14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2025Rozhovor s Alenou Humajovou
BAVÍ MA ROBIŤ RADOSŤ INÝM
Uverejnené 10.8.2025
V máji oslávila svoje životné jubileum ďalšia členka našej rodiny, Alena Humajová. Je to žena, ktorej život je plný aktivít, elánu, rozvíjania vzťahov, cestovania a dobrodružstiev každého typu. Že o nej toho zatiaľ veľa neviete? Tak čítajte ďalej 😊.
Dosiahla si jubilejný životný míľnik – 60 rokov. Ako si spomínaš na svoje detstvo, ktoré si prežívala pred viac ako polstoročím?
Mala som veľmi pekné detstvo. Rodičia sa nám s bratom venovali, chodievali s nami do Tatier... Vždy mi pomohli, keď som v škole čosi „vyviedla“ a veci za mňa „vyžehlili“. Hrávala som sa s chalanmi z nášho dvora. Bábiky mi nehrozili, skôr som sa naháňala alebo hrala futbal. Jediné negatívum, ktoré mi detstvo prinieslo, bolo to, že som znenávidela záhradu. Celé leto sme totiž chodievali k starej mame do Nitrice a tá pestovala cibuľku, rajčiny... A v jej záhrade bolo stále čosi potrebné robiť. Nemala som to rada, ale nedalo sa tomu vyhnúť. A tým pádom sa mi „znechutila“ celá záhrada.
Vyučila si sa za krajčírku. Aj moje najkrajšie šaty v detstve, ktoré mám doteraz odložené, či moje šaty na 1. sv. prijímanie si ušila práve ty. Pracovala si po skončení školy v tomto odvetví? Alebo to bola skôr tvoja záľuba?
Išla som za krajčírku, pretože ako dieťa rodičov, ktorí chodili v období komunizmu do kostola, som veľmi nemala na výber. Ocino robil v Kovotexe, a tak rozhodol, že budem krajčírkou. V triede nás bolo tridsať dievčat a ja jediná som nemala šijací stroj. Nevedela som držať ihlu v rukách, nič ma na tom nelákalo. Ale pustila som sa do toho... A nakoniec som si spravila aj maturitu a vyštudovala som tiež vysokú školu. Keď som už neskôr mala dcéru Mirku, stačilo, že mi večer ukázala, aké šaty by chcela mať a do rána som jej ich ušila.
Ako potom pokračovala tvoja pracovná cesta ďalej?
Po páde komunizmu sa naši rozhodli zariskovať a založili si firmu. Po materskej dovolenke som začala pracovať tam. Ale ocino bol na mňa prísny, a tak som začínala ako upratovačka. Nemala som s tým problém vtedy a nemám ho ani teraz – keď treba, chytím metlu do rúk v pohode aj ja. Neskôr ma mama začala zaúčať do účtovníctva. Bez nej a bez toho, že by dokázala pozháňať peniaze, by naša firma nikdy nevznikla. A dnes ju už vediem spolu so Zuzanou, manželkou môjho zosnulého brata Branka.
Ako si sa zoznámila so svojím manželom Milanom?
Milanovou susedou bola moja spolužiačka a neskôr aj spolupracovníčka Dana Zbiňovcová. Chodievala som k nej – a jej sa Milan páčil. Tak sme občas všetci spolu šli na zabávu... Ale nejako sa karta zvrtla a Milan začal prejavovať náklonnosť mne. A bolo. (Úsmev.)
Svadobnú hostinu sme mali v Severke a mali sme na nej viac ako sto hostí. Naplánovali, zariadili a zaplatili nám ju rodičia – to vtedy nebolo tak, že by si páry všetko tak detailne pripravovali ako teraz...
Asi rok a štyri mesiace po tom, čo sa nám narodil Aďko, sme išli na svadobnú cestu do Švajčiarska, Lichtenštajnska... Strávili sme tam mesiac a pol – a to nás „naštartovalo“ na cestovanie. Odvtedy stále cestujeme.
Zo začiatku sme bývali u Milanových rodičov a v roku 1990 pred Vianocami sme sa rozhodli odísť do nášho novopostaveného domu. Lenže ešte sme ho nemali zariadený – mali sme tam síce kuchynskú linku, ale chýbal stôl, stoličky... Brácho vtedy ešte žil, a keď to videl, povedal: „Veď poďte k nám!“ A tak vznikla tradícia, že sme na Vianoce boli vždy celá rodina spolu. Najskôr to bývalo u našich, po tom, ako Branko zomrel, sa Štedrá večera presunula k nám. A už ju u nás mávame 19 rokov. Náš počet stále stúpa, tak postupne rozširujeme stôl. (Úsmev.) Naposledy nás bolo 16 – a to ešte chýbal Brankov syn Paťko.
Postupne do vášho života pribudli deti – už si spomínala syna Andreja a po ňom pribudla dcéra Mirka. Čo by si nám prezradila o nich a ich rodinách?
Andreja som si k sebe tak nejako „pripútala“ a dosť dlho využíval „mama hotel“. Ale potom sa v jeho živote objavila Zuzana, ktorú u nás v rodine prezývame „Víchrica“, „zbalila ho“ a on sa tiež zbalil a zo dňa na deň odišiel. Ja som si doma zo dva dni poplakala... Ale potom som uznala, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať.
Mirka bola odmalička taký samostatný typ, všetko si vedela vybaviť, zariadiť... Išla si životom svojím vlastným štýlom. S Michalom sa spoznali na chate. Ja som dúfala už vtedy, keď šli na tú chatu, že by raz mohli byť spolu... A splnilo sa to, sú spolu doteraz.
Andrej so Zuzkou majú Tomáša (teraz bude siedmak) a Dianku (ide do druhej triedy); Miško s Mirkou Miška (má 4 roky) a Matiasa (má 2 roky). Matias je veľmi naviazaný na Milana. Aj teraz keby sme spolu volali, prvé, čo by sa opýtal, by bolo: „A kde je dedko Milanko?“ Dedko Milanko je preňho všetko. (Smiech.) Veľmi si ho obľúbil.
Si veľkou milovníčkou Tatier, do ktorých sa aj opakovane viackrát počas roka vraciaš. Čím pre teba sú?
Sú pre mňa druhým domovom. Keďže som astmatička, už ako dieťa som bola rok na liečení najskôr na Solisku, potom v Heliose a stále som sa do Tatier zo zdravotných dôvodov musela vracať. Potom nás aj otec začal vodiť po turistických chodníčkoch... A keby som teraz mala povedať, koľkokrát som už bola na Popradskom plese, bolo to možno už aj 150 ráz. Poznám tam už pomaly každý krík – ale aj tak tam vždy, keď som v Tatrách, idem. Milan si Tatry tiež obľúbil, aj teraz sme tam boli týždeň na turistike... Tatry mám jednoducho rada a zvyknem hovorievať, že keď pôjdem do dôchodku, tak sa tam presťahujem – len ešte neviem presne kde. (Smiech.)
Asi také nám najviac vzdialené miesto – kilometrami i kultúrou –, ktoré si navštívila, je Čína. Ako si sa do tejto krajiny dostala? Aké sú také najväčšie rozdiely medzi nami a Číňanmi, ktoré si tam mala možnosť odpozorovať?
Do Číny som sa dostala s jednou našou nájomníčkou – Číňankou. A uvedomila som si tam, že my tu na Slovensku máme ozaj veľké vymoženosti. Zažila som tam situáciu, keď sme dva dni – deň a noc – stáli a čakali, kým sme sa dostali k doktorovi na očné vyšetrenie; a to sme pritom potrebovali riešiť pomerne akútnu vec, keď človeku padlo čosi do oka... Bola som svedkom toho, ako v pondelok doviezli do nemocnice človeka v zlom stave a rodina dostala za úlohu zohnať do štvrtku peniaze, aby ho mohli prijať. Keďže sa jej to nepodarilo, na tom ležadle, na ktorom ho v pondelok priviezli, aj zomrel – bez toho, že by sa mu bol ktosi venoval. Žiadne ošetrenie, žiadna lekárska starostlivosť, nič. A my sa tu sťažujeme...
Čo sa mi páčilo, to bola skutočnosť, že Číňania neplytvajú jedlom. Zužitkujú všetky možné bylinky od korienka až po poslednú šupku či struk... Keď navaria obed a nezje sa, nechávajú si ho na večeru. Ja som si tam napríklad raz na obed vypýtala veľkú rybu. Napokon som ju jedla dva dni, pretože kým som ju nezjedla, iné jedlo mi nedali. Číňanov je veľa a jedlo je pre nich vzácne, preto s ním aj tak zaobchádzajú.
Dopriala by som Čínu zažiť každému, kto má problém byť za to, čo máme my tu, vďačný.
V súčasnosti si spolu so svojím manželom začala Slovensko brázdiť na motorke. Čo ťa k tomu podnietilo?
Motorku som túžila mať už ako mladá. A keď sme boli s Brankom na Kréte, jednu veľkú motorku sme si aj požičali a jazdili sme na nej, tak to ma vtedy ešte viac upútalo. Hovorila som si, že keď budem mať nejaký sviatok, spravím si na motorku papiere a tento sen si splním. Ale Milan povedal, že motorka je ťažká a spravil si na ňu papiere on a jazdíme spolu. Teraz už máme druhú motorku, väčšiu a silnejšiu... Na nej to možno po čase skúsim už aj ja. Na motorke sa totiž človek dostane aj na také miesta, na ktoré autom nie... Vždy som mala rada adrenalín, absolvovala som aj zoskok padákom – a jazda na motorke medzi takéto adrenalínovejšie zážitky isto patrí.
Vaša rodina je tiež známa živými a srdečnými susedskými vzťahmi. Čo všetko spolu so susedmi podnikáte?
Myslím si, že susedia by mali spolu dobre vychádzať a my sa o to s tými našimi snažíme. Tradíciou je, že v soboty a nedele spolu pijeme rannú kávu a raz alebo dvakrát do týždňa zájdeme spolu na pivo. Keď pripravujem napríklad bryndzové halušky, robím ich minimálne z 5 kg zemiakov a aj susedom sa z nich ujde. (Úsmev.) Vždy pred Mikulášom nám susedia pomáhajú robiť zabíjačku a potom naši nájomcovia na Rozvoji od nás dostávajú takúto „mikulášsku pozornosť“. Viem, že im to chutí – a baví ma robiť radosť iným.
Keď sa tak obzrieš späť, čo v živote bolo pre teba najťažšie a čo najkrajšie?
Najťažšie bolo, keď zomrel môj brat Branko. Mala som vtedy pocit, že som zostala sama. Bolo treba postarať sa o firmu, o maminu, o ocina, Zuzka zostala sama s troma malými deťmi... Všetko sa na mňa valilo. Ale vtedy sa ukázalo, na čo sú dobrí priatelia. Mnohí mi pomohli, aj celá moja „tatranská partia“. Či už som potrebovala financie, alebo niekam zaviezť, alebo čosi vybaviť... Vždy sa ktosi našiel, kto mi bol nablízku.
A čo bolo najkrajšie? Keď sa narodila Mirka. Aďko bol (a chvalabohu aj doteraz je) stále zdravý, ale Mirku doktori už pred narodením odmietali. Že bude chorá, že jej bude to a bude tamto... Ale ja som si povedala, že keby mala čo i len jednu ruku a jednu nohu, aj tak ju chcem. Dokonca som si aj bola istá, že budem mať dievčatko, hoci sono sa vtedy ešte nerobilo. A tak keď mi po pôrode povedali: „Máte dievčatko!“, sebavedomo som odpovedala: „Ja viem!“ Bolo to všetko vymodlené, hoci áno, chorá bývala často... Ale ja mám i tak veľmi dobrý pocit z toho, že som sa jej napriek všetkým problémom nevzdala. Teším sa, že mám aj ju, aj Andreja... Aj všetkých. (Úsmev.)
Čo je v súčasnosti tvojou najväčšou radosťou?
Vnúčatá. Keď prídu, vystískajú ma, vybozkávajú... Je to pocit na nezaplatenie. Ale teší ma napríklad aj to, že ani Zuzkini chlapci, hoci sú už dospelí, nemajú problém ma objať, vystískať, keď sa náhodou stretneme v meste... Som rada, že sa nehanbia prejaviť lásku a vďačnosť, hoci už majú toľko rokov.
Som vďačná aj za svojich rodičov, za to, že zariskovali a dnes môžeme pokračovať v ich diele. Keby to nespravili, možno by som dodnes sedela kdesi za šijacím strojom. Som im vďačná i za to, že vždy držali našu rodinu pokope. Robil to už aj otcov otec, môj starý otec, ktorý trval na tom, že vždy v nedeľu musí prísť celá rodina do Nitrice. Vtedy som to brala ako povinnosť, ale teraz vidím, ako veľmi to našej rodinnej súdržnosti pomohlo.
Dnes rodinu držia pohromade najmä naše spoločné obedy. Zúčastňuje sa ich aj moja mamina ako naša najstaršia členka. A hoci je niekedy z tých detí dosť ohučaná, vidím, že ju to napĺňa.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Fotografie: archív Aleny Humajovej
Alena Humajová narodila sa 26. mája 1965 v Handlovej Marte a Jánovi Šramkovcom. Vyrastala v Prievidzi, vydala sa v roku 1986 za Milana Humaja do Nedožier-Brezian. Vyučila sa za krajčírku, pracovala v Zornici v Nitrianskom Rudne. Po materskej dovolenke nastúpila ako upratovačka na Rozvoji, dnes tento obchodný priestor po otcovi spravuje spolu so svojou švagrinou Zuzanou. Má dve deti a štyri vnúčatá. Má rada svoju rodinu, Tatry, spoznávanie nových krajín a v poslednom čase aj cestovanie na motorke.