RODINNÝ VÝLET 2009

Uverejnené 23. 12. 2009

ŽEBY SME UŽ DOSPELI?
NÁŠ VÝLET JE DOSPELÝ!

„Obleky, kravaty... Profesor dojatý, pri pulte on a ty.“ Aspoň tak to spieva Elán v piesni, ktorá nechýba pri žiadnej stužkovej slávnosti - predznamenaní toho, že mladí ľudia vstupujú do sveta dospelých. My sme síce nemali žiadne obleky, ani kravaty, predsa sme však s rodinným výletom pomaly vstúpili do veku veľkých dospelákov.

2009_004.jpg, 39kB Znie to priam neuveriteľne, že sme sa na cesty vydali už po osemnástykrát. Neuveriteľne hlavne po tom, čo sa hlavný organizátor festivalu, ujo Peťo Petráš, začiatkom júla zranil. A predsa to nevzdal a aj so zlomenými rebrami sa na chvíľu stal šéfom 65-miestneho rodinného autobusu.

O siedmej ráno

1. augusta 2009, pred siedmou hodinou rannou, vyrojili sa zo svojich domov všetci Petrášovci, Mečiarovci, Humajovci a iní „-ovci“, aby sa stretli na zákrute pred necpalským kultúrnym domom a zaplnili autobus do posledného miesta. Necpalanka už veselo vyhrávala a aj maturitné stužky sa rozdávali – naše označenie bolo totiž vytvorené práve v takomto duchu. Stali sme sa súčasťou 18. ročníka triedy, v ktorej sa neprepadá. Na rodinnom výlete je totiž každá hlava dobrá.

Kolieska sa rozbiehajú

2009_006.jpg, 44kB A tak sa to začalo. Ujo Peťo najskôr poďakoval všetkým, ktorí pri ňom stáli v kritickej chvíli pádu z bicykla, potom predstavil tohtoročných výletných „prvákov“ a oboznámil nás s trasou našej jednodňovej akcie. Na výlete boli už po tretíkrát privítané Kamilkove nové zuby a novinkou bol i megafón používaný na priamy prenos hovorených slov vo veľkom autobuse. Rozbehli sa nielen kolesá autobusu, ale aj mozgové závity a kolieska troch súťažných družstiev – Ľapovcov na čele s terajším necpalským richtárom Paľkom Mokrým, Necpalských kliešťov na čele s nenahraditeľným Filipom Petrášom, Koxov na čele s klávesistom Necpalanky Peťkom Lachkým a Rajčuľov na čele s Necpaľanom Antonom Gregorom. Okrem celodennej úlohy (vymyslieť scénku na tému Kohútik jarabý) ich totiž čakala i vedomostná súťaž a konkurovanie si vo veľkosti na výlet prichystaných šniclí.

Ach, ten kohútik

2009_015.jpg, 50kB Smerovali sme priamo na Liptov, predsa len nás však čakala jedna zastávka – a to v motoreste pri Turanoch. Uskutočnilo sa tu prijímanie nových členov do Fanklubu skupiny Necpalanka. Podmienkou nebolo nič iné, ako zaspievanie piesne Kohútik jarabý, prípadne nakreslenie obrázku s týmto motívom. A tak nádejní čakatelia spievali a kreslili ostošesť. Po absolvovaní vstupného ceremoniálu získali tričko Fanklubu a stali sa tak súčasťou súdržného kolektívu priaznivcov jedného z najobľúbenejších hudobných zoskupení v našom regióne.

Privítal nás Liptov

2009_029.jpg, 40kB Liptovský Mikuláš sa nám hneď pri príchode pochválil novozrekonštruovaným námestím. Niektorým výletníkom utkvel v pamäti kostol, iným kvety a fontánky, ďalším pútavé, hoci jednoznačne neidentifikovateľné doplnky námestia. Mnohé ženy navštívili miestne obchody, muži obkukli miestne pohostinstvá. Deti sa zas vybehali a vybláznili a nezabudli si pochutiť na skvelej zmrzline. Bol to príjemný začiatok príjemného dňa.

Western City – alebo zábava bez konca-kraja

2009_058.jpg, 46kB Ešte pred obedom sme stihli rozvíriť aj prach parkoviska neďaleko aquaparku Tatralandia. Nešli sme sa však kúpať, navštívili sme radšej westernové mestečko v susedstve špliechajúcich nadšencov. Na chvíľu sme sa ocitli v inom svete. Privítala nás pravá westernová prestrelka a nadchli aktivity bez konca. Teda aspoň tá nami zvolená nemala pre nás konca. Za jedným vysokým plotom sme totiž zbadali čosi veľké, farebné a preplnené deťmi. Trampolína. Bez zákazu vstupu dospelým osobám. A tak sme neváhali. Dve promované magistry (učiteľka a tlmočníčka), jedna doktorandka v odbore chémie, budúca právnička a budúca architektka sa na 2009_tramp.jpg, 13kB trampolíne vybláznili rovnako ako všetci ostatní, zatiaľ netitulovaní členovia našej rodinnej pospolitosti. Po zistení, že už sa viac nevládzeme smiať, opustili sme priestor za plotom s veľkým smútkom, že naše telo nie je zdatnejšie a predsa len túži aj po takých veciach, ako je oddych či doplnenie pitného režimu. Ďalej sme sa teda zabávali len na iných – napríklad na našich mladých junákoch, ktorí sa rozhodli vyskúšať si jazdu na fiktívnom býkovi. Pádom nebolo konca kraja. Našťastie aj bolesť z nich bola len fiktívna.

Ako sme sa zakliesnili

2009_084.jpg, 47kB V skorom poobednom čase nastala chvíľa odchodu, podľa plánu sme totiž mali ešte absolvovať podľa slov uja Peťa „pohodovú štvorkilometrovú prechádzku s dvoma rebríkmi“ v Prosieckej doline. Do Prosieku sme šťastne dorazili, no pri pokuse o otočenie na nerovnom povrch dedinského parkoviska sa náš autobus zakliesnil tak, že viac ním nešlo hnúť. Nepomohlo ani to, že sme všetci vystúpili, ani to, že ho všetci chlapi tlačili. Nakoniec nás po hodinovej márnej snahe vedenie zájazdu vyslalo na túru a autobus musel vytiahnuť z kaše iný dopravný prostriedok podobného typu. Lanom.

Prechádzka s dvoma rebríkmi

2009_103.jpg, 59kB Niekoľkí nadšenci sa vydali podľa pokynov po modrej značke na prechádzku Prosieckou dolinou. Že to nebude len prechádzka, zistili sme pomerne skoro. Zanedlho sme už viseli na reťaziach a pokúšali sa zručne kľučkovať pomedzi veľké kamene popri potoku. Zážitok to bol nezabudnuteľný. Po pol hodine poctivého zápolenia s prírodnými divmi sme si povedali, že radšej ideme ďalej ako späť. Autobus nás totiž mal čakať vo Veľkom Borovom a vracať sa tadiaľ, kadiaľ sme už prešli, veru nikoho nelákalo. Poctivo vynaložená námaha sa vyplatila a my sme sa po dvoch hodinách vynorili v blízkosti dedinskej civilizácie s nezabudnuteľným pocitom, že sme to predsa len zvládli. Po urobení spoločnej fotografie sme mohli pokračovať v ceste ďalej.

Vlčí dvor bez vlkov

Poslednou zastávkou našej rodinnej púte bolo pohostinstvo Vlčí dvor neďaleko Vlkolínca. Žiadnych vlkov sme tam síce nevideli, zato súťažné družstvá zakončili svoje celodenné zápolenie priam s vlčou dravosťou. Ťažkú úlohu, keď museli zviazaní vo dvojiciach hádzať tenisové loptičky naslepo tretiemu členovi družstva do vedra, zvládli priam bravúrne. Scénky o Kohútikovi jarabom takisto nemali chybu, a tak rozhodovanie nebolo ľahké. Na základe spočítania všetkých získaných bodov i pridelených účastníckych fazuliek sa víťazným družstvom stala „Rajčuľa“. Tóno Gregor a spol. potom dostal výsadu otvoriť šampanské a naliať ho do hlineného krčahu, z ktorého sa musel napiť každý účastník výletu. Na záver sa krčah rozbil a všetci výletníci sa k nemu rozbehli, aby práve oni získali najkrajšiu črepinu na pamiatku. Celá stužková :-).

A tak sme teda dospeli

2009_163.jpg, 48kB Čakalo nás ešte losovanie tomboly - a potom sme už dospeli. Ku koncu výletu a možno i k rodinnej dospelosti. Puto rodinných výletov nás spája už 18 rokov a pomaly sa stáva nezmazateľným. Stále mám však pocit, že či už máme 10 rokov, alebo 50, v srdci všetci aspoň v tento deň zostávame mladíkmi, čo na chvíľu zabúdajú na predpisy, podľa ktorých by sa mali správať a odhadzujú strach z toho, ako budú pred ostatnými vyzerať. Sú predsa medzi svojimi – pokrvnými či aspoň duševne spriaznenými príbuznými. Náš výlet síce formálne dospel, my však asi spolu s ním do tej dospeláckej strohosti nedospejeme nikdy. A to je dobre.