Rozhovor s Boženou Humajovou
Uverejnené 4. 8. 2014
Najväčšiu radosť mám z viery
Navonok tichá a nenápadná, vnútorne bohatá a stále svieža – taká je jedna z najstarších členiek našej rodiny, starká Božena Humajová (83). V rozhovore sa s nami podelila o svoje spomienky na mladosť, nezamlčala však ani najťažšie chvíle. Ak chcete vedieť, čím všetkým si v živote prešla a z čoho má v súčasnosti najväčšiu radosť, neváhajte a čítajte ďalej!
Nepochádzate z tohto regiónu. Kam siahajú vaše korene? Kde ste sa narodili a prežili detstvo?
Narodila som sa v dedinke pod horami, ktorá sa volá Trebichava. Na detstvo mám veľmi pekné spomienky. Trebichavou pretekal potôčik a bolo tam veľmi veľa vtákov, ktoré nám od jari do jesene neustále vyspevovali.
Ja som pásala husi a neskôr aj kravy, tých som sa však veľmi bála. Nemal to však kto robiť, tak som musela ja. Chodievala som s nimi ďalej do doliny, kde bolo najviac trávy. Mala som strach, že tam na mňa vybehne diviak. Rodičia ma však vždy povzbudzovali: „Boženka, neboj sa, veď sú tam poľovníci, tí tie zvieratá strieľajú!“ Ale ja som sa i tak bála.
Medzi tými kravami bola jedna, ktorá ma zvlášť nemala rada. Keď som po prvý raz šla pásť, nabrala ma na rohy a prehodila cez štyri kríčky. Doteraz sa pozastavujem nad tým, že sa mi nič nestalo...
Ale otecko s ňou mal tiež svoje zážitky. Zvykla nám totiž utiecť a spásať ďatelinu, ktorá nám ani nepatrila. Raz sa otecko na ňu tak nahneval, že šiel za ňou, dal ju na reťaz a celú cestu domov ju bil – tak veľmi, že si to zapamätala a potom už viac neušla.
Kam ste chodili do školy?
V Trebichave som vychodila osem tried ľudovej školy. Keďže som sa dobre učila, učiteľ navrhoval, aby som pokračovala ďalej na meštianke v Bánovciach. Lenže to bolo práve v období po vojne, kedy bola situácia dosť ťažká. Nemala som kde bývať, nemala som sa tam ako dostať... Preto mi prišla vhod ponuka závodov Nehera v Trenčíne, kam som aj odišla.
Najskôr som bola tri roky medzi mladými ženami, ktoré sa okrem práce i vzdelávali. Od šiestej ráno do druhej poobede sme boli v robote, od druhej do tretej sme mali obed a potom od tretej do siedmej sme boli v škole.
Bývali sme na internáte a mala nás na starosti vychovávateľka, ktorá bola na nás veľmi prísna. Nemohli sme mať žiadne známosti – a ak aj niektorá z nás už mala priateľa, vždy musela byť v stanovený čas späť na internáte. Ak sme mali zábavu, tak tiež len s dozorom a najviac do polnoci, potom sme šli spať. Učili sme sa vtedy ešte i náboženstvo a v nedeľu sme všetky dievčatá (bolo nás asi šesťdesiat) a chlapci (tých bolo trochu menej) chodili spolu s vychovávateľkou na omšu.
Po troch rokoch nás zadelili do práce už podľa toho, kto bol na čo najvhodnejší. Ja som bola vybratá do kancelárie na spracovanie podkladov pre výplaty.
Po poštátnení Nehery bol podnik premenovaný na Odevu. Pracovala som tam i naďalej, náboženstvo však už zrazu nebolo žiaduce. O mne sa vedelo, že chodím do kostola. Šéf sa preto rozhodol, že zo mňa spraví vychovávateľku, aby som nielen že nemohla chodiť do kostola, ale viedla k tomu i druhých. Dozvedela som sa to vopred od jedného nadvedúceho, ktorý mi odporučil, aby som to neprijala s odôvodnením, že sa idem vydávať. Ja som sa však aj skutočne šla vydávať ☺.
Kde ste sa zoznámili s vaším budúcim manželom?
S Jožkom sme sa spoznali u mojej švagrinej Irenky Ďuračkovej – bol to jej bratranec. Naše zoznámenie vopred naplánovala, pretože na základe mojich slov už vedela, že ak sa vydám, tak len za dobrého a inteligentného muža. A Jožko sa jej pre mňa zdal byť vhodný. Mal vtedy 35 rokov a pracoval v Bratislave. Keďže však odmietol vstúpiť do komunistickej strany, bol zo svojej pôvodnej práce prepustený a odišiel do Prievidze, kde bol zamestnaný tri mesiace ako robotník, neskôr aj ako úradník - mal pod sebou asi 20 ľudí.
Keď som ho uvidela po prvý raz, hneď sa mi zapáčil. Spýtal sa, či ma môže prísť navštíviť do Trenčína – a ja som súhlasila. A tak začal za mnou chodiť. Prichádzal vlakom a ja som ho čakávala na stanici. Potom sme vždy šli na omšu a poprechádzali sme buď po Trenčíne, alebo po Trenčianskych Tepliciach.
Jediné, čo mi na ňom vadilo, bolo to, že nosil strašne škaredé šaty. Trenčín, to bolo mesto módy – a on chodil v takom ošumelom odeve! Nahovorila som ho teda, aby si kúpil nový oblek. Stále mu však zostali nie príliš vzhľadné topánky. A hoci aj sľuboval, že si kúpi nové, nič sa nedialo. Už mi aj bolo trápne stále mu to pripomínať...
Keď sme už mali mať v Trenčíne civilný sobáš a on za mnou dorazil, prvé, na čo som sa pozrela, boli topánky. A zas tie škaredé! Našťastie si ešte pred sobášom stihol kúpiť nové, a tak som bola spokojná. Cirkevný sobáš sme mali o šesť týždňov neskôr.
Bolo ľahké opustiť rodný kraj a prísť bývať do Nedožier?
Nebolo to vôbec ľahké... Ťažko som si tu zvykala. Nemala som sa s kým stretnúť ani porozprávať... Už som len vystrájala Jožka do roboty a čakala, kedy sa vráti... Ale keď som sa chcela vydať, musela som i čosi obetovať. Človek si na všetko zvykne, i na to, že zrazu musí viesť úplne iný život.
Postupne prichádzali na svet vaše deti. Mohli by ste nám o každom z nich čosi povedať? Akí boli ako malí?
Prvý sa narodil Jožko – a ten bol asi zo všetkých najviac poslušný. Milan, to bol taký huncút, ten mi hocikedy prebehol do Štefíčkov, kde mal kamarátov, takže som sa oňho veľmi bála. My sme totiž mali taký dom, ktorý nemal ani dvor – stačilo otvoriť bráničku a človek bol na ceste. V tom čase už začalo chodiť aj viac áut a bolo to čoraz viac nebezpečné. Hoci som deti na to vždy upozorňovala, predsa sa mi ich nepodarilo uchrániť. Práve auto nás pripravilo o Beátku, ktorá sa narodila medzi Jožkom a Milanom. Bola ešte malá a chcela prebehnúť na druhú stranu cesty za starkou, ktorá tam mala svine, dreváreň... Vybehla na cestu a tam ju zachytilo nákladné auto. Ja som práve vtedy prebaľovala na stole Milana. Zrazu som začula silným hlasom starkú volať: „Neprechádzaj, neprechádzaj!“ A len keď po chvíli vošla dnu s Beátkou v náručí a opakovala: „Už je po nej, už je po nej...“ Zomrela mi pred očami. Pol roka som sa z toho nevedela spamätať. Keď som začula škripot bŕzd, vždy som si myslela, že už je ďalšie z mojich detí niekde pod kolesami...
I na základe tejto udalosti nám cestári ponúkli, že ak si nájdeme nejaký pozemok, tento dom od nás odkúpia. A tak sme sa dostali na miesto, kde žijem doteraz. Keď som sem prišla, cítila som sa tu ako v nebi. Bolo tu ticho, deti sa mali kde vybehať, vyskákať... Len Milan si tu nemohol zvyknúť a stále mi utekal do Štefíčkov – ráno odišiel a do večera ho nebolo, ani najesť sa neprišiel. Vždy som sa vyhrážala, že keď sa vráti, tak ho vymlátim – ale keď sa napokon vrátil, bola som taká rada, že je živý, že som to ani raz nespravila.
Vierka a Monika, tie už vyrastali najmä tu. Ako dievčence sa vedeli spolu zahrať a nebol s nimi nejaký väčší problém.
Keďže ste neskôr pracovali ako poštárka, mnohých obyvateľov vašej obce ste rozoznávali podľa čísel domu. Čo bolo na práci poštárky najkrajšie a čo možno najťažšie?
Prácu poštárky som mala veľmi rada. Bola sčasti úradnícka, pretože keď som dostala poštu, musela som si ju roztriediť... Ale potom už nasledovalo chodenie po dedine, čo ma veľmi bavilo. Vždy som rada pracovala s ľuďmi a tu som sa s nimi stretávala. Keď dostali dobrú správu, radovala som sa spolu s nimi, keď zlú, snažila som sa ich povzbudiť. Ťažšie boli možno zimy, keď neboli poriadne odhrabané chodníky... Ale inak som bola spokojná. Túto prácu som vykonávala deväť rokov.
Veľmi dobrý vzťah ste mali s vaším niekdajším pánom farárom, saleziánom Andrejom Brunclíkom. Aký to bol človek?
Bol to veľký človek... Keď sem prišiel, kostol bol už na rozpade. Jeho hneď nezobrali na teológiu, mal stavebnú školu, takže sa do mnohých vecí rozumel a poriadne to tu prerobil. Dal kostol vymaľovať, spraviť novú strechu, vežu, schody... Zaviedol do kostola mikrofóny, vybudoval osvetlenie, mal záhradu, o ktorú sa staral... Ale aj po duchovnej stránke bol vynikajúci. Pri jeho kázni mi vždy bolo ľúto, keď už skončila. A keď pán farár toto všetko porobil, musel odísť. Preložili ho. Taká bola doba.
Máte osem vnúčat a už i jedno pravnúča. Čomu sa pri nich najviac tešíte?
Najviac sa teším, keď počujem, že sa majú dobre, že sa im darí, že nemajú ťažkosti. Čo niekoho z nich trápi, to aj mňa trápi – a z čoho sa tešia, to aj mňa teší.
V súčasnosti ste už na dôchodku. Ako zvyknete tráviť čas?
O šiestej vstanem, idem sliepky popúšťať, Monike bránu otvoriť, potom zase za ňou zatvoriť – lebo ona sa vždy ponáhľa. O siedmej počúvam svätú omšu, potom sa do ôsmej modlím ruženec, spravím si raňajky, poupratujem... A robím, čo príde – či už v záhrade, či už v kuchyni. Keď treba, čosi pozašívam, požehlím...
Poobede si trochu pospím, o tretej sa pomodlím ruženec k Božiemu milosrdenstvu a potom ak máme svätú omšu, idem do kostola, ak nie, popočúvam tú o šiestej, čo dávajú v rádiu. Následne popozerám správy, podozvedám sa, čo je nové vo svete... A ak je nejaký dobrý program, pozriem si aj ten – napr. takú Čaviareň na TV LUX, to je vynikajúci program... Pri jej sledovaní sa človek dobre zasmeje, moderujú ju takí sympaťáci – tú si jednoducho nikdy nenechám ujsť.
Z čoho máte v živote najväčšiu radosť?
Najväčšiu radosť mám z toho, že všetci členovia našej rodiny chodia do kostola a že sú veriaci. A o to aj prosím, aby sa nikdy nepustili Pána Boha, pretože Pán Boh ich neopustí.
Za rozhovor ďakuje
Petra Humajová
Božena Humajová (za slobodna Ďuračková) sa narodila 9. januára 1931 v Trebichave ako štvrtá z piatich detí. Mala troch bratov a sestru. Po skončení školy pracovala v odevných závodoch v Trenčíne. V roku 1956 sa vydala za Jozefa Humaja a odišla bývať z Trenčína do Nedožier. S Jozefom mali spolu päť detí. Druhá v poradí, Beátka, zahynula ani nie dvojročná pod kolesami auta. Božena Humajová pracovala ako poštárka a v súčasnosti je už na dôchodku. Žije s rodinou svojej dcéry Moniky Chudej v dome, ktorý kedysi v Brezanoch postavila ešte spolu so svojím manželom. Ten nás navždy opustil v roku 1998.