14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024RODINNÝ VÝLET 2015
Uverejnené 24. 12. 2015
O TOM, AKO SA PETRÁŠ NIKDY NEVZDÁVA
Všetko sa to začalo úplne normálne. Ráno o siedmej sme prišli k autobusu, dostali sme označenia, Necpalanka zahrala a vyrazili sme sa cesty. V duchu hesla zájazdu „Smäd je sviňa!“ začal ujo Milan hneď aj lievať.
Pokračovanie bolo takisto klasické. Ujo Peťo nás oboznámil s trasou a vybraní boli štyria kapitáni, ktorí si vytvorili vlastné družstvá – tentoraz to boli Anička Chudá, Mária Mokrá, Roderik Weissabel a Peter Lachký. Vedomostné úlohy zvládli – a my sme sa už blížili do prvého cieľa cesty, k Lietavskému hradu.
Na Lietavskom hrade
Z Lietavskej Svinnej to k hradu trvalo viac ako pol hodinu. Počasie však bolo nádherné. Kráčali sme najskôr sviežou zelenou lúkou a potom príjemným lesným chodníkom, až sme sa dostali k samotným zrúcaninám hradu. Bol dosť rozsiahly, hoci jednotlivé dostupné „priestory“ boli pomerne malé. Naša sprievodkyňa si nás teda rozdelila na dve skupiny a ukázala nám časti, ktoré sa už dobrovoľníkom podarilo odkryť.
Po prehliadke sme sa vybrali tou istou cestou späť. A tu to začalo. Najskôr sa hlavnému organizátorovi Peťovi Petrášovi šmyklo na štrku a spadol dosť nešťastne. Nohu si síce nezlomil, ale pravdepodobne si natrhol šľachy a od tejto chvíle už len kríval.
Ako by to nestačilo, malý Maťko na mňa už z diaľky kričal: „Peťka, pozri, máme rozbité okno!“ Šoférovi sa pri otáčaní stala menšia nehoda, pri ktorej narazil do dopravnej značky, a tak sme museli pokračovať ďalej v zadnej časti už len so „zlepenými črepmi“ namiesto okna.
Slovenský orloj
Po týchto nešťastných udalostiach sa po prvýkrát ukázalo, že Petráš sa len tak ľahko nevzdáva, pretože sa napriek tomu v dobrej nálade pokračovalo ďalej. Súťažilo sa o najväčšiu a najmenšiu šnicľu (najväčšia mala viac ako šesťdesiat centimetrov a najmenšia len pár milimetrov), najväčšiu a najmenšiu topánku (najväčšiu mal Tomáš Mečiar a najmenšiu Maťko Šutinský) - a ani nevieme ako, dostali sme sa do Starej Bystrice.
Prezreli sme si tu krásne zrekonštruované námestie i orloj, ktorý patrí medzi najväčšie drevené sochy na Slovensku. Kompozične predstavuje sediacu Sedembolestnú Pannu Máriu, patrónku Slovenska, ale môžeme na ňom vidieť i sochy svätcov súvisiacich so Slovenskom a busty slovenských národovcov.
Stali sme sa účastníkmi zvonenia o jednej hodine a po krátkej prestávke sme sa pobrali ďalej. Ako po mnohé iné roky, naším cieľom sa stala Terchová, v ktorej práve prebiehali Terchovské slávnosti.
Terchová
V tomto klasickom cieli našich rodinných zájazdov problémy nezmizli, ale sa priam nakopili. Najskôr sme nemohli nájsť miesto na parkovanie. Potom sme sa pri schádzaní autobusom dolu kopcom k jednému penziónu „zasekli“ a prišli o ŠPZ. Po zídení sa na malej ploche s takým kolosom bol ťažké otočiť a zaparkovať. Keď sme konečne mohli vyjsť von a vybrať sa na prechádzku po dedine, až sme si tak vydýchli...
Niektorí šli na jarmok, naša rodina na krížovú cestu nad Terchovou. Lenže vopred sme v duchu už i tak tŕpli, ako sa od toho penziónu dostaneme zasa späť na cestu... A tie obavy neboli neoprávnené. Autobus sa na kopčeku opäť zakliesnil. Všetci sme vystúpili, chlapi tlačili... Nič nepomáhalo. Napokon pomohli susedia akousi drevenou latou. „To je teda adrenalín!“ zahlásil so širokým úsmevom ujo Peťo - a bolo po zlej nálade ☺.
Stále veselo
V autobuse sa rozbehla vtipparáda, a keď sme zastali v motoreste Eden v Šuji, zábava mohla pokračovať. Súťažné družstvá čakali ešte dve exteriérové úlohy – chodenie v „obliečkovom valci“ a vypľúvanie slivkovej kôstky do diaľky. Absolútnym víťazom v tejto disciplíne sa stal Rasťo Petráš, ktorý vypľul kôstku do vzdialenosti viac ako 6 metrov.
Po vyhodnotení celodennej úlohy – predviesť hocičo, čo v účastníkoch výletu evokuje číslo 660 (evidentná narážka na oslavy 660. výročia prvej písomnej zmienky o Necpaloch) – sa absolútnym víťazom stalo družstvo Roderika Weissabela, ktoré teda pôjde o rok na výlet zadarmo. Rozdiely medzi družstvami však boli tento rok tesné, iba jednobodové. Necpalanka zahrala pár pesničiek, vylosovali sme tombolu a vybrali sme sa na cestu domov.
Lenže čo to! Zabudli sme sa spoločne odfotiť – a všade už bola tma. V duchu hesla „Petráš sa nikdy nevzdáva“ bola vyriešená i táto situácia - zastali sme na Kľaku pod pouličnou lampou a tam vznikla naša tohtoročná „rodinno-výletná“ spoločná fotka.
Tento výlet bol naozaj plný adrenalínových situácií. No pre nás, mladších, bol zároveň ukážkou toho, ako zvláda nepriaznivé situácie správny člen našej rodiny. Pozitívnou silou a úsmevom! Ďakujeme, ujo Peťo, že si to (s nami) nevzdal ☺!
Petra Humajová