14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2023RODINNÝ VÝLET 2000
Uverejnené 23. 12. 2000
Členovia našej rodiny veľmi dobre vedia, čo je to „rodinný výlet“. A tí, ktorí to nevedia, tým prezradím – celé to má na svedomí Peter Petráš (ml.). Každý rok zabezpečí autobus, navrhne trasu výletu a potom sa už len stačí rýchlo prihlásiť. Zdôrazňujem „rýchlo“, lebo záujem o tento výlet je naozaj veľký. Je to totiž možnosť, ako stráviť jeden deň spolu. Spolu s celou rodinou. Takto sme už navštívili Terchovú, Jánošíkove diery, Demänovskú jaskyňu, Pribylinu, Vlkolínec, Oravu...
Tento rok sme sa znova vybrali objavovať krásy nášho rodného Slovenska. 12. augusta presne o siedmej hodine ráno naštartoval náš autobus a my sme v ňom sedeli plní očakávania. Cesta plynula rýchlo. Ani sme sa nenazdali a už sme boli v Banskej Bystrici. Všetci sme si čo-to pokúpili v obrovskom obchodnom dome Tesco a vybrali sme sa ďalej. Zastavili sme sa v motoreste v Nemeckej. Mnohí chlapi si kúpili pivo, na ktoré sa tešili už od skorého rána. Naša rodinná kapela Necpalanka nezaháľala. Bubny, harmonika, trúbka, raz, dva, tri a ide sa na to! My ostatní sme spievali jedna radosť, ale onedlho sme sa znova pobrali ďalej. Spievaniu však nebol koniec. Len čo sme dorazili do dedinky Šumiac, Necpalanka rozložila svoje nástroje v pravej dedinskej zadymenej krčme. Nepobudli sme tam dlho, pretože sme sa ponáhľali k nášmu vytúženému cieľu – Štrbskému plesu vo Vysokých Tatrách. Zábavy sme však ešte stále nemali dosť. A tak nám Peter Petráš ml., Kamil Petráš a Roderik Weisabell dokázali, že vedia hrať, na ústnych harmonikách a gitare. Tentoraz to boli známe moderné piesne, čo nás veľmi potešilo. Nedali sme sa dlho prosiť a už sme spievali: „Hello, Mary Lou...“ Čoskoro nás už vítali tatranské štíty. Počasie bolo ako na objednávku. Svietilo slnko, bolo teplo a Štrbské pleso sa trblietalo pod žiarou slnečných lúčov. Keď sme sa dosýtosti vynadívali na naše veľhory, nadýchali čerstvého vzduchu a poobdivovali okolitú prírodu, vybrali sme sa domov. Na diaľnici pri Liptovskom Mikuláši sa nám však stalo to, čo nik nečakal. Pokazil sa autobus. Ani po viacerých pokusoch sa ho nepodarilo opraviť. A tak sme museli počkať na ďalší autobus z Prievidze. Vyčkávanie ospalým a unaveným účastníkom výletu „spríjemňovala“ divoká hudba, ktorá sa ozývala pravdepodobne z nejakej diskotéky v meste. Naozaj to nebol štýl, ktorý by sa niekomu z nás páčil. Ale čo sme už mali robiť?
Pred polnocou sme sa konečne dostali domov. Ale ani pokazený autobus nám nemohol zničiť krásne dojmy z tohto výletu. A na budúci rok pôjdeme určite znova. A vy?