14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Adriánom Mečiarom
V ŽURNALISTIKE TO BEZ PRAXE NEJDE
Uverejnené 10. 8. 2022
V článku o prvom zázraku spomínam naše nečakané zoznámenie sa s Adriánom Mečiarom, v podstate mojím bratrancom z druhého kolena 😊. Zdá sa, že naše zoznámenie sa už prinieslo svoje ovocie – a to nielen v podobe tohto rozhovoru.
Minulý rok sme začali spolupracovať na krúžku Mediálna tvorba. Hoci naši rodičia sú bratranec a sesternica, až do tohto obdobia sme sa nepoznali. Ty si predtým niečo o našej časti rodiny vedel?
O vašej rodinnej vetve som niečo vedel, a to najmä z rozprávania babiny. Ale tým, že to bolo z rozprávania a nedokázal som si to úplne spojiť s konkrétnymi osobami na základe osobných stretnutí, bolo o čosi ťažšie spojiť si jednotlivé súvislosti. S odstupom času je ale naozaj vtipné, že sme sa my dvaja vlastne nepoznali práve v čase, keď som bol v piaristickej škole ešte ako študent, zatiaľ čo ty si tam už pôsobila v pozícii pedagogičky. A pritom si pamätám, že sme sa pomerne pravidelne stretávali na chodbách. Akurát sme vlastne o sebe nevedeli.
Na svoj mladý vek máš za sebou už veľa praktických žurnalistických skúseností. Kedy si sa začal venovať písaniu? a o čom si písal?
Mám vážne podozrenie, že som sa písaniu začal venovať v momente, keď som sa vôbec naučil písať 😊. Rád som vytváral príbehy a takto som už moje predstavy mohol premietnuť do písomnej formy. Spomínam si tiež na prvé písanie na počítači. Moje prvé príbehy niesli názov „Jazero Medvedíka Brumíka“. Veľká škoda, že tento počítač skončil na dve časti a svet prišiel o toto dielo, ktoré uzrelo len zopár párov očí. A dokonca z toho bola séria, ktorá mala svoje pokračovania. Nuž čo, niekedy v budúcnosti musím tento príbeh oživiť. Ak by sme sa potom mali rozprávať o písaní v rámci žurnalistickej tvorby, tam prišiel začiatok v roku 2017, teda v druhom ročníku štúdia na gymnáziu.
Počas strednej školy si bol aktívnym tvorcom školského blogu, zúčastňoval si sa žurnalistickej súťaže MEDart. Viedli vás k tomu nejakí učitelia, alebo to bola skôr vaša študentská iniciatíva?
Samozrejme, celý ten projekt by určite nevznikol a nemohol fungovať bez pomoci učiteľov, konkrétne učiteľov slovenčiny. Ten súvis je celkom jasný. Na druhej strane, myšlienka by nevznikla ani bez iniciatívy študentov.
Ktorý svoj článok zo stredoškolských čias by si teraz pri spätnom pohľade považoval za najvydarenejší?
Vyberiem dva. Jeden z internetovej stránky Svet MMA, kde som sa venoval téme chronickej traumatickej encefalopatie, známej hovorovo ako boxerská demencia. Je to veľmi komplexná téma a hlavne to nie je problém iba v bojových športoch, ako sa to môže zdať z názvu. Málo ľudí vie, že toto zradné ochorenie je nebezpečné aj pre futbalistov, hokejistov či hráčov iných kontaktných športov. Tento problém je však stále vo veľkom podceňovaný, ba často až ignorovaný – najmä v športe ako futbal. Niekde tvrdia, že by mladí futbalisti mali mať zakázané hlavičkovanie lopty v rámci prevencie trvalých následkov na mozgu. No kde sa rieši takáto prevencia? a druhý článok, to bola normálne hotová investigatíva! s mojou vtedajšou spolužiačkou a terajšou priateľkou Majkou sme spracovali text o problémoch s bezdomovcami a vandalmi v prievidzskom piaristickom kostole. Na pomery školského blogu to bola skutočne dobrá téma s presahom školy – a taká bola aj odozva.
Istý čas si pracoval v Beta rádiu. Ako si tam dostal?
V podstate vďaka tomu, že som bol súčasťou basketbalového klubu BC Prievidza v pozícii marketingového štážistu v sezóne 2019/20. Michal Jantoška, ktorý už dnes pracuje v RTVS, bol vtedy moderátorom na basketbalových zápasoch v Prievidzi a rovnako v rádiu Beta. Keď už sa mu rysovala ponuka z RTVS, v rádiu mali voľné miesto a Michal ma odporučil na konkurz, pretože vedel, že ma čosi podobné láka. Na konkurze sa mi zrejme podarilo v rádiu zaujať a po niekoľkých týždňoch zaúčania som už dostal do rúk aj samostatné vysielanie relácií.
V rozhlasovom vysielaní si potreboval aj iné zručnosti ako vedieť písať. Ktoré z nich boli kľúčové?
V prvom rade práca s hlasom. Ale aj pri písaní správ a príprave vstupov na vysielanie je to úplne iné, ako keď píšete text do novín či na internet. Výber a rozdelenie slov, stavba viet a ich dĺžka je iná. Meníte slovosled, skracujete text, vyberáte podstatné informácie. To bola pre mňa veľmi cenná škola, vďaka ktorej som si uvedomil ďalšie veci a postupne som si vytváral postupy, ktoré dnes využívam aj pri inej práci. Okrem toho som hľadal iné námety, než na aké som bol dovtedy zvyknutý. Omnoho intenzívnejšie som sa začal venovať regionálnemu dianiu, hovoril som o tom vo vysielaní, vyhľadával som udalosti z nášho regiónu. a určite som sa naučil čosi nové ohľadom techniky a práce s ňou. To bolo tiež veľmi dôležité, lebo dnes je už možno mikrofón a nahrávacie zariadenie mojou pomaly väčšou srdcovkou než klávesnica na písanie. Aj keď zase, ono to ide ruka v ruke. Pokiaľ chcete niečo nahrať na mikrofón, zväčša si k tomu musíte niečo napísať.
„Maturoval“ si a prvé ročníky vysokej školy si študoval v čase zatvorených škôl a koronakrízy. Odrazilo sa to podľa teba nejakým spôsobom na tvojom vzdelaní?
Dobre položená otázka! Normálne ma teraz núti zamyslieť sa nad tým, akým spôsobom to vlastne ovplyvnilo moje doterajšie vzdelanie. Ale odpoveďou pôjdem asi trochu proti prúdu. Mňa to – hlavne po pracovnej stránke – ovplyvnilo veľmi pozitívne. Otvorili sa mi príležitosti, o ktorých som predtým ani netušil, že sú v mojom dosahu. Maturita bola zrušená, to znamená žiadne učenie sa na ňu, a tak som dostal čas, voľný čas. A pochopil som, že voľný čas, to znamená príležitosť. Viac som vysielal v rádiu, naberal som nové skúsenosti a do toho som to skúsil s novým projektom. Založil som youtube kanál o dianí v bojových športoch. Vôbec som netušil, že sa z toho vykľuje môj životný projekt. Dnes je na videách skoro 15 miliónov zhliadnutí za dva roky. a potom vysoká škola, ktorá bola najmä prvý rok a pol na 90 % online. Aj to mi otvorilo ďalšie možnosti, aby som sa mohol realizovať. Zisťujem, že namiesto štúdia hovorím len o práci... Ale asi je to výstižná odpoveď na túto otázku ☺.
Popri štúdiu masmediálnej komunikácie sa teda žurnalistike už aj prakticky venuješ. v čom spočíva výhoda takéhoto prepojenia teórie s praxou?
Vysvetlím to na jednoduchom príklade. Sú práce, pri ktorých sa bez štúdia a teórie nepohnete ďalej. Takí doktori, právnici, vedci. Ale pri žurnalistike to funguje trochu inak. Poznám novinárov či moderátorov, ktorí buď študovali niečo úplne iné, alebo neštudovali na vysokej škole vôbec. Nechcem tým povedať, že každý človek sa môže stať dobrým novinárom bez štúdia žurnalistiky, no existuje aj iná cesta – a to je dôležité. Ak sa však bavíme o prepojení teórie s praxou, je to podľa mňa úplne nevyhnutné. Zastávam názor, že teóriu dokážete v žurnalistike dobehnúť praxou, no prax nedobehnete v teórii. Musíte praxovať, ideálne čím skôr a čo najviac, ako sa dá.
Momentálne sa profiluješ hlavne ako športový redaktor. Čo vo svete športu je pre teba ako novinára najzaujímavejšie?
Neustály prílev nových informácií a skutočnosť, že nikdy neviete, ako to bude všetko vyzerať o taký týždeň. Nikdy si nemôžete byť istí, čo sa stane. Kto vyhrá, kto prehrá, koho si ľudia zamilujú, ktoré udalosti budú hýbať svetom. Dokážete predvídať, no ten faktor nepredvídateľných okolností je úžasný. Ja osobne neraz ani nemám očakávania. Pred daným podujatím alebo zápasom si, samozrejme, premietam v hlave potenciálne scenáre, no zakaždým si užívam to, čo sa deje, bez ohľadu na to, či som to čakal, alebo nie. A potom to sprostredkovanie príbehov, hľadanie zaujímavostí, tvorba obsahu, to je niečo, čo ma napĺňa.
Na aké zaujímavé miesta, o ktorých vieš, že bez práce novinára by to nebolo možné, si sa už dostal?
Zákulisie podujatí, zákulisie športových zápasov, bezprostredné reakcie športovcov, trénerov. S niektorými ľuďmi si postupne budujete vzťah a postupne sa nerozprávate len o výkonoch a zápasoch, no viete rozoberať aj ďalšie veci. a hlavne mimo záznamu diktafónu či kamery už ide o bežný rozhovor. Nie je to iba o získavaní informácií a písaní článkov, o nahrávaní rozhovorov. Takéto chvíle vás môžu obohatiť aj po ľudskej stránke ako človeka.
Čo je podľa teba na práci novinára najdôležitejšie? a čo je na nej náročné?
Zodpovednosť, objektívnosť, obrovský nadhľad a triezvy pohľad na veci bez akéhokoľvek vzťahu, trpezlivosť, no zároveň pohotovosť, občas pevné nervy a často ochota obetovať čas, spánok či omnoho príjemnejšie aktivity na úkor tvorby nejakej formy obsahu. Veľmi často pritom nemáte garantované, že to prinesie aj nejaký výsledok v podobe čítaného textu alebo videa, ktoré bude divákov zaujímať. No musíte do toho ísť a robiť všetko pre to, aby sa to podarilo. Mnohokrát prídu aj neúspechy alebo menej úspešné dni, no to je súčasť azda každej profesie. Mám rád citát legendy zmiešaných bojovných umení, kanadského zápasníka Georgesa St-Pierra. Budem v skratke parafrázovať vyjadrenie z jeho autobiografie: „Najviac vás dokážu posunúť dni, keď sa cítite najhoršie, najslabšie a najradšej by ste nič nerobili. Ale napriek tomu to idete spraviť, absolvujete napríklad tréning, hodinu klavíra, doučovanie z angličtiny, môžete si pod tým predstaviť čokoľvek, čomu sa aj vy venujete. Aj keď sa pravdepodobne za ten váš ‚zlý’ deň veľa nenaučíte a nespravíte veľký progres v danej oblasti, v skutočnosti spravíte veľký progres ako človek a zocelí vás to po mentálnej stránke.“
Na našom mediálnom krúžku si toho študentom veľa odovzdal. Keď to teraz tak trochu otočíme – tebe osobne to podieľanie sa na jeho tvorbe niečo dalo?
Či? To ani nemusíme spochybňovať! Bola to úžasná skúsenosť. Ja osobne verím, že každá skúsenosť je príležitosť a viete si z toho vziať dobré ponaučenie, lekciu či poznatok. a vďaka tomu môžeme všetci tvoriť našu životnú skladačku. Na krúžku som sa sám učil, ako posúvať moje poznatky a informácie druhým, ako ešte zrozumiteľnejšie vysvetľovať niektoré veci. Najmä veci, ktoré mne síce môžu byť úplne jasné, ale niekomu inému to pripadá ako hotový guláš a teraz je na mne, aby som našiel spôsob, ako to presne vysvetliť spôsobom, ktorý splní účel. Príprava tém, hľadanie materiálov, príprava tvorivých úloh, spätná väzba k dielam. Uvedomujem si, že tieto momenty môžu niekoho posunúť podobne, ako mňa posúvajú iné veci. A to je určite zodpovednosť. Ale skôr to vnímam ako veľkú motiváciu vydať zo seba to najlepšie aj v tomto smere.
Čo vo svojom živote považuješ za zázrak?
To, čo robím a ako to robím, to, čo môžem robiť, to, kde som, kým som a v neposlednom rade ľudí okolo seba. Viem, že je to dar. Viem, že pri niektorých veciach, ktoré som sa naučil úplne prirodzene, vlastne sám nedokážem vysvetliť, prečo je to tak. Nedokázal by som sa tak dobre naučiť urobiť niečo iné v inej oblasti; nebol by zo mňa doktor, chemik ani ekonóm, ale toto mi jednoducho ide. Som za tieto zázraky vďačný a som vďačný za to, že som pochopil a akceptoval, o aký dar a zázrak ide.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Foto: archív Adriána Mečiara
Adrián Mečiar (21) sa narodil v Handlovej, no k tomu sa ako basketbalový fanúšik Prievidze príliš nepriznáva. Postupne žil s rodinou v Prievidzi, Kľačne a Šútovciach. Navštevoval základnú školu v Bojniciach, následne gymnázium na Piaristickej spojenej škole Františka Hanáka v Prievidzi. v súčasnosti už trávi čas prevažne v Trnave, kde zároveň študuje na Masmediálnej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Je PR manažérom basketbalového klubu BC Prievidza, vytvára video obsah na youtubovom kanále SvetMMA, od leta 2022 prevezme vedenie redakcie SvetMMA.