Uverejnené 24.12.2025

Keď sme pred viac ako dvadsiatimi rokmi začali študovať na univerzite, ani sme len netušili, ako sa nitky nášho života posplietajú nielen tam, ale budú „splietať“ i naďalej. Oni ma ako krstnú mamu svojej dcérky Maríny prijali do svojej rodiny – a ja by som ich teraz rada predstavila tej našej. Manželia Katarína a Daniel Markovičovci.

060_1.jpg, 46kB Na úvod prezraďte našim čitateľom, ako sme sa spoznali 😊.

Daniel: Naše cesty sa spojili v roku 2004, keď sme ako čerství vysokoškoláci zamierili do Ružomberka a spomedzi všetkých možností sme si pre štúdium učiteľstva vybrali práve Katolícku univerzitu. Lenže toho času na univerzitu smerovali stovky študentov prvých ročníkov. O zvýšenie šancí, že sa my traja spoznáme, sa postaralo hlavne to, že sme mali rovnakú záľubu v literatúre, jazyku a histórii, preto sme si aj vybrali rovnaký študijný program.

Ako si spomínate na naše vysokoškolské časy?

Daniel: Počas nášho štúdia sme sa stretávali so samými kapacitami v odbore, niektorí pôsobili priamo na našej univerzite, ale viacerí dochádzali z iných univerzít z východu aj západu. Takže sme mali dosť čo robiť, aby sme sa dôkladne pripravili na skúšky a predstúpili pred profesorov, ktorí sami napísali knihy, z ktorých sme sa učili. Ale nebolo to len o učení...
Katka: Áno, počas vysokoškolského štúdia sme mali možnosť odborného rastu, po vyučovaní sme mávali napr. literárny krúžok, ktorý viedol doc. Imrich Vaško. Spomedzi prvákov vybral troch študentov na základe našich študentských prác, ktoré ohodnotil ako A s hviezdičkou 😊 – a v tomto úzkom výbere sme sa ocitli práve my dve s Peťkou. Tiež sme využívali bohatý sprievodný program pre vysokoškolákov, ktorý mal často aj duchovný rozmer.

Čo myslíte, prečo sme sa dokopy ako „partia“ dali práve my traja?

Katka: S Peťkou som sa spoznala hneď v prvý týždeň, keď sme riešili presťahovanie sa z robotníckej ubytovne na konci mesta na internát priamo na univerzite. Uvoľnila sa jedna izba a my sme túto možnosť s radosťou a veľmi rýchlo využili. Vtedy som spoznala aj Peťkinu rodinu, ktorá nám ochotne pomohla s presťahovaním a vďaka nim sme mohli potom spokojne na vyučovanie i do kaplnky chodiť v papučkách 😊.
Náš spolužiak Daniel s nami chodil na prednášky a vedel o ich obsahu povedať, aj keď na tej prednáške náhodou nebol, bol veľmi výrečný 😊. No ale ako partia sme sa dali dokopy na exkurzii v Prahe, lebo z nášho krúžku sme vycestovali len štyria, tak sme sa držali spolu. Daniel potreboval zbaliť nejaké veci na naše denné výjazdy po Prahe do malého batoha a ja som sa ponúkla, že keď mi ho bude nosiť, ochotne mu prepožičiam môj batoh. A tak sme sa museli držať pri sebe ešte bližšie 😊. Ukázalo sa, že Daniel je podobného nastavenia, a tak sa mi stal vynikajúcim priateľom a Peťka ochotne prijala rozšírenie našej základne o ďalšieho člena.
Daniel: Spolu sme si často vedeli pripraviť niečo na jedenie. A nechýbala sladká bodka od starkej Filky. Ďakujeme, bolo to pre nás príjemné.

Vaše priateľstvo sa postupne zmenilo na čosi „vážnejšie“ a napokon aj na vzťah, ktorý vyvrcholil prijatím sviatosti manželstva. S akými očakávaniami ste vstupovali do tejto etapy vášho života? Naplnili sa?

Katka: Áno, s Dankom sa to začalo tým spoločným batohom 😊 a je to aj akási metafora nášho vzťahu, že si navzájom nesieme to ťažké, ale aj to príjemné, čo nám život nadelí. Kvôli tomu batohu si o nás dvoch mysleli, že sme súrodenci – a fakt sme si veľmi dobre porozumeli. Druhí to možno videli skôr ako my, ale my sme šli vlastným tempom.
Daniel: Najskôr sme boli dlhé mesiace priatelia a potom sme si uvedomili, že o takéto priateľstvo nechceme prísť. Že by bolo fajn uchovať si ho po celý život.

Jednou z dlho nenaplnených túžob vo vašom vzťahu bola túžba po dieťatku. Dokázali ste dať zmysel aj „rokom čakania“? Verili ste, že sa raz skončia?

Daniel: Tak toto je veľmi citlivá téma, ale už sa o nej hovorí ľahšie, keď okolo nás štebocú dve deti. Pracovali sme veľa na sebe a pre univerzitu, veľa sme cestovali a asi aj vďaka tomuto času teraz môžeme byť lepšími rodičmi.
Katka: Celých jedenásť rokov čakania na malý balíček šťastia mi veľmi pomáhalo, že ten, ktorý má v rukách všetko, vie, čo robí a určite by ma zbytočne netrápil. Videl do hĺbky mojej duše a vedela som, že mu to nemusím neustále opakovať. A tak som zatiaľ robila – najlepšie ako som vedela – to poslanie, ktoré mi v danom momente zveril: založila a rozvíjala som Poradenské centrum na Katolíckej univerzite, ktoré slúžilo na podporu vysokoškolských študentov v ťažkých situáciách, ale aj na ich osobný rozvoj. Veľa som tiež vyučovala moju obľúbenú jazykovedu. Tam som vtedy mala byť. A na tomto svete som nebola celkom sama, po boku som mala svoju spriaznenú dušu – svojho manžela. A stále som mala byť za čo vďačná.

A potom sa konečne objavil zázrak menom Marko... Čo to pre vás znamenalo?

Daniel: Bolo to z ľudského pohľadu nie vhodné načasovanie. Práve sa začínala pandémia covidu a my sme si domov priniesli malé nemluvňa. Mnoho ľudí bolo zdesených, že musia tráviť celý čas doma – a my sme v kruhu rodiny privítali nášho syna. Vďaka situácii vo svete som v našom mikrosvete v podstate mohol viac byť pri synovi a vidieť, ako rastie a napreduje.
Katka: Nášho syna som považovala za veľký dar zhora. Nemohla som ani zaspať, ako som sa naňho stále dívala, no ako na zázrak. A stále to tak mám, pri oboch deťoch.

Ako ste si zvykali na úlohu rodičov?

Daniel: Úloha rodiča je veľmi zodpovedná, náročná a vyčerpávajúca, a teraz pri dvoch deťoch dvojnásobne. Ale na druhej strane: toľko lásky, radosti a oddanosti sa nám dostáva, že sa to nedá ani opísať.
Katka: Prečítala som veľa odbornej literatúry o opatere detí a o ich výchove, pretože som sa cítila nepripravená na takú zodpovednú úlohu. Aj tak ma často niektoré situácie prekvapia. Veľmi mi pomohlo dívať sa na každú situáciu z pohľadu dieťaťa, neporovnávať ho s inými deťmi, pretože každý má svoju vlastnú cestu. Tiež sa snažím vychutnávať si každú jednu chvíľu, tu a teraz, všetci spolu. Je to dar, za ktorý neprestanem byť vďačná.

060_2.jpg, 38kB Keď ste mi ako budúcej krstnej mame vašej dcérky poslali napísaný príbeh jej života, ktorý sa síce ešte len začínal, ale už vtedy ho bolo možné podobne ako Markov nazvať zázrakom, vysvetlili ste mi, že ste jej dali meno Marína, pretože je Máriina. Aký súvis s Marínkou má práve Panna Mária?

Daniel: Za dar prvého dieťaťa v našej rodine sme sa išli poďakovať do Fatimy a dostali sme ďalší dar – našu dcérku. Jej meno je špeciálne, pretože sme chceli, aby vždy vedela, že je milovaná (veď aj najdlhšia ľúbostná báseň v európskej literatúre sa nazýva Marína). Páčil sa nám aj význam tohto mena: „milovaná Bohom“, „vzácna“, „vznešená“ alebo tiež „hviezda mora“ (stella maris – starobylý mariánsky titul).

Kým je Marínka pre vás dnes?

Katka: Marínka je pre nás ďalším z darov, ktoré mal Pán pre nás pripravené. Každý deň pred sebou vidím rásť unikátnu osobnosť a mám radosť, že môžem byť pri tom, pri oboch našich deťoch.
Daniel: Denne sledujem, ako Marína napreduje, zaujíma sa o tento svet. Je to veľmi pokojné dieťa, ktoré je neuveriteľne sociálne, rozdáva úsmevy a nešetrí nimi. Máme sa od nej čo učiť. A vlastne od obidvoch našich detí, ktoré nám nastavujú zrkadlo a často v nich vidím svoje alebo manželkine vlastnosti. Ale zároveň sú obe naše deti také originálne, že len žasnem.

Prežívame čas Vianoc a práve počas neho si najviac pripomíname dar toho najväčšieho Dieťaťa – dar Božieho Syna, ktorý bol poslaný na náš svet. Tešíte sa na sviatky, ktoré prežijete už nielen s Markom, ale aj s Marínkou? Aké posolstvo sa počas nich budete snažiť svojim deťom odovzdať?

Daniel: Veľmi sa tešíme, ako sa naša rodina rozrástla a že môžeme sláviť sviatky spolu. Nechceme, aby Vianoce boli o darčekoch, ale hlavne aby sme spolu trávili čas. Keď s deťmi hovoríme o týchto udalostiach, toto posolstvo sa ich dotýka. Nikdy nezabudnem, ako náš syn v škôlke zahlásil, keď sa rozprávali o troch kráľoch: „Dobre, že nám sa nenarodilo bábätko pred 2025 rokmi, lebo by ho Herodes zabil.“
Katka: Minulé Vianoce som mala dva mesiace pred pôrodom a veľmi dobre som sa vedela vcítiť do Márie, ako musela cestovať v pokročilom štádiu tehotenstva do Betlehema. Tento rok chcem viac precítiť to, v akých náročných podmienkach sa Mária starala o dieťa Ježiša po jeho narodení, keď utekala do Egypta. Toľkokrát sa sťažujeme, aké máme náročné situácie v našich životoch! Ale nie sme sami. To je to, čo chcem, aby moje deti vedeli – že raz prišlo Dieťa, ktoré zmenilo náš svet.

Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Foto: archív rodiny Markovičovej

Daniel Markovič pôsobí ako vysokoškolský učiteľ, v súčasnosti ako univerzitný docent a vedúci Katedry sociálnej práce na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Výskumne sa zaoberá sociálnou prácou v online prostredí a mladými ľuďmi na trhu práce. Spolupracuje na mnohých medzinárodných projektoch. Jeho vášňou je cestovanie. V Ružomberku žije so svojou manželkou a dvoma deťmi.
Katarína Markovičová je uznávanou expertkou na inklúziu študentov so špecifickými potrebami vo vysokoškolskom prostredí. Ako externá spolupracovníčka pôsobila na katedrách slovenského jazyka a literatúry, žurnalistiky i psychológie. V súčasnosti je na rodičovskej dovolenke s dcérou Marínou. Keď sa nevenuje rodičovským povinnostiam, je vedúcou Poradenského centra na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Jej program na rozvoj profilu študenta pred vstupom na trh práce získal Národnú cenu kariérového poradenstva. Miluje čítanie, jazykovedu a hlboké rozhovory.

Zoznam rozhovorov

« Predchádzajúci rozhovor