama alebo sestry mi pred spaním vždy prečítali nejakú vianočnú rozprávku. Ráno som vstal medzi prvými a hneď som bežal do obývačky. Tam už bola natiahnutá veľká plachta ako opona. Snažil som sa za ňu pozrieť, ale vždy už bol hore niekto, kto dával pozor na to, aby sa mi to nepodarilo. Tá plachta tam bola natiahnutá celý deň.

Ako prebiehal samotný Štedrý deň?

V tento deň sme sa vždy postili. Dal som si teda bezmäsité raňajky a zvyčajne som s otcom odišiel na Strieborné jazero kúsok od mesta, kde máme chatu. Keďže ešte bývalo dosť snehu, otec ma tam celú cestu ťahal na sánkach a potom som sa na zamrznutom jazere korčuľoval. Mali sme tam aj jedného známeho, ktorého jeho rodina veľmi nenavštevovala, takže zvyčajne sme za ním s otcom zašli a niečo sme mu aj priniesli.
  Popoludní sme sa vrátili domov a čakali sme na koledníkov. Máme v Senci spevácky zbor Radosť, ktorý mal v tých časoch aj okolo dvesto členov. Tí sa podelili na skupinky a chodili po Senci koledovať. Keď u nás zazvonili, všetci sme sa nastúpili do pozoru na chodbe. A oni nám zahrali, zaspievali... Nosili so sebou aj betlehemské svetlo. Bývali oblečení v krojoch.
  Po ich odchode sme už všetci súrodenci boli veľmi nedočkaví, najmä ja. Preto sme museli začať večerať už okolo tretej – štvrtej, lebo som to viac nemohol vydržať. Mal som pocit, že od nedočkavosti už asi strhnem tú plachtu alebo čo. (Smiech.) Sadli sme si teda k štedrovečernému stolu a pomodlili sme sa. Mali sme vždy pripravené aj jedno miesto navyše pre hosťa, ak by nám náhodou niekto zaklopal na dvere. Otec ako hlava rodiny natrel každému oblátku medom, dal mu tam cesnak... Ja som bol taký netrpezlivý, že som si možno len dvakrát odhryzol a už som to dával nabok, že poďme rýchlo na polievku! (Smiech.) Kapustnicu som tiež zjedol extra rýchlo, aj kapra s majonézovým šalátom. Keďže sa nám nechcelo piplať s kostičkami, Štedrá večera sa skončila možno za 20 minút a pokračovala až po tom, čo sme rozbalili darčeky, aby sa mama s otcom vôbec najedli. Lebo hoci najmladšia z mojich sestier je odo mňa o 10 rokov staršia, všetci sme v srdci zostali deťmi a nesmierne sme sa tešili aj na to, čo príde po večeri.
  Keď už otec videl, že nás dlhšie neudržia, postavil sa, pomodlil a povedal: „Počkajte, idem sa pozrieť, ako to vyzerá v tej obývačke, idem prikúriť a pomôcť Ježiškovi.“ Otec zažal stromček, pustil koledy a zazvonil na zvonček. Vždy som bol prvý pri dverách a utekal som k betlehemu, ktorý sme mali pod stromčekom. Všetko bolo také monumentálne, rozsvietené... Viac ako darčeky ma odjakživa fascinoval stromček. Všetci sme si museli sadnúť na gauč a chvíľu sa pokochať tou krásou.
  Potom nám mamina oznámila, že sa narodil Ježiško, že Láska prišla medzi nás. Dali nám s otcom krížiky na čelo a mohli sme ísť rozbaľovať darčeky. Samozrejme, zas som bol pri nich prvý. Ale robili sme to tak, že sme ich odbaľovali postupne a museli sme sa pozerať aj na druhých, čo dostali, čo bola pre mňa ďalšia skúška trpezlivosti. (Smiech.) Z darčekov sme sa neskutočne tešili – aj keď to boli len obyčajné ponožky či šál. Spomínam si, ako som raz dostal autodráhu – to bola paráda! Už som nič iné ani nechcel vidieť...
  Niekedy sme potom ešte išli von vyblázniť sa do snehu... Pozreli sme si nejakú vianočnú rozprávku, a keď som už bol väčší, chodil som spolu s ostatnými aj na polnočnú omšu. Po návrate domov z nej som už bol tak sviatočne naladený, že som opäť nemohol zaspať. (Smiech.)

A čo sa dialo v nasledujúce dni?

V Deň Narodenia Pána, 25. decembra, sme sa schádzali celá rodina na slávnostnom obede u mojich starých rodičov v Šamoríne, odkiaľ pochádza mamina. Babka bola výborná klaviristka a vždy sme tam spolu spievali koledy. Na Druhý sviatok vianočný sme väčšinou išli na nejakú návštevu alebo niekto prišiel k nám.

Keď si bol starší, chodieval si aj ty koledovať?

Áno, asi od 12 rokov. Popri tom chodení po domácnostiach som sa vždy pozeral na to, kto má aký stromček. A keď nás ponúkli koláčmi, vyberal som si kokosové guľky alebo úliky. (Úsmev.)
  Pri koledovaní bola vždy zábava. Cestou od domu k domu sme si spievali vianočné pesničky a ja som sa staral o betlehemské svetlo, aby nezhaslo. Vždy mi dávali povedať nejaký vinš alebo čosi duchovné – to duchovno ma odmalička neskutočne priťahovalo.
  Tešil som sa aj na vianočné miništrovanie. A pred Vianocami som zvyčajne pomáhal nášmu pánu kostolníkovi stavať v kostole betlehem. Bol obrovský a urobil ho on sám. Vždy mi vysvetľoval: „Každá figúrka má svoje miesto a jedine ja viem, kam patrí!“
  Koledovať po Senci som chodil až dovtedy, kým som sa v roku 2020 nestal diakonom a nemohol som byť cez Vianoce doma.

S Vianocami súvisia i dary a ty si ich do života od Pána dostal hneď niekoľko. Najväčším z nich bol asi dar kňazstva. Ako to, že si si vybral takéto niečo, hoci si mal sľubné predpoklady i do iných oblastí? Povedzme do oblasti medicíny...

Áno, vždy ma lákala aj medicína, dokonca aj herectvo... Deväť rokov som hrával divadlo a tento svoj talent som uplatnil napríklad i pri jasličkových pobožnostiach u nás v pastoračnom centre alebo v kostole.
  Takže áno, mohol som si vybrať čokoľvek iné. Ale ja som mal od detstva také záblesky. Hrával som sa na kňaza, dokonca som si vyrezal z kartóna spovednú mriežku a akože som spovedal. Potom ma to prešlo a chcel som byť lekárom. Zriadil som si ambulanciu a tam som ordinoval. Následne ma chytilo herectvo – spravil som si doma oponu a hrával som divadlá. Dokonca aj na učiteľa som sa hrával. Obaja moji rodičia sú pedagógovia. Otec vždy po večeroch opravoval písomky z geografie. A tak som si aj ja sám písal písomky a ešte som si ich aj sám opravil. (Smiech.)
  Prečo som sa teda napokon rozhodol predsa len pre kňazstvo? Asi najmä pre tie žiarivé záblesky narodenej Lásky, ktorá sa vždy rodila v srdciach ľudí. Lebo to, čo má človek vo vnútri, znamená vždy viac ako to, čo ukazuje navonok. Nech je to aj bezdomovec či ten najväčší zvrhlík – aj v ňom sa nachádza rodiaca sa Láska. A preto aj „každý deň budú vraj Vianoce“.
  Na kňazstve ma vždy fascinovalo to obrovské tajomstvo, ktoré vytváral kňaz okolo seba počas sv. omše; to teplo; tá prítomnosť svetla, ktoré osvecovalo i zahrievalo vnútorne; prinášalo pocit istoty a bezpečia. Vždy som sa ako chlapec veľmi tešil na Eucharistiu. Nikdy som ju nevolal „oblátka“, vždy len Eucharistia – dokonca aj keď ešte nebola premenená.
  A zrazu som sám seba videl v pozícii toho kňaza. Hovoril som si: „Ale veď to môžem byť ja, kto prinesie toho malého Ježiška! Môžem to byť ja, kto ponesie ukrižovaného Krista v symbolike podoby veľkonočnej sviece! Môžem to byť ja, kto oznámi príchod Vianoc, príchod Veľkej noci a príchod obrovskej radosti, ktorá je v tom tajomstve skrytá!“

Študovať si začal v Bratislave, ale už v druhom ročníku sa to všetko nečakane „zvrtlo“ a vyzeralo to tak, že okrem daru kňazstva prídeš aj o dar života. Čo sa stalo?

Po skončení gymnázia som nešiel hneď do kňazského seminára, potreboval som ešte čas na rozhodnutie. Pracoval som na rôznych miestach – v zdravotnej službe v rámci Slovenského Červeného kríža, ako ošetrovateľ na onkológii, na daňovom úrade... A keď som sa napokon definitívne rozhodol, podal som si prihlášku do Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave.
  Prvý ročník bol taký „spoznávajúci“. Musel som sa pretransformovať z gymnázia na úplne iný štýl vyučovania a zvyknúť si tiež na podmienky, v akých sme žili (siedmi na izbe), či spoločenstvo ľudí, ktoré sa tam zišlo. V druhom ročníku som bol pred Vianocami na duchovných cvičeniach u jezuitov v Piešťanoch a potom som odišiel domov na liturgickú prax. Doma bola skvelá atmosféra – stretol som sa s ľuďmi, ktorí mali o mňa reálny záujem a tešili sa z môjho duchovného povolania.
  Na Nový rok 2015 som mal liturgickú prax v Katedrále sv. Martina v Bratislave, slúžil som na sv. omši s arcibiskupom Zvolenským. Oslávil som potom ešte krásny novoročný deň u svojej sestry na Záhorí, kde som bol aj na Silvestra. No na druhý deň, 2. januára 2015, som sa ráno zobudil s divnými pocitmi, akoby nastala nejaká zmena tlaku. Pripisoval som to zmene počasia. Začala ma bolieť hlava, mal som závraty, cítil som, že mi búši srdce... Trochu som si poležal, ale nič to nepomohlo. Hovoril som si teda, že veď cez noc si oddýchnem a ráno bude lepšie.
  Ráno som sa zobudil, ale lepšie nebolo. Mal som pocity ako pri migréne a všimol som si čiastočný výpadok zraku na ľavom oku, ktorý trval pár minút. Hlava sa mi točila ešte viac. Povedal som sestre, že už u nej nezostanem a idem radšej domov. Sestra šla so mnou, nechcela ma nechať šoférovať samého. No a v Pezinku na kruhovom objazde som takmer spôsobil dopravnú nehodu. Nezbadal som auto, ktoré vošlo do objazdu zľava. Našťastie sa nič nestalo, iba po mne trúbilo – ale ja som pochopil, že zrak mi sčasti ozaj odišiel. Domov som sa vrátil živý, ale bledý ako stena. Všetci videli, že mi niečo je.
  Počkal som ďalší deň – zlepšenie nenastalo. 5. januára som sa teda vybral na vyšetrenie k jednej neurologičke z našej farnosti. Potvrdila, že nevidím úplne, ale inak nezistila nič podozrivé. Poslala ma domov – ale mne bolo ešte horšie. Zrak mi postupne odchádzal, strácal som stabilitu, bol som veľmi svetloplachý, musel som tmavé okuliare nosiť už aj v prítmí a pri chôdzi som sa pravidelne dotýkal stien, aby som nespadol.
  Na ďalší deň – 6. januára – sme išli požehnávať príbytky. To som už zvládol len tak-tak. Ani som poriadne nevidel, čo píšem. Všimol si to aj diakon, s ktorým som chodil požehnávať, a zaviezol ma skôr domov, aby som si oddýchol, lebo na ďalší deň sme mali nastúpiť späť do seminára.
  Tam som aj 7. januára nastúpil. Chodil som v tmavých okuliaroch, neustále som sa držal zábradlia na schodoch... Všetci sa po mne pozerali, že čo mi je – vyzeral som ako opitý. Šiel som teda za rektorom seminára a povedal som mu, že mám nejaké zdravotné problémy. A keď som sa ráno 8. januára zobudil, mal som už väčší stabilný výpadok zraku. Rektor ma poslal domov, spolubratia ma odviezli. Rodičia boli práve odcestovaní, a tak som v byte zostal sám. Prišla za mnou na chvíľu aspoň sestra.
  Ráno 9. januára som si už necítil polovicu tela. Sestra ma vzala k neurologičke a tá ma okamžite poslala do nemocnice. Bol práve piatok, a tak mi v nemocnici v Ružinove dali len infúzie a nechali ma celý víkend tak.
  Po víkende som už nevidel na ľavé oko úplne. Pochytil ma obrovský strach. Tým, že som predtým zabŕdol aj do tej medicíny, začal som si domýšľať a stanovovať vlastné diagnózy.
  V pondelok mi spravili najskôr CT, potom magnetickú rezonanciu... Poobede za mnou prišiel môj ošetrujúci lekár a povedal mi: „Pán Škovránek, môžete ísť so mnou na chvíľu na chodbu? Ja vám pomôžem.“ Už sa mi vtedy totiž aj veľmi ťažko chodilo. Ponúkol mi, nech si sadnem, ale odmietol som. Mám rád veci povedané napriamo, a tak som aj jeho vyzval, aby mi na rovinu povedal, čo je za problém. No a on povedal: „Našli sme vám nález na mozgu. Nevieme ešte presne, čo to je, nevieme to identifikovať, preto potrebujeme urobiť ďalšie vyšetrenia. Vyzerá to však všelijako. Niečo je tam reálne viditeľné, niečo tam rastie.“ V tej chvíli som akoby prestal počuť. Celý svet sa so mnou začal točiť a museli ma priviesť späť na izbu.

Čo sa dialo ďalej?

Začal sa kolobeh vyšetrení. Lumbálna punkcia (z nej zistili, že mám pravdepodobne ešte aj zápal mozgových blán), ďalšia magnetická rezonancia, PET/CT vyšetrenie na Hajdukovej v Onkologickom ústave sv. Alžbety... Potvrdilo sa, že ide o nádorové ochorenie. Zrak mi odišiel tak, že už som videl len pravým okom na nejakých 15 – 20 %. Posielali ma teda aj po rôznych očných vyšetreniach, stále mi brali krv... Trvalo to asi týždeň. Napokon sa zhodli na tom, že môže ísť o gliový tumor, ktorý môže mať fatálne následky, keďže bol umiestnený v centre mozgu, kde sa spájajú očné nervy. Preto som aj poriadne nevidel.
  Následne som dostal vysoké teploty, mal som aj 40 °C. Nič som nevládal, museli mi pomáhať, prezliekať ma... Navyše sa mi na tvári vyhodili akési vredy. Lekári nevedeli, či sú dôsledkom nejakej exotickej choroby, alebo skôr alergickou reakciou na liečivá, ktoré mi dávali, takže zas len skúšali, čo na to zaberie. Medici sa na mňa chodili pozerať ako na nejaký artefakt a odborníci sa nevedeli na ničom zhodnúť
  Jeden týždeň bol extrémne kritický, lekári už boli fakt zúfalí. Rodičia za mnou pravidelne chodili, každý deň som dostával Eucharistiu, spolubratia za mnou chodili, predstavení za mnou chodili, modlili sa so mnou... Rodičia plakali a ja som to už nedokázal zniesť.
  Až prišla i jedna zdravotná sestra od nás zo Senca. Priniesla so sebou pero a papier a povedala mi: „Skús mi nadiktovať svoje posledné slová, svoj závet.“ Poslal som ju kade-ľahšie, no ona sa ma spýtala: „Lekár ti ešte nič nehovoril?“ A odišla. Potom za mnou prišiel aj môj ošetrujúci lekár a oznámil mi: „Nevieme, čo bude ďalej. Vyzerá to tak na 2 – 3 týždne života, lebo to rastie.“

Ako si túto situáciu prijal?

V tej chvíli sa mi zrútil celý svet. Mal som pocit, že už nevidím ani tým druhým okom, že už som úplne slepý. Lenže tá fyzická slepota nebola tá najhoršia – ešte horšia bola tá vnútorná. Mal som 22 rokov, rozhodol som sa ísť za kňaza, ale všetko bolo úplne inak. V tej chvíli som Bohu povedal: „Ty si si ma vybral a ty si mi nepomohol. Ty neexistuješ. A nechcem ťa ani vidieť, nechcem ťa ani počuť. Pokazil si mi celý život!“ Všetkým na izbe som sa otočil chrbtom a začal som hrozne plakať. Cítil som sa totálne beznádejne, akoby som lízal prach zeme. Bol som úplne zúfalý.
  Blížil sa práve sviatok Obrátenia apoštola Pavla. A ja, Pavol, som po určitom vnútornom boji trvajúcom niekoľko dní, práve v tento deň prijal k sebe kňaza, predstaveného seminára. Bol som už taký vyčerpaný, že mi bolo všetko jedno. Spýtal sa ma, či mi môže dať pomazanie chorých. Povedal som mu, že prijať ho prijmem, ale čo to spraví, neviem. O všetkom som pochyboval. Aj som sa vyspovedal – ale či tá spoveď bola platná, to už nech posúdi Pán Boh, lebo som sa voči nemu veľmi búril. Prijal som Eucharistiu – a predstavený seminára odišiel. Rozlúčili sme sa s veľkým otáznikom – nikto nevedel, čo bude ďalej.
  Prešlo niekoľko dní, prešiel týždeň, prešli dva... A nedialo sa nič, stále som bol tu. Jediné, čo sa stalo, bolo to, že keď som po nejakom čase chytil mobil do ruky, aby som sa aspoň tým pravým okom, ktorým som čiastočne videl, pozrel na dátum, zdalo sa mi, že už nemám takú hmlu pred očami, že vidím o čosi lepšie.
  Pocítil som obrovskú radosť. Zazvonil som zvončekom na sestričku a povedal som jej, čo sa stalo. Zavolala lekára, ten ma vyšetril, ale povedal, že žiadnu zmenu nevidí. Ja som však trval na svojom: „Ale čosi sa mení, naozaj!“
  Dívali sa na mňa, či mi náhodou nepreskočilo a ponúkli mi aj pomoc psychológa. Ja som to však nepotreboval. Začal som pociťovať nádej, začal som cítiť to svetlo, ktoré som vnímal vo svojom detstve – aj na tých svetlách na stromčeku, aj v samotnom betleheme, no najmä v srdci, kde sa rodí Láska. Vtedy som pochopil, ako vyzerajú skutočné Vianoce.

Lekári teda naozaj nevideli žiadnu zmenu?

Nie. Všetky očné vyšetrenia či magnetické rezonancie opakovane potvrdzovali, že sa nič nemení. Ale potvrdzovali tiež to, že nádor ďalej nerastie.
  Lekári napokon zhodnotili, že už so mnou nemajú čo robiť. Poslali ma domov s tým, že buď zomriem, alebo nevedia, čo so mnou bude. No ja som nezomieral, práve naopak. Môj stav sa postupne zlepšoval. Začal som s rodičmi chodiť na prechádzky – museli ma podopierať, lebo som ešte nemal stabilitu. Musel som chodiť aj na fyzioterapiu a rôzne rehabilitácie, aby sa moje svalstvo rozhýbalo, pretože som v tom období rapídne schudol a stratil som veľkú časť svojej svalovej hmoty. Už som to jednoducho nebol ja, zmenil som sa po každej stránke – fyzickej, psychickej i duchovnej.
  Otec ma potom ešte zobral na vyšetrenie k jednému známemu neurochirurgovi. Ten keď uvidel moje snímky, zhrozil sa. Bol prekvapený, že ešte vôbec fungujem. Povedal, že ten nádor sa síce dá operovať, ale šanca je 50 na 50. Päťdesiatpercentná šanca je na to, že sa po operácii už nepreberiem, že zomriem na operačnom stole; a päťdesiatpercentná šanca na to, že sa preberiem, ale budem buď ochrnutý, alebo slepý... Alebo oboje. No a čo z toho si vybrať? Samozrejme, že som operáciu odmietol.
  Postupne som začal chodiť do kostola. Síce len do sakristie, lebo som sa nedokázal aklimatizovať na množstvo ľudí, ale chodil som – onedlho dokonca bez pomoci. Musel som si nanovo zvykať na veľa vecí, napríklad aj na dotyky. Ale začala sa mi vracať sila aj do tej polovice tela, čo mi ako keby ochrnula. Všetko to bolo veľmi atypické. Vrátil som sa aj do kňazského seminára, kde som mal do konca druhého ročníka individuálny študijný plán a formáciu.
  Skúšky z druhého ročníka som si postupne dorobil počas leta a začiatkom tretieho ročníka. Po ňom nasledoval pastoračný ročník a ja som ho strávil v Šamoríne. Učil som náboženstvo v jednej malotriedke pri Šamoríne aj v Bratislave na cirkevnom gymnáziu. Robil som aktivity pre prvoprijímajúce deti, pre birmovancov, pomáhal som pri sv. omšiach. Fungoval som. Rozhýbal som sa a vrátil som sa do normálneho života. Lekári to uzavreli ako medicínsky nevysvetliteľné uzdravenie.

Dar života si teda od Pána nanovo dostal, s darom kňazstva to však po prekonaní tejto choroby nevyzeralo nádejne. Ako to, že si sa ním predsa len stal?

Keď som bol chorý, jedna známa mojich rodičov dala za mňa odslúžiť sv. omšu v kňazskom seminári v Badíne. Čo je zaujímavé, slúžil ju môj terajší nadriadený, prievidzský pán farár Jozef Repko. (Úsmev.) Vtedy som ešte netušil, že aj ja raz budem v tomto seminári. Bratislava sa totiž rozhodla moje štúdium po pastoračnom ročníku ukončiť – bez udania dôvodu, ako sa aj v oficiálnom rozhodnutí píše.
Vtedy sa mi svet zrútil po druhýkrát. Vôbec som nevedel, čo robiť ďalej. Vedel som, že chcem byť kňazom a ničím iným. Skúšal som si podať žiadosť do Trnavskej arcidiecézy, na Moravu... Bez úspechu.
Jediné miesto, kde mi napokon dali šancu, bol Badín – aj vďaka tej už spomínanej známej mojich rodičov, ktorá za mňa v Badíne v čase choroby dala odslúžiť sv. omšu. Otec biskup Marián Chovanec sa so mnou stretol a zveril rozhodnutie predstaveným seminára, ktorí jeho výsledok potrebovali najskôr vložiť do modlitby. Bol som ochotný začať študovať aj od prvého ročníka, bolo mi to úplne jedno, len aby ma vzali... A oni mi napokon umožnili pokračovať v štúdiu normálne od štvrtého ročníka. Tešil som sa ako malé dieťa.

Aké bolo štúdium v Badíne v porovnaní s Bratislavou?

Ťažšie. Aj formácia tam bola prísnejšia. Mne však i napriek tomu šlo všetko akosi ľahšie. Môj zdravotný stav bol fantastický. Bratia ma prijali s otvorenou náručou, neskutočne sme si rozumeli. Začal sa pre mňa raj na zemi. V priebehu dvoch týždňov som sa tam úplne aklimatizoval. Napriek tomu, že štúdium bolo náročnejšie, robil som skúšky na čisté áčka. Nikdy som nemal také dobré výsledky... Dokonca aj štipendium som dostal.
Keď som bol piatak, oznámili nám, že seminár v Badíne končí a musíme sa presťahovať do Nitry. Tam som bol asi len 5 mesiacov, lebo prišiel covid. Museli sme sa vrátiť domov a formovať sa vo farnosti doma.
Koncom šiesteho ročníka som bol vysvätený za diakona a potom som nastúpil do farnosti v Banskej Bystrici. Tam som celý rok slúžil. Napokon som bol 19. júna 2021 vysvätený za kňaza. Formácia mi síce trvala osem rokov, ale predsa len som sa dočkal. A prvým miestom môjho pôsobenia sa stala Prievidza.

A k nej smeruje aj ďalšia moja otázka... Ako si si u nás zvykol? Čo je tu pre teba pekné a čo ťažké?

Hovorí sa, že prvou láskou kňaza je prvá farnosť, do ktorej nastúpi. A pre mňa Prievidza tou „prvou láskou“ určite je. Veď koniec-koncov, práve do nej som aj chcel ísť. Povedal som si, že je to farnosť podobná tej v Banskej Bystrici, kde som mal ročnú skúsenosť ako diakon, a že je tu taká živá pastorácia. Aspoň tak som to prvotne vnímal. (Úsmev.) A koniec-koncov, tá živá pastorácia tu aj je, ale veľakrát je akási divoká, ako v džungli, ako v divočine. Je iná, ako by sme si predstavovali.
  Aj tento kraj, oblasť Hornej Nitry, sa mi páči. Mám tu veľa ľudí, ktorí ma majú veľmi radi a ktorých mám i ja veľmi rád. Sú pre mňa oporou.
  A čo je na Prievidzi najťažšie? Že ľudí tu treba vedieť „čítať“. Treba vedieť veci prehodnocovať a niektoré nebrať veľmi vážne; učiť sa púšťať ich jedným uchom dnu a druhým von. Toto ešte stále až tak dobre neviem a Prievidza mi je v tom veľkou školou.
  Takisto si všímam, že najväčšiu pomoc tu potrebujú tí, ktorí „nekričia“. A tí, ktorí „kričia“, ju zas až tak veľmi nepotrebujú.
  Ľudia sú tu dosť poznačení obdobím komunizmu. Často „sledujú a donášajú“ – možno tak, ako boli kedysi sledovaní oni sami. Veľakrát sa dotknú aj tých najmenších slov či prejavov kňaza. Preto je pre mňa niekedy dosť ťažké byť sám sebou. Ale divadlo hrať nechcem. A teda keď som smutný, vidia to na mne všetci. Keď sa teším, tak sa teším; keď chcem plakať, plačem. Keď som nahnevaný, som nahnevaný, nezakrývam to. Pán Boh na pozná a vie, ako to myslím. A kto ma chce spoznať bližšie – nech sa páči.

Po období covidu bolo dosť náročné rozbehnúť nejakú prácu s mladými, ale tebe sa predsa len podarilo začať s mládežníckymi sv. omšami, po ktorých bývajú adorácie. Prečo si uprednostnil adorácie pred klasickými stretkami?

Som typ človeka, ktorý má rád stretká, pretože som extrovert. Ale odkedy som v Prievidzi, častokrát sa zo mňa stáva aj introvert, pretože je tu toho po duchovnej stránke dosť a aj ja potrebujem istú psychohygienu, vzdialiť sa od ľudí a mať na chvíľu priestor aj pre seba.
  My tu s pánom farárom vysluhujeme hlavne duchovný servis. Stretká, ktoré vo farnosti fungovali predtým, rozbil covid a ľudia si zvykli žiť viac v akomsi individualizme a uzavretosti.
  A keď bol covid a boli sme všetci zatvorení, čo sme my, kňazi, robili? Išli sme pred eucharistického Krista a modlili sme sa, adorovali. Práve vďaka tomu sme zistili, čo najviac potrebuje naše vnútro – stíšiť sa, zastaviť sa. A tým, že Prievidza v mnohých veciach doslova „kričí“, potrebuje práve toto – na chvíľu si „zapchať ústa“. Upriamiť svoj pohľad na tú Lásku, ktorá sa rodí v nás. Až potom bude všetko fungovať tak, ako má.
  Všimol som si, že mnoho ľudí chce veci riešiť bez Ježiša – a to aj tu, v Prievidzi. Často idú do všetkého bezhlavo, bez toho, aby to premodlili. Pritom ja považujem za najdôležitejšie (a pán farár ešte asi viac ako ja) ísť najskôr pred eucharistického Krista, a až potom rozbehnúť kadejaké aktivity, stretká, sv. omše pre špeciálne skupiny ľudí a podobne.

Niečo nové si priniesol aj intelektuálne založeným farníkom – Oratórium Karola Wojtylu. Čo sa pod týmto názvom skrýva?

Možnosť vyjsť zo seba, spoznať seba samého, svoje vnútro, ale tiež že každý z nás má svoj intelekt, svoje zmýšľanie, svoju múdrosť. A práve na tom by som chcel stavať.
Vždy ma bavila aj tá intelektuálna stránka osobnosti človeka; nielen čisto duchovná oblasť, ale aj to, čo človek vo svojom vnútri skrýva ako Boží dar. Nesmierne ma v tom inšpiruje najmä osobnosť Karola Wojtylu, čiže svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý sa venoval divadlu a mal rád i medicínu podobne ako ja; no mal rád tiež človeka po každej stránke – aj fyzickej, aj psychickej, aj duchovnej. Uvedomoval si, že treba „zabŕdnuť“ aj do štúdia a nielen prijímať, ale aj dávať.
Naše stretnutia v rámci oratória sú práve o tom, aby sme sa dokázali otvoriť, aby sme dokázali viac komunikovať a učiť sa aj na vlastných chybách; aby sme svoje vnútro pretavili aj navonok a učili sa ho dávať aj iným; a to na podklade knihy C. S. Lewisa Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve. Lewis v nej píše filozoficko-teologicko-psychologicky, ale zároveň hlboko ľudsky. V knihe popisuje, ako sa formoval on osobne, kým dospel k zisteniu, že katolíci majú pravdu. Naše rozhovory v rámci oratória teda vedieme s cieľom objavovať pravdu o Bohu aj o sebe.

Ako prvý kaplán z farnosti si začal učiť u piaristov v škole. Prečo si sa rozhodol pre tento krok? A ako ho hodnotíš?

Učil som dva roky na ZŠ Malonecpalská všetky ročníky. Ale keďže nemám až taký vzťah k malým deťom (hoci pracovať s nimi viem) a radšej komunikujem so staršími študentmi o vážnejších témach, využil som možnosť ísť učiť k piaristom na gymnázium a strednú odbornú školu. Dostal som sa vďaka tomu k vekovej kategórii ľudí, s ktorými som rád v kontakte a môžem s nimi diskutovať aj po intelektuálnej stránke. Takže sa z tohto kroku teším.

Aj príprava na prijatie sviatosti birmovania beží vďaka tebe vo farnosti podľa nového modelu. Čo by si nám prezradil o ňom?

Pripravujeme sa podľa programu Vyvolený. Je to program zameraný na konkrétnu osobu. Pozostáva z 24 stretnutí. Najlepšie je, keď prebehnú v rámci dvoch rokov, no keďže my máme na prípravu iba jeden rok, máme to celé trochu „zhustené“. Stretávame sa každé dva týždne a prípravu vedieme podľa rovnomennej príručky. A keďže táto príprava nie je sebecká a zameraná len na jedného človeka, do prípravy zapájame aj birmovného rodiča a rodičov birmovanca. Oni tiež dostali svoje príručky, prostredníctvom ktorých pripravujú na túto slávnosť samých seba a zároveň majú prehľad, čím si prechádza ich dieťa. Rodičia mávajú raz za mesiac stretnutia, počas ktorých sú vovedení do danej problematiky. Birmovancov máme tento rok viac ako 70.

Myslím si, že aj napriek všetkému tomu ťažkému, čo si vo svojom kňazskom živote (či v príprave naň) už musel prežiť, kňazstvo pre teba zostáva tým najväčším darom od Pána. Prečo?

Lebo kňazstvo je obrovské tajomstvo. Vďaka nemu mám možnosť spoznávať vnútro človeka ako lekár, cez ktorého pôsobí ten „nebeský lekár“. Môžem v druhom objavovať to, čo sa v ňom skrýva – jeho talenty, dary, charizmy, rôzne schopnosti. Ak ich on sám nevie v sebe objaviť, častokrát mu psychológ či doktor medicíny nepomôže. A na to je tu kňaz, ktorý má i ten duchovný zrak a môže ním nahliadnuť do vnútra druhého – najmä ak mu to ten druhý dovolí. Kňazstvo je nezmazateľný znak a bolo mi dané až do večnosti.

056_3.jpg, 21kB Čo by si si našiel rád pod stromčekom v tieto Vianoce?

Svietiaci betlehem. (Úsmev.) Ale keďže som úplne normálny človek, takisto i nové lyžiarske nohavice či lyžiarsku výbavu. Alebo finančný príspevok na skipas, pretože som vášnivý lyžiar a už štyri roky som sa kvôli covidu a iným povinnostiam nebol lyžovať. Tento rok by som to chcel napraviť. (Úsmev.)

Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová

Foto: archív Pavla Škovránka

Pavol Škovránek sa narodil 12. októbra 1992 v Senci. Má tri staršie sestry. Za kňaza bol vysvätený 19. júna 2021 v Banskej Bystrici a jeho prvým pôsobiskom sa stala Prievidza. Má rád dobré jedlo, dobrých ľudí – ale najmä Boha, ktorý je preňho všetkým. Jeho príhovory zo svätých omší určené pre mladých ľudí pripravujúcich sa na prijatie sviatosti birmovania môžete nájsť na YouTube pod názvom Mládežnícke sväté omše – farnosť Prievidza-mesto.

Nasledujúci rozhovor »

« Predchádzajúci rozhovor

Zoznam rozhovorov