14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Ivetkou Floriánovou
MOJA MAMA MÁ OBE RUKY PRAVÉ
Uverejnené 10. 8. 2023
S jubilantkou Elenou Mečiarovou, v rodine zvanou teta Hela, sme mali rozhovor v jednej z prvých Maní v apríli 2001 (môžete si ho prečítať na našej webovej stránke). Pri príležitosti jej 80. narodenín sme sa teda porozprávali s jej dcérou Ivetkou Floriánovou (58), ktorá nám toho o svojej mamine porozprávala viac.
Tvoja mama oslávila nedávno okrúhle životné jubileum. Čo ti prezradila o svojom detstve a mladosti?
Moja mamina sa narodila 5. januára 1943 Margite a Tomášovi Hanuskovcom v Brezanoch ako najstaršia zo štyroch detí. Mali kravu, prasiatka, sliepky a psa Buča, na ktorého sa pamätám aj ja. Celý rok sa niečo muselo robiť a v zime sa tkali koberce a starký plietol košíky. Bývala na kopci a už od kuchynských dverí sa v zime sánkovalo. Keď chodila do meštianky do Prievidze, chodilo sa z Brezian pešo po hradskej (hlavnej) ceste. Jazdilo málo áut, a tak sa mohla skupinka detí baviť bez obáv. Rada tiež chodievala na zábavy s bratrancom a sesternicami.
Ako sa zoznámila s tvojím ocinom?
To je záhada. Asi tak „po necpalsky“ – z ničoho nič. Keď na to príde reč, ocino hneď povie: „Chcel som ženu, aby bola ‚na há’, a tak som ju našiel. Bola dvakrát ‚na há’ – Helenka Hanusková.“ Vieme však, že prvý raz sa stretli vo vlaku – mamka išla z práce domov (varila vtedy v kuchyni v nemocnici, odtiaľ poznala svojho budúceho švagra Lojzka Mečiara) a ocino šiel na nočnú do Pravenca. Z Necpál sa tiež chodievalo na zábavy „Pod vrbičky“ v Nedožeroch. Brali sa vo februári 1965.
Po svadbe sa presťahovala z Nedožier-Brezian do Necpál. Ako si zvykla na novom mieste?
Bývali s ocinom najskôr u Hiergov vzadu na dvore (tak sa hovorilo izbičke a kuchyni za domom). Podľa toho, čo hovorí, zvykla si tam dobre. Na svoju svokru Marienku spomína vždy v superlatívoch. Aj keď bola prísnejšia, vždy jej pomohla, do ničoho sa nestarala, a keď bolo treba, poradila. No a svokor, starký Jozef, to bol neskutočný pohoďák, ktorý sa stále usmieval. Keď bol postavený náš dom na hornom konci dediny, tak sme sa od Hiergov odsťahovali.
Ako to bolo s pracovným životom – kde pracovala a ako sa jej v práci páčilo?
Vychodila niečo ako poľnohospodársku školu, ale robila sprievodkyňu v autobuse a chvíľu v kuchyni v nemocnici v Bojniciach. Po materskej dovolenke už išla robiť do Tatra nábytku v Pravenci.
V robote si našla mnohé kamarátky. V pondelky im vždy hovorila nové recepty na koláče, šaláty či nátierky a domov si zas nosila recepty od nich; niektoré sme aj skúšali. S niekoľkými bývalými kolegyňami si voláva dodnes.
Postupne ste teda do jej života pribudli vy traja – ty, Laco a Tomáš. Akí ste boli ako deti? A aká bola teta Hela ako mama?
V čase, keď sme sa sťahovali do nového domu, som mala 6 rokov a brat Lacko 4 a pol. Mamina s ocinom sa v práci striedali na rannú a poobednú smenu, a tak nám od jednej do pol tretej vždy zostala chvíľka, aby sme s Lacinom vyvádzali. Aj sme dvere rozbili, aj cez okno v pivnici vyšli... Nepamätám si, že by na nás niekedy bola zvyšovala hlas, skôr sa to obišlo dohodou. Keď sa narodil Tomáš, zostala na materskej dovolenke. A vtedy začala viac vyšívať, štrikovať, viazať makramé... Nemôžem ani vymenovať všetky ručné práce, lebo je veľmi veľa toho, čo vie robiť. Po jej návrate do práce sme sa cez prázdniny starali o Tomáška. Najčastejšie sme mu na meotare premietali rôzne rozprávky alebo sme hrali rôzne hry. Stále chcel hrať „Letí, letí...“ a neskôr „Dostihy a sázky“.
Našla si tvoja mama popri práci čas aj na svoje záľuby? Čo medzi ne patrilo?
Všetko jej ide ako po masle. Má asi obidve ruky pravé. Chodila na kurz varenia a pečenia, ale koláče z kysnutého cesta, ktoré sú najlepšie na svete (ako hovoria jej vnúčence), sa naučila piecť od svojej maminy. Od nej sa tiež naučila motykou oháňať po záhrade. Kto ju pozná, vie, čo všetko dokáže vypestovať. A záhradka pred jej oknami bola vždy ako botanická. Celý rok tam niečo kvitne. Všetko to bola a je jej zásluha. Ja som „nezáhradníčila“, iba keď mi povedala, aby som okopala mrkvu, cibuľu, repu, tak to som spravila (netušila som, že to je prvý level záhradníka).
Po svadbe si odišla žiť na Moravu. Ako sa s tým teta Hela vyrovnala, že ťa už nemá tak nablízku?
Keď som sa odsťahovala na Moravu, obe sme uronili slzičky. Nikdy mi nevyčítala, že idem ďaleko. Zdenka má rada. Vie, že je to dobrý a šikovný muž.
Aký má vzťah so svojimi vnúčatami?
S chlapcami si rozumie a má ich rada. Veľmi nám aj s ocinom pomohli, keď si ich cez leto brávali na dlho na prázdniny. Bolo super, že domov potom nikdy neprišli rozmaznaní. Dala ich vždy „na poriadok“. Niekedy, keď sme večer telefonovali, mi aj povedala: „Aj ma nahnevali, aj na zadok dostali.“
Chodili za nami na Moravu s ocinom viackrát za rok. Teraz ich vozí Tomáško, jeden-dvakrát za rok, ako to komu vyjde. Aj my sa snažíme chodiť za nimi do Necpál.
Myslím si, že by si priala mať vnučku, aby ju mohla všeličo naučiť, podobne ako mňa. Ja toho však ani zďaleka neviem toľko, čo mamina. S kadečím si však viem poradiť. Variť, piecť... A ani v záhrade sa nenechám len tak zahanbiť nejakou Moraváčkou. (Úsmev.) Zeleninovú záhradu mám skoro ako v Necpaloch, kvetov plný dvor, no a keď z kuchyne voňajú koláče, je to v Újezdě u Brna skoro ako v Necpaloch. Snažím sa byť ako ona. No a že ju majú radi aj naši chlapci, to je na prvý pohľad jasné už podľa toho, že akonáhle sa povie: „Ideme do Necpál!“, obaja sadnú bez debaty do auta a cestou si už vopred u starkej „objednajú“ halušky alebo granadír.
Tvoja mama neprestáva byť aktívna ani „na staré kolená“, veď za svoju mimoriadnu angažovanosť, zachovávanie tradičných techník ručných prác a ochotnú a nezištnú pomoc získala v roku 2021 aj ocenenie Prievidzský anjel. Čo si ty ako jej dcéra na nej najviac vážiš?
Mamina je naozaj veľmi priateľská, pracovitá, šikovná, trpezlivá. Nikdy som ju nepočula na niekoho nadávať alebo niekoho ohovárať. Ochotne poradí, pomôže. Má rada všetkých v rodine, vlastne asi všeobecne všetkých ľudí. Rada chodí na výlety a nevadí jej, že je to len do lesoparku alebo niekde pod Tatry. Starala sa o svoju mamu, preto predtým veľmi nikam nechodila... Teraz si to „užíva“. (Úsmev.) A k tomu tie jej šikovné ruky... Ocenenie Prievidzský anjel jej ozaj právom patrí.
Čo by si jej chcela popriať do ďalších rokov života?
Do prvej stovky by som jej chcela popriať hlavne zdravie, nech je spokojná a nech aj naďalej môže robiť to, čo ju baví. No a asi by som jej priala ešte aj nejakú pravnučku... (Úsmev.)
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Foto: archív rodiny Mečiarovej
Iveta Floriánová (rodená Mečiarová) sa narodila 29. októbra 1965 v Bojniciach. Detstvo prežila v Necpaloch v Prievidzi. Vyštudovala na Strednej zdravotníckej škole v Martine odbor zdravotná sestra. Pracovala v Nemocnici v Bojniciach na chirurgickom oddelení. V roku 1996 sa vydala za Moraváka Zdenka Floriána a presťahovala sa za ním do Brna. Po čase kúpili rodinný dom v Újezdě u Brna. Majú dvoch synov – Dominika a Mareka. V súčasnosti pracuje v Masarykovom onkologickom ústave v Brne. Má rada smiech, tanec a dobrú zábavu; šikovné ruky zdedila po svojej mame a humor po ocinovi.