14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Pavlom Mokrým
NA KOMUNITU NECPAĽANOV BOL PEŤO VEĽMI HRDÝ
Uverejnené 24. 12. 2022
Pavel Mokrý (66) patrí medzi ľudí, ktorí boli s Petrom Petrášom veľmi intenzívne v kontakte už od čias mladosti. Ich priateľstvo vydržalo až do Peťovho predčasného odchodu do večnosti. Patrí medzi tých najpovolanejších, s ktorými sa oplatí hovoriť o osobnosti tohto nášho výnimočného člena rodiny. Maňa si túto príležitosť nenechala ujsť.
S mojím bratom Peťom ste sa poznali od detstva. Vyrastali ste spolu v Necpaloch a mnohé zážitky z tých čias máte spoločné. Čo medzi ne patrí?
Ako deti sme sa v skutočnosti až tak nepoznali. Bol odo mňa o dva roky mladší, skôr som sa stretával s vaším bratom Milanom, ktorý bol mojím spolužiakom, a s Palinom Tomke, ktorý býval na vašej ulici. On mal ako prvý bicykel, tak sme za ním chodili a on nám ho požičiaval a vozili sme sa a kadečo sme skúšali... Hrávali sme ako chalani aj futbal na Ohnivej, ale Peťo športu veľmi „neublížil“, takže tam sme sa až tak často nestretávali. Navyše on po tom, čo bola v Necpaloch dostavaná škola, začal chodiť do nej, kým ja som už zostal na vtedajšej Fučíkovej, dnešnej Mariánskej. Tak viac „dokopy“ sme sa dali až v čase, keď sa začal stavať kultúrny dom v Necpaloch – to som mal asi 14 – 15 rokov. Chodievali sme tam na brigády.
Prišli ale časy mladosti a už ste sa stretávali viac...
Veru tak, zažili sme spolu viacero pamätných akcií. Určite medzi ne patrilo fašangovanie. Chodili sme po domoch, Peťo hrával na harmonike. Vedel len tak zo štyri-päť pesničiek (napríklad Chodíme, chodíme, hore po dedine), ale to nevadilo, lebo veď vždy sme spievali pred nejakým iným publikom. Fašangovali sme za hlbokého socializmu a vtedy sa ľudové zvyky až tak nenosili, tak sme sa aj obávali, či z toho nebudeme niečo mať... Ja som ešte aj chodil oblečený za farára. Masku som si vyrobil sám, doteraz ju mám doma. Aj tú knihu, čo som so sebou nosil, som si zhotovil sám. A to bola taká otváracia a vnútri som mal cukríky, ťapôčku... Všetko, čo som potreboval. (Úsmev.) V domoch sme dostali niečo na zjedenie, nejaký ten štamperlík... No a potom bolo aj „veselo“, napríklad raz u Dubničanov, ktorí si dali do chodby chladiť nedeľnú polievku v takom veľkom hrnci a jeden z nás do nej „habol“. Chytro sme mu z čižmy pooberali slížiky a že my už ideme... Keď to potom tetka zbadala, bolo ju počuť kričať doďaleka.
Absolvovali ste spolu aj nejaký výlet?
Pamätám si na jeden do Slovenského raja. Vymyslel ho Peťo a išiel s nami aj Palino Tomke a Milan Chudý. Cestovali sme vlakom v piatok navečer smerom na Nové Zámky. Najprv sme mali ísť do Tekova, lebo že Peťo tam má zo strednej školy spolužiaka. Vystúpili sme na stanici, bola už skoro tma – a teraz kade? A Peťo že touto cestou. Tak reku dobre. Naložení sme boli parádne, veď to bol náš prvý spoločný výlet, kotlík sme so sebou niesli... A len sme šľapali a šľapali a stále nič. Už sme začali aj frfľať, ale Peťo nám stále opakoval: „Nebojte sa, už to tu bude...“ Napokon sme boli takí unavení, že sme to vzdali. Našli sme na poli balíky slamy, tak tie sme si dali dokopy a že budeme vonku pod širákmi spať, veď je teplo. Ráno sme sa zobudili na nejaké zvuky. Okolo chodili autá, traktory... A keď sa hmla trochu rozostúpila, zistili sme, že sme asi len sto metrov od domov! (Smiech.) Tak sme potom išli do dediny, dali sme si raňajky – tri rožky a liter mlieka zo sáčku – a našli sme aj toho kamaráta. Riadne sa o nás postaral, dal nám najesť. Ďalšiu noc sme prespali uňho vonku v záhrade. Boli sme s ním aj na nejakej zábave, ale veľa sme toho nenatancovali, lebo veď Milan Chudý bohvieako netancuje a Peťa s Palinom to tiež až tak nelákalo, harmoniku sme nemali... No a potom sme šli do tých dediniek naokolo. Postavili sme si stany, varili sme si guláš... Snažili sme sa ísť čo najďalej od ľudí, ale aj tak sa nám „podarilo“ postaviť si tie stany na súkromnom pozemku. Nuž ale čože sme my vedeli, že je to súkromné? Aj tam prišiel taký pán, ale ešte sme mali domáceho so sebou, tak sme mu naliali a dovolil nám zostať, len nech dávame pozor na oheň. Bolo tam neďaleko aj jedno jazero – Palcmanská Maša. No a to je jedno z najstudenších jazier na Slovensku a my sme sa doň išli kúpať. Veď sme to po štyroch dňoch už aj potrebovali! (Smiech.) Máme odtiaľ aj fotky.
A čo tanečné zábavy?
Robievali sme ich cez organizáciu SZM (Socialistický zväz mládeže). A tam sa teda fajčilo... Dym by sa tam dal aj krájať – rovnako ako v krčme. Ale potom ku koncu sme to fajčenie už obmedzili, veď aj Peťovi to šlo na nervy. Keď sme robili zábavu v kultúrnom dome, zakázali sme fajčiť vo vnútri, muselo sa chodiť von. Niektorí to akceptovali, niektorí nie... Ale už tam toho dymu bolo podstatne menej.
Pamätný bol aj váš silvestrovský výstup na Kľak.
To bolo v roku 1981. Bola to naša posledná „mládenecká akcia“, keďže v tom čase som už bol ženatý a v nasledujúci rok sa oženil aj Peťo. Išlo nás asi sedem – osem... Bolo tam neskutočne veľa snehu, vyše pása, a strašne fučalo... Keď sme išli hore, jeden z nás kráčal ako prvý, prešľapával cestu, a keď už nevládal, tak ho vymenil niekto iný. A ešte aj Peťovu harmoniku sme hore niesli, aby nám na nej potom zahral. Je tam hore jeden taký úsek tesne po vrcholom – úzky chodník, niet sa čoho chytiť, lebo je tam len skala, dolu nič... A ešte aj ten chodník bol zľadovatený... Ale inokade sa ísť nedalo. Aj som sa bál, keď tam tak fučalo, že ak nás dole sfúkne všetkých... Ale nejako sme to prešli. Hore sme sa až toho kríža držať museli, aby nás neodvialo... Peťo nám zahral na harmonike; dali sme si slaninku, klobásku, paštéku, čaj, vodu, pálenku – každý, čo mal – a začali sme zostupovať dole do Fačkova na druhú stranu. A tam bol taký prudký zráz, že sme sa len po zadkoch na kabátoch spúšťali... Až dodatočne sme sa dozvedeli, že do Malej a Veľkej Fatry bol v tom čase zakázaný vstup kvôli nebezpečenstvu lavín. Našťastie sa nám nič nestalo. Vtedy ešte neboli bežne dostupne autá, nemali sme telefóny... Vyviezli sme sa pod Kľak autobusom a zistili sme si, kedy ide cez Fačkov posledný spoj zo Žiliny. Vedeli sme, že dovtedy tam musíme byť. Nemali sme ani žiadne špeciálne oblečenie, o tom vtedy nebolo ani chyrovať, že by boli nejaké šušťáky alebo čo... Čo kto mal, to si dal.
Spomínal si, že v čase výstupu na Kľak si už bol ženatý a onedlho sa oženil aj Peťo. Hľadali ste si životné partnerky spolu?
Prvý sa oženil Palino Tomke. Boli sme mu s Peťom na hostine tuším v tej Zámockej reštaurácii nad zámkom. A zrazu Peťo zahlásil: „Ľapo,“ (lebo on ma iba tak volal, bola to prezývka, ktorú mi vymyslel Laco Pekáre – Šarkan) „mali by sme s tým čosi robiť! Veď už hádam dorástli dáke, čo by nás do krčmy nepustili!“ A veru sme si také aj našli – a časy v krčme sa skončili. (Smiech.) Pri hľadaní sme postupovali viac-menej každý na vlastnú päsť, no spomínam si, že takýto rozhovor sme viedli. A keď Peťo začal chodiť s Erikou, bol som mu pomáhať stavať máj pred jej dom.
Ako boli vaše vzťahy v čase, keď ste už mali rodiny?
Každý si išiel viac-menej svojou stranou. Peťo začal hrávať s Necpalankou, bolo viac roboty, každý mal niečo... Ale spomínam si, že keď prišiel strýco z Ameriky (Emil Mendel, rodák z Necpál, ktorý odišiel v roku 1948 do Ameriky a po páde komunizmu po rokoch mohol docestovať aj na návštevu svojho rodiska, pozn. red.), boli sme variť guláš na chate Rubín. A Peťo zobral mame z domu ten najväčší hrniec, lebo kotlík sme nemali... A teta Filka sa potom „jedovala“, lebo jej ho nad ohňom začadil. Peťo strýcovi hral aj na harmonike – aj tu, aj pri stretnutí v kultúrnom dome – a on mu potom povedal: „Na takejto harmonike ďalej hrať nemôžeš, prispejem ti na inú!“ A dal mu peniaze, za ktoré si kúpil novú harmoniku. Keď niekde hrala Necpalanka, vždy sme sa tam snažili byť, lebo s nimi bola vždy dobrá zábava.
Kedy ste sa s manželkou Majkou po prvýkrát ocitli na rodinnom výlete?
Bol to možno už aj dvadsiaty ročník... Ale potom sme tam už stále chodili. Bola to výborná akcia a tie súťaže... Nikdy sme nevedeli, kam ideme. A Peťo vždy povedal, nech sa nebojíme, že to v pohode prejdeme. No potom napríklad v Jánošíkových dierach sme aj celkom mali problém, veď tam boli aj rebríky. (Smiech.) Človek sa na tých výletoch nenudil ani päť minút.
V roku 2009 si sa na necpalskom plese organizovaným ujom Peťom stal symbolickým necpalským richtárom. Alebo to nebola len symbolická úloha?
Veru nebola len symbolická. V čase, keď som bol richtárom, mala pani Rózka Petrášová, najstaršia obyvateľka Necpál, nejaké výročie, tak som jej tam bol ako richtár zavinšovať. A prišiel tam aj vtedajší primátor Prievidze Ján Bodnár a len tak po mne kukal, že kto som? Lebo som tam stál, aj šerpu som mal na sebe s nápisom „Necpalský richtár“... Potom aj čosi také povedal, že ma predtým nepoznal. (Smiech.)
Bol si aj súčasťou Fanklubu Necpalanky, neskôr FanNecpaly. Ako ste s ujom Peťom spolupracovali v tejto sfére?
Ohromne. Bola to pekná kapitola života celej našej partie. Zažili sme mnohé veselé chvíle, nacvičili sme viaceré vystúpenia – napríklad ako Alexandrovci sme vystupovali aj v Necpaloch pri Martine, s ktorými sme mali družbu. A tam si mysleli, že sme ozaj Rusi! A tých vtipov čo sa narozprávalo...
Zostávali ste v kontakte aj v dobe covidu-19, v čase izolácie?
Vtedy sme si iba telefonovali. Veď to nikto nevedel, čo bude, zatvárali sa celé mestá... To sme chodili len do obchodu a späť, viac nič.
Ako si prijal správu o jeho náhlom odchode do večnosti?
Dozvedel som sa to od tvojej Peťky krátko po tom, čo sa to stalo. Šiel som práve z obchodu s nákupom... Ani neviem, ako som prišiel domov; musel som bicykel iba tlačiť popri sebe, lebo jazdiť by som na ňom v tej chvíli nedokázal. Najprv som tomu vôbec neveril – a doteraz tomu poriadne neverím. Ale pomaly mi to dochádza, že takého, akého sme Peťa poznali, ho už nikdy neuvidíme. Je to ťažké prijať, medzera po ňom tu už zostane navždy. Ale spomienky naňho mám len veselé.
Bola tvoja rozlúčka (ako rozlúčka člena FanNecpaly) s ním na pohrebe niečím špeciálna?
Pred pár rokmi sa na necpalských plesoch – a neskôr i na všetkých necpalských akciách, kde Necpalanka hrala – vyvinula taká spontánna aktivita. Necpalanka zvykla na záver zahrať pieseň Pár přátel a vtedy sme sa vždy ako jedna partia pochytali okolo pliec a postavili sme sa pod pódium a spievali sme to spolu s nimi. Spravili sme to potom i na jeho pohrebe pri ukladaní urny do hrobu, keď z reproduktorov zaznela táto pieseň. Hneď na druhý deň som k jeho hrobu šiel opäť a zapálil som mu tam sviečku. Veľmi sa mi páčilo, že jeho dcéry usporiadali kar v kultúrnom dome v Necpaloch. To bolo po tej starej necpalskej krčme, čo je už zvalená (a v ktorej človek vždy všetko vybavil), jeho najobľúbenejšie miesto v Necpaloch. Veď sa na ňom aj narobil, keď sme ho stavali... A hrával tam celé roky. Tam sa kapitola jeho života tak symbolicky uzavrela. Páčilo sa mi tiež, že na tom kare ešte všetko bolo „Peťkovo“. Klobáska, guláš, lekvár, čo ešte on robil, zákusky, ktoré mal rád... Krásne to tie dievčence zorganizovali.
Ktoré z Peťových vlastností si si vážil najviac?
Jeho veselú povahu a že s čím mohol, pomohol... Bol výborným organizátorom a dokázal veľa vecí vybaviť. Mal prepojenie na všetkých možných ľudí a mnohí ho poznali. Stačilo s ním kúsok ísť a človek to hneď videl... Keď som zostal na dôchodku, moju Majku denno-denne vozil z práce domov autom, keďže pracovali blízko seba. Naposledy sme sa stretli, keď som bol u Eriky kupovať víno na oslavu Majkiných menín. Peťo tam vtedy na kohosi čakal a „vyhrešil“ ma, čo som nepovedal, že potrebujem víno, že by mi ho bol doviezol. A spomínal aj, že idú s Erikou na dovolenku. Keď som tam potom šiel dokúpiť ďalšie víno, Erika tam už nebola. Pán, ktorý ju zastupoval, mi, keď som sa na ňu pýtal, povedal: „Nie je tu, išli na dovolenku. Tým sa žije!“ A na druhý deň sa to stalo.
Keby si mal vybrať čosi z jeho života, čo by podľa teba bolo najvhodnejšie nechať nasledujúcim generáciám ako jeho životný odkaz?
To, že tak ťahal tých Necpaľanov a budoval spolupatričnosť medzi nimi. Veľmi si zakladal na tom, že je Necpaľan; chcel, aby sa Necpaľania spoznávali a stretávali. Bol na túto komunitu veľmi hrdý. A má aj veľkú zásluhu na tom, že sa doteraz ozaj stretávame a že keď sa povie „Necpaly“, ľudia vedia, o čo ide: „Á, tam je tá Necpalanka, to je tá veselá banda!“ Neviem si predstaviť, že by som teraz šiel na necpalský ples. Hovorí sa síce, že každý človek je nahraditeľný, ale každý je aj originál a žiadna z tých akcií bez neho už nebude taká, aká bývala s ním. Možno to časom prebolí, ale tá medzera zostane. Veď sme spolu vyrastali odmlada, hocikedy a hocikde sme sa stretli a vždy sme si mali čo povedať. Mesto chce aj teraz organizovať Štefanskú zábavu, ale majú s tým problém. Lebo keď tam bol Peťo, ten zabezpečil všetko. Bufet, občerstvenie, hudbu... Aj ten repertoár Necpalanky bol taký iný. Hrávali naživo a piesne, ktoré všetci poznali. To všetko priam burácalo! Peťo nikdy nepokazil srandu. Bol rád, keď boli ľudia veselí, keď sa na niečom, čo povedal alebo urobil, smiali. A to nám teraz všetkým bude veľmi chýbať.
Za rozhovor ďakuje
Eva Humajová
Foto: Martina Humajová; archív Pavla Mokrého a Kvetoslavy Ďurčovej
Pavel Mokrý – narodil sa v máji 1956 na Kútoch. Do Necpál sa jeho rodičia presťahovali v čase, keď začal chodiť do školy. Vyučil sa za stolára a pracoval v nábytkárskych závodoch v Pravenci až do ich zrušenia. Potom pokračoval v práci stolára v Hornonitrianskych baniach v Prievidzi. V súčasnosti je už na dôchodku. Má manželku Máriu a dve dcéry – Zlaticu a Zuzanu. Je členom občianskeho združenia FanNecpaly, organizačne pomáhal pri mnohých necpalských akciách. Má rád beh, tanec a všetky miesta, kde je dobrá zábava.