14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2023RODINNÝ VÝLET 2011
Uverejnené 23. 12. 2011
CHYTRO SA RÝCHLO STANE
ALEBO AKO NECPAĽANIA UPCHALI DIERY
„Heslom dnešného zájazdu je – chytro sa rýchlo stane!“ oznámil nám v autobuse neúnavný organizátor rodinných výletov, ujo Peťo Petráš. Nástroje boli naložené, viac ako 60 ľudí poslušne sedelo na svojich miestach a my sme sa z Prievidze presúvali presne smerom na Martin.
Neuveriteľných 20 rokov už chodíme na rodinné výlety. Neuveriteľných 20 rokov ich organizuje ujo Peťo Petráš. Neklesajú na úrovni, práve naopak. Sú stále lepšie a lepšie. „Poprosím vás o chvíľku pozornosti!“ chce nás ujo Peťo oboznámiť s programom. „Hosteska“ ujo Milan si už chystá tradičného „nepriateľa“, ktorého je potrebné zničiť. Vlastne ani nevieme, kam ideme. Okrem zopakovania si trasy prvého z výletov (Biely Potok – Terchová) nás čaká i jedno veľké prekvapenie.
Pltníci na Váhu
„Je to maximálne bezpečné!“ hovorí ujo Peťo. „Kto nepôjde, budeme sa mu smiať. a kto sa bojí, môže si dať vestu – a tiež sa mu budeme smiať!“ Samozrejme, nemyslel to vážne. Ja som si pre istotu záchrannú vestu dala, ale nikto sa mi nesmial. Drevená plť vyzerala celkom stabilne, navyše som ani nesedela na kraji. Cesta sa mohla začať.
Sprevádzajú nás dvaja pltníci. Jeden vpredu, druhý vzadu. Starší pán v prednej časti pozorne sleduje cestu, stihne sa však popri tom i obzrieť dozadu a prehodiť s nami pár slov. Má čierny širák, bielu košeľu a vyšívanú vestu. Ten vzadu reční viac. Navyše pútavo. Prenášame sa do minulosti a našou plťou zmietajú živly. Voda i vietor. Oba môžu byť nebezpečné, veľa ľudí už na pltiach prišlo o život... Nám však šťastie praje a počasie je aj podľa pltníkov priam ideálne.
Lúče slnka zlátia hladinu vody i hory. Pred nami sa plavia tri malé plte, za nami ešte jedna. S tou sa hráme na naháňačku. Najprv predbehne ona nás, potom my ju. „Bodaj ťa,“ volá ujo Kamil zo susednej plte, „čo nás zas dobiehate?“ a špliecha na nás vodu. Ešte že je dostatočne ďaleko.
U nás sa na chvíľu kormidla chopí pani Božka. Stáčame sa rôznymi smermi a napokon začneme cúvať. „Nám sa to takto páči!“ tvrdíme okolo sa plaviacim účastníkom výletu na čele so smejúcim sa ujom Kamilom.
Starší pltník nás opäť otočí na správnu stranu a začne recitovať. Práve včas, pretože len čo dokončí báseň o hrade a ukáže rukou, Starhrad sa vynorí spoza kopca. Onedlho sa pred nami do výšky vypína už aj hrad Strečno. Cisár Leopold II. ho vraj dal zbúrať a pamiatkari ho zrekonštruovali už len ako zrúcaninu. „Večná škoda!“ povzdychne si pltník Ondrej stojaci vzadu. „Mne by sa ako „normálny“ hrad páčil oveľa viac!“
Turisti
Po nádhernej plavbe a krátkom oddychu sme sa presunuli. My, účastníci prvého výletu, o dvadsať rokov späť, ostatní aspoň do Jánošíkových dier. Okrem nás tam bola ešte asi polovica Slovenska a Čiech. Nečudo, že sme tie diery úplne „upchali“. V niektorých úsekoch sme sa len bezradne prisúvali k mohutným skalným stenám, aby sa aj oproti idúci turisti mohli dostať do svojho cieľa. Biely potok padal s hukotom dole a kvapky vody len tak striekali všade naokolo. Lavičky statočne držali váhu prechádzajúcich davov a na prvý pohľad nebezpečné rebríky tiež ponúkli dostatočnú oporu.
Teta Hela kráčala horou ako nič. „Daj mi, prosím, trochu vody, aspoň sa ovlažiť!“ Ruksak mi na chrbte väčšinou zavadzal, ale teraz sa zišiel. Nikto by neveril, že teta Hela už patrí medzí dôchodcov. Rovnako svižne kráčal lesom ujo Tóno. Už niekoľko rokov nosí strojček na srdce. Ale nasadil si klobúk a šiel. Nedá sa predsa týmito mladými len tak zahanbiť!
Túru zdolá aj budúci prvák Dávid. Po príchode na ňom ani nebadať únavu. Marek tiež patrí medzi tých mladších turistov, ale má za sebou dvojtýždňový tábor s jednou dvadsaťkilometrovou túrou – a tožvie, koľkými menšími ešte. Keď môže niekoho predbehnúť, beží aj cez potok.
Krčma, v ktorej na záver zakotvíme, tu stála už pred dvadsiatimi rokmi.
Hudobníci
Aj v Terchovej je všetko na svojom mieste. Plechový Jánošík na kopci i stánky na neďalekom jarmoku. Len tých budov akosi pribudlo. Zdá sa, že z tejto malej dedinky sa stáva vychytená turistická destinácia. Pomaly nemáme kde zaparkovať. „Stretneme sa o dve hodiny, o pol šiestej!“ volá ujo Peťo, ktorý nám týmto dal voľný program. Akurát v tom čase stretnutia sa trochu zmýlil.
Akonáhle totiž Necpalanka vytiahla hudobné nástroje a Terchovou sa začal ozývať stará dobrá necpalská hudba, Necpalania s radosťou začali nasledovať je hlas a do nemenovanej krčmy sa zbehli snáď zo všetkých svetových strán. Ja som síce sedela pod plechovým Jánošíkom, ale hudbu som počula rovnako dobre. Aj bez ozvučenia.
Súťažiaci
Áno, aby sme nezabudli, celý deň prebiehala i súťaže – tradičné Necpaloviny, i špecifické úlohy umožňujúce prideliť body vybraným družstvám: o najmenšiu, najhrubšiu či najväčšiu šnicľu – a podobne.
Vedomostné úlohy, pitie cez dlhé slamky, robenie stojky a vytvorenie živého obrazu najlepšie zvládlo družstvo Dávida Petráša, ktoré pôjde teda na výlet zadarmo i o rok. Zato v tombole sme vyhrali všetci a všetko možné. Od vázičiek, sošiek, šáločiek, sviečok a varešiek až po tričká, kravaty, DVD a podobne.
V motoreste, kde sme súťažili, už hrala iná kapela, a tak si ujo Peťo aspoň (chtiac či nechtiac) zatancoval. Aj tak mal pre nás pripravený ešte záverečný bod programu – pár piesní odohraných Necpalankou pre bývalých basketbalistov zo Švajčiarska, ktorí boli práve na Slovensku a hostili sa v nemenovanom pohostinstve v Pravenci.
V autobuse sme cestou späť opäť zažili všeličo. Možno by sme to mohli nazvať aj „Rodina má talent“. Dávid predniesol príbeh Jamesa a Lorda, Laura Belicová zaspievala, teta Hela zarecitovala vlastnú tvorbu a Sisa uja Peťa za nás všetkých objala.
„Dúfam, že sa takto o rok na výlete zase stretneme!“ Dúfame aj my, ujo Peťo. Ďakujeme, že to všetko pre nás už 20 rokov organizuješ!
Petra Humajová
Foto: Martinka Humajová