Rozhovor s Kvetkou Ďurčovou
Uverejnené 14. 8. 2015
Dojmy z osláv v ľuďoch stále rezonujú
Nebyť Kvetky Ďurčovej (52), sotva by sa začalo premýšľať nad čímsi takým, ako boli oslavy výročia Necpál. Táto stredoškolská pedagogička sa stala iniciátorom, motivačným činiteľom i výraznou organizačnou zložkou všetkých aktivít, ktoré napokon prispeli k tomu, že Necpalania na prelome apríla a mája tohto roku zažili vo svojej rodnej obci veci, o akých sa im ani nesnívalo. Čo všetko za tým stálo, o tom sa už dočítate viac v nasledujúcom rozhovore.
Pred troma mesiacmi sa v Necpaloch uskutočnilo podujatie, ktoré v dejinách Necpál nemá obdobu – oslavy 660. výročia prvej písomnej zmienky o Necpaloch. Kedy a kde sa zrodila myšlienka zorganizovať čosi také?
Podujatie to bolo naozaj neobvyklé a keď mám byť úplne konkrétna, tak myšlienka sa zrodila v lete roku 2013 pri priateľskom posedení v našom altánku.
Už sa stalo tradíciou, že mnoho obcí okresu hľadá príležitosti, ako oživiť život na dedine a prilákať, pohostiť či zabaviť obyvateľov a návštevníkov. Oslávenie výročia prvej písomnej zmienky sme videli ako jedinečnú možnosť spestrenia života či zviditeľnenia tejto časti mesta. A to aj napriek tomu, že samostatnou obcou nie sme od roku 1945.
Cieľom podujatia bolo aj takouto formou pripomenúť, že Necpaly ako obec tu kedysi boli, mali svojich obyvateľov i bohatý spoločenský život. Keďže v každom z nás drieme duch lokálpatriotizmu, začali sme pátrať po hlbšej histórii a s pomocou ďalších ochotných priateľov sme mohli objasniť mnohé nové historické súvislosti.
Hlavnou iniciátorkou realizovania týchto osláv ste boli práve vy. Samozrejme, nemohli ste vychádzať len tak z ničoho. Vždy vás zaujímala história Necpál?
Musím priznať, že tomu tak nebolo vždy. Každý človek však prechádza určitými etapami, kedy jeho cesty života pretínajú rôzne udalosti a ovplyvňujú aj jeho záujmy či koníčky.
Už pred niekoľkými rokmi som sa spolu s dcérou Kristínkou začala venovať tvorbe webových stránok a spolu sme sa rozhodli urobiť akúsi virtuálnu kroniku Necpál s informáciami, ale hlavne fotografiami, ktoré mali svoju historickú hodnotu. U mnohých obyvateľov sa táto myšlienka stretla s pochopením a ochotne poskytli fotografie, ktoré si dodnes prezerajú naši rodáci v rôznych kútoch celého sveta.
Ďalším impulzom bola moja spolupráca na monografii obce Temeš, ku ktorej mám tiež veľmi osobný a vrúcny vzťah. Knihu som zostavovala so starostkou (mojou sesternicou) a po niekoľkomesačnej práci sme sa dočkali veľmi priaznivej odozvy od čitateľov. Kniha bola uvedená do života na veľmi vydarených oslavách 680. výročia prvej písomnej zmienky o obci Temeš. A práve po nich prišlo už spomínané leto 2013, kedy nám zišla na um myšlienka pátrať po roku prvej písomnej zmienky o Necpaloch. Čo čert nechcel (alebo skôr chcel), okrúhle výročie malo byť o dva roky. Tak sme si povedali, že to je akurát dosť času na to, aby sme zorganizovali nejaké tie veselosti.
Aké boli prvé kroky, ktoré ste v rámci organizovania osláv podnikli?
V prvom rade sme si naliali ☺. A keď sa nám už lepšie rozmýšľalo, každému sa začali v mysli odvíjať nejaké tie predstavy, čo by tam asi mohlo byť. Prvým plánom bolo rozdeliť oslavy na tri víkendy, z ktorých každý by bol nejako tematicky zameraný (výstava, staré remeslá, súťaže, zábava a pod.) Po nejakom čase (a ďalšom víne) sme to trochu preorganizovali a česali a česali... V pamäti sme lovili mená všetkých našich dobrých známych, priateľov, kolegov, ktorí by nám vedeli nejakým spôsobom pomôcť či už materiálne, službou, prezentáciou, osobnou pomocou, kultúrnym programom a pod..
Dnes už môžem povedať, že úžasných ľudí s dobrým srdcom je neskutočne veľa - alebo máme na nich jednoducho šťastie. Všetci oslovení išli do toho bez prehnaných (či dokonca žiadnych) nárokov na odmenu či honorár. Boli sme veľmi milo prekvapení, s akou odozvou sa stretávali naše výzvy a tešili sme sa z toho ako malé deti.
Aby ste mohli zrealizovať takýto zámer, bolo potrebné dohodnúť sa i s predstaviteľmi mesta Prievidza, kam v súčasnosti Necpaly patria. Aký postoj k tomu zaujali? Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Keď sme mali už aký-taký rámec, čo všetko chceme zahrnúť do tohto podujatia, a približne sme vedeli odhadnúť, čo všetko by to „obnášalo“, poslali sme list o našom zámere pani primátorke. Od prvej chvíle boli jej reakcie pozitívne a priaznivá odozva spolupráce s mestom nás veľmi povzbudila do ďalších aktivít. Bolo to zhruba trištvrte roka pred konaním osláv – čiže najvyšší čas.
Pani primátorka neodkladne poverila zodpovedných pracovníkov mesta, ktorí boli s nami v kontakte a kedykoľvek sme niečo potrebovali prediskutovať, vybaviť, doriešiť..., konali okamžite a operatívne. Naozaj by som túto aktívnu spoluprácu chcela veľmi vyzdvihnúť a ešte aj dnes im za to poďakovať.
Do začiatku osláv ste si dali za cieľ pripraviť i knihu o Necpaloch, ktorá napokon vyšla pod názvom Necpaly (ne)zabudnuté. Akým spôsobom prebiehal proces jej tvorby?
Táto myšlienka vo mne zrela už krátko od vydania spomínanej knihy Temeš – história a súčasnosť, čiže zhruba dva roky. Forma, akou bola napísaná, mi bola veľmi blízka. Vedela som, že čitateľ veľmi oceňuje osobné výpovede obyvateľov, drobné spomienky, zážitky, konkrétne udalosti – samozrejme, aj historické fakty a opisy hlbšej histórie obce.
Takýto rozsiahly záber informácií však nemôže byť autorstvom iba jedného človeka. Opäť mi výrazne pomohli ľudia, ktorí sa zaoberajú históriou mesta profesionálne. Veľmi hodnotným zdrojom však boli i pôvodní obyvatelia, ktorí tu dodnes žijú, a rovnako aj tí, ktorých s Necpalmi spájajú spomienky na starých rodičov, detstvo či mladosť, ale dnes ich tu už nestretneme.
Bolo nutné kontaktovať množstvo ľudí, aby spektrum informácií a spomienok bolo čo najširšie a čo najobjektívnejšie. Na niektoré udalosti mal síce každý človek iný uhol pohľadu a informácie sa rôznili, čiže bolo ťažké nájsť zlatú strednú cestu, ale snažila som sa, aby čítanie tejto knihy nevzbudzovalo pochybnosti o pravosti informácií a bolo pravdivé, ľahké a hlavne zábavné.
Počas zbierania materiálov ste si teda vypočuli početné rozprávania pamätníkov o živote v starých Necpaloch. Ktoré z príhod boli pre vás možno také najvtipnejšie? Z ktorých ste sa dozvedeli čosi vzácne a pre vás nové?
Mám to šťastie, že v tejto obci žijem od svojich troch rokov a pamätám si väčšinu obyvateľov i starú dedinu, čo mi veľmi pomohlo pri zostavovaní knihy. Práca to bola veľmi zaujímavá. Ľudia boli zo začiatku veľmi prekvapení, že niečo také sa chystá, ale odozva bola priaznivá. Ochotne sa zapájali, rozprávali, poskytovali fotografie, spomienky, útržky zo života.
Objavila som množstvo osobností, ktoré žili svojím naoko jednoduchým životom, ale do pamäti ľudí vryli nezabudnuteľné spomienky. Mnohí z nich sa venovali zaujímavým koníčkom, dosiahli neuveriteľné úspechy, robili dobré meno obci či prispeli svojimi činmi k zveľadeniu svojho rodiska. Viem, že takýchto ľudí tu žilo ešte oveľa viac a chcelo by to ďalšie množstvo stretnutí, aby sme zachytili aspoň väčšiu časť zaujímavých informácií, ktoré sú ukryté už len v spomienkach. Som však rada, že sa tak v krátkom čase poradilo vydať knihu aspoň v tomto rozsahu. O Necpalanoch je známe, že sú to ľudia srdeční, úprimní a hlavne veselí. Pri stretnutiach s obyvateľmi sa to potvrdilo, pretože vtipných a veselých príhod bolo neúrekom a bola som vďačná za každú jednu (publikovateľnú ☺). Najmä „postavičky Necpál“ boli vždy zárukou nejakej zábavy a veselosti.
No a informácia, ktorá bola pre mňa nová a ktorá ma najviac potešila? Keď mi môj priateľ historik Erik Kližan napísal, že v historických prameňoch objavil presný dátum postavenia a prvého vysvätenia „malej“ kaplnky pri cintoríne, a v tomto roku – roku 660. výročia - bude mať tento malý sakrálny objekt presne 200 rokov. To bol aj hlavný impulz k zrekonštruovaniu a obnove Kaplnky Panny Márie Sedembolestnej, ako sa presne malá kaplnka nazýva.
Bolo to veľmi symbolické. A naozaj som mala obrovskú radosť nielen z toho jubilea, ale hlavne z toho, že sa našlo niekoľko veľmi ochotných dobrovoľníkov, ktorí ju skrášlili na nepoznanie, a to v rekordne krátkom čase (10 dní). Naozaj úprimná vďaka každému, kto priložil ruku k dielu.
Na hody 26. apríla to teda všetko začalo... Čo ste si mysleli vo chvíli, keď sa ku krížu pri Rajčuli začali schádzať prví Necpalania, aby sa zúčastnili procesie?
No úprimne – bola to novinka a čakala som, že veľa ľudí príde tradične ku kaplnke a budú čakať, ako príde nejaká procesia. Asi desať minút pred ohláseným stretnutím pri Rajčuli tam bolo možno len zo dvadsať ľudí, pripravená dychovka a členovia speváckeho súboru Dúbrava. V tej chvíli som ešte stále mala obavy, ako tých pár ľudí pôjde v procesii. V priebehu piatich minút sa však ľudia začali vynárať z každej uličky a nazbieralo sa ich také množstvo, že ani neviem, kde sa tak rýchlo nabrali. Bol to úžasný pocit, pretože presne v stanovený čas sa početná procesia pohla za zvukov hudby a spevu mariánskych piesní. Do toho ešte to nádherné počasie a dôstojný presun ku kaplnke... Toľko ľudí v Necpaloch na hody ešte nikdy nebolo.
Videla som veľa dojatých tvárí pamätníkov, ktorí si s každým krokom pripomínali tradičné procesie z ich mladosti. Tie vtedy viedli z farského kostola ku kaplnke. Takto symbolicky sme si dávne chvíle oživili a bolo to naozaj veľmi dojemné.
Celá svätá omša sa niesla v znamení vzácneho jubilea Necpál. Už počas nej som si priala, aby celý týždeň, ktorý sme pre Necpaly pripravili, vyšiel tak stopercentne ako toto prvé podujatie, čo týždeň osláv odštartovalo.
Svätú omšu mal pôvodne odslúžiť jediný žijúci kňaz pochádzajúci z Necpál, benediktín František Huliak (rehoľným menom Michal), ktorý momentálne pôsobí v Taliansku. Sklamalo vás, že sa tento zámer nevydaril?
Podnikli sme veľa krokov s cieľom dosiahnuť, aby mohol prísť. Pomohol nám aj pán dekan osobným listom predstaviteľom rehole, pokúšali sme sa s ním skontaktovať prostredníctvom jeho rodiny žijúcej v Necpaloch, snažili sme sa i o telefonické pozvanie, ale žiaľ, nevyšlo to. Bolo nám to veľmi ľúto - a myslíme, že i jemu. Veríme však, že bol s nami spojený aspoň v modlitbách a pri jeho najbližšej návšteve Necpál si určite všetko porozprávame.
V utorok nasledujúceho týždňa bola odhalená informačná tabuľa Necpál pri vstupe do niekdajšej samostatnej obce. Má jej podoba nejaký symbolický význam?
Odhalenie tabule bolo druhým podujatím týždňa osláv. Počasie nám neprialo, ale aj napriek tomu sa tam zišlo mnoho ľudí, ktorí to vnímali ako významný počin k zviditeľneniu našej bývalej obce.
Autor návrhu MgA. Ján Bača vo svojom projekte veľmi podrobne vysvetlil jednotlivé prvky. Vychádzal z historických prameňov pečatidiel Necpál a symbolicky preniesol do návrhu niektoré z nich. Tri klasy znázorňuje tvar podstavy v troch obdĺžnikoch; dve hviezdy, medzi ktorými je letopočet 1355, pripomínajú rok prvej písomnej zmienky.
Tabuľa je nadčasová, materiál bezúdržbový, pretože ide o vysoko kvalitnú kortenovú oceľ. Sme veľmi radi, že tento projekt bol s podporou a financovaním mesta zrealizovaný.
Niekoľko dní pred otvorením výstavy Necpaly (ne)zabudnuté ste na fb písali výzvu v duchu: „Ľudia, prineste niečo, lebo to bude fiasko!“ Napokon sa stoly priam až prehýbali pod nahromadenými vzácnosťami. Ako hodnotíte túto časť podujatia? Malo zmysel takúto výstavu usporiadať?
Keď mám hovoriť o myšlienke zrealizovať výstavu, musím povedať, že to bol jeden z najlepších nápadov. Naozaj som nečakala až také odozvy práve na toto podujatie. Spočiatku sa ľudia len pozerali na plagát, na výzvu, sem-tam niekto priniesol vzácnosti zo svojich povál či pivníc. Ale ako sa termín výstavy blížil, Necpalania sa naozaj rozbehli a priniesli toľko historických pokladov, dokumentov, fotografií a predmetov neskutočnej hodnoty, až sme mali problém, aby sa to všetko do nášho priestranného kultúrneho domu pomestilo.
Vernisáž výstavy nasledovala hneď po odhalení tabule a prišlo na ňu naozaj veľmi veľa ľudí. Bolo dojemné sledovať, ako sa niektorým tisnú slzy do očí pri pohľade na fotografie, kde sa spoznávali; pri spomienkach na chvíle, ktoré im už vymizli z pamäti či pri prezeraní si predmetov, ktoré boli kedysi bežnou súčasťou ich života.
Slová uznania nemali konca po celý týždeň sprístupnenia výstavy. Vďaka všetkým, ktorí sa pričinili o jej skvelý priebeh.
Myslíte, že by bolo reálne zriadiť niekedy v budúcnosti stálu expozíciu týkajúcu sa minulosti Necpál?
Je to vynikajúca myšlienka. Navrhovali ju viacerí Necpalania, otázkou je však miesto. Úplne ideálny by bol starší neobývaný dom, ktorý by mohol slúžiť na takýto účel. Z tých pôvodných sa ich tu zachovalo len málo a bolo by potrebné doriešiť množstvo technických i finančných otázok. V prípade, že by mesto vyjadrilo súhlas a aktívnu spoluprácu na takomto projekte, verím, že by sa to podarilo.
V piatok „oslavného týždňa“ boli primátorkou ocenené osobnosti obce. Myslím, že mnohí z nás ani netušili, koľkí významní ľudia medzi nami – niekedy úplne ticho a nenápadne - žijú. Adeptov na ocenenie by bolo ale isto viac. Keby ste mohli dať ocenenie úplne každému, kto by si ho zaslúžil, podľa akých kritérií by ste vyberali?
Vybrať spomedzi obyvateľov - či už súčasných, alebo nežijúcich - tých niekoľkých, to bolo azda najťažšie. Nikto netušil, že tu žilo a žije toľko zaujímavých, skvelých, šikovných a významných ľudí. No nebolo možné oceniť všetkých a aj pri najlepšej vôli a pátraní sme si na mnohých spomenuli až neskôr.
Keby sme mali dať ocenenie každému, kto by si ho zaslúžil, určite by prvým kritériom výberu bol vzťah k tomuto miestu, kraju, snaha urobiť niečo dobré, poctivé, pekné, užitočné. Ocenený človek by mal mať rád ľudí, mal by ich vedieť rozveseliť, zabaviť alebo spraviť niečo len tak, pre potešenie svoje i iných, na úžitok, pre lásku k ľuďom a kraju, v ktorom žije. A Necpalania takí sú, preto si ocenenie zaslúži každý jeden z nich, kto to tak cíti; kto má v srdci pocit, že tu je jeho domov. A nech robí čokoľvek prospešné a nech je to kdekoľvek na svete, sme na neho právom pyšní, pretože je od nás. Z Necpál.
Na podujatí sa zúčastnili i predstavitelia našej družobnej obce Necpaly, ktorá sa nachádza pri Martine. Mali ste nejakú odozvu z ich strany?
Necpalania pri Martine sú úplne úžasní ľudia. Padli sme si „do oka“ už v roku 2007 a stále sme v kontakte. Niekoľkokrát sme navštívili my ich a aj oni boli už viackrát u nás. Starosta obce je vynikajúci človek a s potešením prijal pozvanie na naše oslavy. Martinskí Necpalania sa zapojili aj do súťaže v príprave šúľancov a my sa tešíme, že máme takých skvelých priateľov, ktorí nepokazia žiadnu zábavu. Necpalský zmysel pre humor je rovnaký či u nás, alebo v Turci. Asi preto sme si takí blízki.
Všetci účinkujúci na oslavách vystupovali zadarmo, dostali iba nejaké to občerstvenie. Je v dnešnej dobe čosi také vôbec možné?
Sami sme tomu neverili, ale bolo to tak. Skvelí ľudia, ktorí pochopili myšlienku a zámer našich osláv, nám veľmi pomohli vyriešiť finančnú otázku: Kde na to vziať? Na pódiu sa počas troch dní vystriedalo 284 účinkujúcich, ktorí vyjadrili potešenie, že sa môžu našich osláv zúčastniť. Bolo to fakt neuveriteľné.
Okrem nich to bolo množstvo technických pozícií, gastronomická sekcia, gulášpartia, zdravotnícka, požiarna a upratovacia služba, súťažné komisie, súťažiaci, moderátori, animátori, kameramani, atrakcie, stánky.... skrátka obrovský počet ľudí v zázemí, ktorí sa pričinili o to, aby všetko bolo k spokojnosti. Samozrejme, veľmi sme si cenili ich slová, že to robia pre nás a pre Necpaly.
Finančne nám veľkou mierou pomohlo mesto, ale i mnohí sponzori – firmy aj jednotlivci. Každé jedno euro, ktoré pridali do spoločného mešca, sme využili na financovanie potrebného materiálu, surovín a služieb, bez ktorých by to naozaj nešlo. Ani neviem, či sme sa im všetkým stihli poďakovať, a preto aj touto cestou ešte raz chcem vyjadriť za celý kolektív organizátorov jedno obrovské ĎAKUJEME!
Počas osláv sa uskutočnili i dve veľké súťaže – už spomínané Necpalské šúľance a Súťaž v bezkontaktnom futbale. Plánujete v tradícii týchto súťaží pokračovať?
Obidve súťaže mali premiéru a už dnes vieme, čo by sa na nich dalo vylepšiť. Odozvy však boli veľmi dobré, ľudia sa bavili - a to bol hlavný cieľ.
Šúľance v priamom prenose pripravovalo sedem družstiev, jedno zaujímavejšie ako druhé. Rôzne masky, prevleky, kostýmy, kroje, každý mal svoju technológiu i stratégiu, dokonca pre divákov bola ponuka šúľancov i po ukončení stanoveného limitu. To všetko sme oceňovali a umiestnenie bolo už naozaj len vecou chuti alebo vzhľadu, pretože nadšenie, radosť a zábava, ktorú družstvá predviedli, jednoducho nemali víťaza. Zvíťazili všetci.
Bezkontaktný futbal prežívali všetci športoví nadšenci veľmi intenzívne a výsledkom boli i modriny na nohách a jeden menší úraz, čo nás mrzí. Veríme však, že to hráčom nepokazilo dojem z netradičného športového zážitku a že ak o rok urobíme druhý ročník, bude to už bezpečnejšie. Na prvom mieste je u nás vždy pohoda a veselý zážitok.
Zorganizovať čosi takéto, ako boli oslavy Necpál, človek nedokáže sám. Vy ste však vo svojom okolí mali zodpovednú partiu ľudí, na ktorých ste sa mohli spoľahnúť, skrývajúcu sa pod názvom FanNecpaly. Kto to vlastne sú, tí členovia FanNecpaly?
Je to pravda, že do takejto akcie sa môže pustiť iba kolektív, ktorému ide o dobrú vec a jeho členovia si vedia navzájom pomôcť a poradiť. Potom to všetko ide v pohode a spoľahlivo.
Kto je FanNecpaly? Jadro tvoríme hlavne my, necpalskí rodáci, ale i niekoľko priateľov, s ktorými sa radi stretávame - ako zvykneme hovoriť – Z NIČOHO NIČ. Posedíme si, porozprávame sa, pripravíme si niečo pod zub, ideme spoločne na nejaký výlet, zábavu, podujatie, rekreačne si zašportujeme alebo vymyslíme čosi iné, čo nás teší. Najčastejšie sú to zábavné programy k okrúhlym životným jubileám, ktorých sme sa dožívali v krátkom časovom rozmedzí.
Už niekoľko rokov sa zúčastňujeme necpalských plesov, tradičného rodinného výletu, ale zároveň sa snažíme pre Necpaly aj niečo urobiť. Či už sú to aktivity smerom ku skrášleniu dediny, účasť na upratovaní, brigáde alebo na spropagovaní života u nás. Oslavy výročia Necpál boli zatiaľ najväčšou akciou, ktorú sme sa rozhodli zorganizovať.
S členmi fanklubu ste nacvičili i originálne prekvapenie Pr-Dr-Tr. Prečo práve takýto názov?
Každý z nás je obdarený veľkým zmyslom pre humor, a preto každý bláznivý nápad je okamžite prijatý jednohlasne ☺. Tak to bolo aj v prípade Pr-Dr-Tr.
Pred dvoma rokmi sme nacvičili tanec pod názvom Tancujúce klávesy pre Peťka Lachkého k jeho životnému jubileu a to nás povzbudilo do ďalšej hudobno-umeleckej činnosti. Obdivne sme vzhliadali k nášmu „kapelníkovi“ Ľubkovi – profesionálovi, že to s nami nevzdal hneď pri prvom nácviku. Naše odhodlanie však bolo silnejšie ako pocit hanby, a tak sme nacvičili krátku bubenícku šou, ktorej sme dali tento nezvyčajný názov. Zúfalí z toho, ako to celé pomenovať, inšpirovali sme sa prvými slabikami slov, ktorými sme si odpočítavali rytmus: PRvá – DRuhá – TRetia... V duchu hesla „trikrát a dosť“ sme sa s týmto vystúpením predstavili len trikrát, ale každý raz to bolo v niečom iné.
O humorné situácie asi nebola núdza...
Veselých zážitkov bolo neúrekom aj pri nácvikoch, aj naostro. Jeden sa stal práve mne. Pri vystúpení som mala zo všetkých najväčší bubon, ktorý bol vždy pri našom nástupe už pripravený na pódiu. Ostatní si svoje „bubny“ niesli pod pazuchou. Na javisko sme prichádzali postupne a pridávali sme sa ku kapelníkovi, ktorý to vždy začínal. Prvý večer sme zvládli v pohode, ale v ten druhý to prišlo. Vystupujem si pomaly po schodoch, s úsmevom kráčam na druhý koniec pódia, kde má byť umiestnený môj bubon. Až keď mám udrieť a zrazu nie je po čom, uvedomujem si, že mi ho tam nevyniesli... Rýchlo som sa zvrtla a hajde pódiom späť. Bežiac dolu schodmi, zrážala som všetkých, čo nastupovali po mne. Vydesene sa po mne dívali, ale ja som len bežala a kričala: „Ľudiaaa, kde je môj bubon?“ Napokon som tú svoju opachu našla, ako si stojí vzadu pri zelenom stane. Schmatla som ju a brala som schody po dvoch. Opäť som vybehla na pódium a dúfala som, že si nikto nič nevšimol.
Po skončení osláv napätie opadlo, isto začal proces reflexie... Aké reakcie ľudí sa k vám dostali?
Bolo to a vlastne stále je veľmi úžasné obdobie. Trvalo nám ešte asi dva týždne, kým sme doladili všetky záležitosti, vrátili požičané veci, dali do poriadku financie a snažili sa vysloviť či tlmočiť každému svoje poďakovanie za pomoc. Znova sme sa stretli – tentoraz už na „dozvukoch“, kde sme rozoberali, čo bolo dobré, čo sa podarilo, čo malo chybičky, čo by sa dalo vylepšiť, čo odstrániť, čo pridať. Na nezaplatenie však boli najmä reakcie ľudí, ktoré prichádzali hneď od samého začiatku. Veľmi pozitívne hodnotím aj to, že nás nikto od tejto myšlienky neodhováral, ale u každého sa to stretlo s mimoriadnym pochopením, snahou pomôcť alebo aspoň nezavadzať ☺.
Prvé odozvy prichádzali už po hodovej svätej omši. Ľudia s nadšením privítali myšlienku procesie či ozdobenia krížov aj kaplnky vencami. Nečakaný ohlas mala výstava, ocenená bola takisto i myšlienka osadenia informačnej tabule. Pri stavaní mája ešte nikdy toľko ľudí okolo kaplnky nebolo a aj napriek nie veľmi teplému počasiu počas predĺženého víkendu, kedy prebiehal hlavný program, prišlo veľmi veľa Necpalanov, rodákov, návštevníkov, predstaviteľov mesta a priateľov z iných miest. Mnohí sem zavítali zo zahraničia, aby sa stretli, pospomínali a cítili sa ako doma.
Jednotlivé kontakty s ľuďmi počas osláv i po nich boli plné slov uznania, emócií (pokojne môžem povedať až sĺz) a vďaky za zrealizovanie tejto myšlienky. Hlavne starší obyvatelia Necpál to cítili ako isté zadosťučinenie za niektoré historické udalosti, ktorým sa Necpaly v minulosti nemohli vyhnúť.
Tie reakcie boli hlavne osobné, ale o oslavách sa mnoho písalo aj na internete. Dostávali sme listy, maily i telefonické odozvy. A môžem povedať, že hoci už ubehla nejaká doba, v ľuďoch to stále rezonuje nielen ako udalosť roka, ale možno aj života.
Nesmierne nás to teší, pretože je to ten najvyšší honorár, aký sme mohli dostať. Chceli sme, aby v ľuďoch zostali len tie najlepšie a najkrajšie spomienky– a myslím, že sa nám to podarilo dosiahnuť.
Keby ste sa dnes mali rozhodnúť, či čosi také zorganizovať, išli by ste do toho znova ☺?
Myslím, že toto podujatie bolo jedinečné, za celú históriu obce i mestskej časti sme sa s ničím podobným nestretli. História hovorí o dvoch zjazdoch Necpalanov v roku 1935 a v roku 1940. Odvtedy sa žiadne podobné podujatie nekonalo a z toho pramenilo aj naše nadšenie a ochota ísť do toho.
Bolo to prvé väčšie stretnutie a pripomenutie si histórie a myslím, že časový odstup desiatich rokov na takéto niečo by bol úplne ideálny. Možno zachováme tradíciu súťaží, ktoré sme zorganizovali, ale rozhodne to nebude v takom rozsahu ako celé oslavy. Príprava, zabezpečenie, financovanie i celá organizácia si vyžadovali veľmi veľa času a energie. Pritom každý z nás má svoju rodinu, domácnosť i zamestnanie, takže hádam tých desať rokov na zotavenie bude stačiť ☺.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Kvetoslava Ďurčová - narodila sa 18. októbra 1962 v Bojniciach, od svojich 3 rokov vyrastala v Necpaloch s rodičmi a troma staršími bratmi. Od strednej školy pracovala v gastronómii, vyštudovala učiteľstvo odborných predmetov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a dodnes pôsobí ako učiteľka odborných predmetov v Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Prievidzi. Má dve dcéry, syna a vnučku Terezku. Vo voľných chvíľach sa venuje amatérskemu filmu, fotografii, webovým stránkam, vedeniu kroník a ručne vyrábaným šperkom. Relaxom sú pre ňu chvíle s rodinou i priateľmi z necpalského Fanklubu.