RODINNÝ VÝLET 2001
Uverejnené 23. 12. 2001
11. august 2001. Sobota. Sedem hodín ráno. Hovorí vám to niečo? Mnohým určite áno. Pretože práve v sobotu 11. augusta 2001 o siedmej hodine rannej naštartoval autobus pri dome Petra Petráša ml. a už po jubilejný 10.krát sa vydal na cestu po Slovensku. Pravdaže, nebol prázdny. Väčšinu cestujúcich tvorili rodinní príslušníci a tí ostatní – to boli rodinní priatelia. Všetci vynikajúco naladení.
10.krát – to už je čo povedať. A tento výlet sa od ostatných aj trochu líšil. Na zadnom okne autobusu bol obrovský plagát, ktorý nakreslila Silvia Petrášová. Čo bolo na ňom? Okrem iného aj básnička, ktorú dva dni predtým zložila Silvia za pomoci Martina a Petry Humajovcov. A znela:
„Po Slovensku cestujeme
už 10. raz,
s rodinou sa zasmejeme,
rezňov zjeme zas...
Každému sa ujde
„cucnúť“ si z tej domoviny,
naspäť šťastný príde,
ľahne pod periny.“
(Len tak mimochodom, vnímate dvojzmyselnosť „cucnutia si z domoviny“?)
Ďalšou novinkou boli odznaky – papierové kvetinky (zlosovateľné !), ktoré tiež vyšli z rúk Silvie a jej pomocníkov. Každý účastník výletu mal svoj odznak pripnutý či už na tričku alebo košeli celý deň.
Hneď na úvod organizátor Peter Petráš ml. všetkých privítal a oboznámil s trasou výletu – Trnava, Brezová pod Bradlom a Piešťany. A potom sa chopil harmoniky, Kamil Petráš trúbky, a začalo sa hrať. Pri speve cesta rýchlo ubiehala a zanedlho sa pred nami objavila Trnava. Tu sme najprv navštívili obchodný dom Tesco, kde sme skoro „zabudli“ Tomáša Mečiara. Našťastie sme si jeho neprítomnosť včas všimli, a tak sme mohli veselo pokračovať v ceste. Nešli sme však ďaleko – do centra Trnavy. Väčšina výletníkov navštívila mestskú vežu a niektoré z množstva miestnych kostolov. Tí najmenší účastníci výletu mali radosť hlavne zo získania podpisu moderátora TV Markíza Patrika Hermana, obedujúceho v jednej reštaurácii na námestí.
Naše kroky ďalej viedli na mohylu M. R. Štefánika, ktorá stojí nad Brezovou pod Bradlom. Toto veľkolepé architektonické dielo Dušana Jurkoviča všetkých uchvátilo. Svoje poznatky o M. R. Štefánikovi si niektorí z nás obohatili v múzeu v Brezovej pod Bradlom.
Nuž a posledné miesto, ktoré sme navštívili, neboli plánované Piešťany, ale motorest Čertova pec. Tu sme doslova „vtrhli“ na svadbu. Svadobčania sedeli len pri magnetofóne, takže núdzová zostava Necpalanky – Peter Petráš ml. s harmonikou, Kamil Petráš s trúbkou, Peter Lachký s bubnami ( neskôr sa pridal aj Viliam Tŕň s hrkálkou a Štefan Páleš s rumbaguľami) im s radosťou zahrali pár piesní. Jasné, že spolu so svadobčanmi sme si zatancovali aj my. Keď trúbkara Kamila poštípala na peru osa, zdalo sa, že zábave je koniec. Ale bolo to len zdanie, pretože pravdepodobne pod vplyvom hesla: „Petráš sa nikdy nevzdáva!“ Kamil odohral ešte i ďalšie piesne.
Pre všetkých bolo určite zábavné aj draženie huspeniny, ktorú si Kamil objednal. Ale nebojte sa, dražbu vyhral, takže huspeninu napokon aj zjedol.
Konečne nadišla slávnostná chvíľa losovania. Pod dohľadom Kamila premenovaného na notára Talířa vyžreboval Peťo výhercu jedinej ceny. Čo to bolo, to vám radšej neprezradím. Tá cena bola totiž „typicky slovenská“ a nakoniec sa z nej ušlo každému, nielen jej výherkyni Beátke Pálešovej.
Nuž a nadišla chvíľa odchodu. Na cestu domov nás vyprevadili všetci svadobčania so ženíchom i nevestou. V autobuse sme si už bez hudobného doprovodu zaspievali všetkým známe piesne ako napr. Prší, prší či Pec nám spadla.
A na záver svoje dojmy zhodnotil Kamil Petráš: „Toto bol najlepší výlet, na akom som kedy bol!“ Odhliadnuc od toho, že to vraví každý rok – mal pravdu.
Petra Humajová