14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2022Rozhovor s Vlastou Petrášovou
Uverejnené 24. 12. 2015
Peniaze nie sú všetko
Vždy šarmantná, pokroková, ústretová. Taká je naša teta Vlasta Petrášová, ktorá sa 7. septembra 2015 dožila krásneho životného jubilea, 70. narodenín. Ochotne sa s nami podelila o pár svojich spomienok – ale hovoriť by sa dalo ešte veľa, veľa, veľa... ☺
Ľudia vždy radi spomínajú na svoje bezstarostné detské chvíle. Čo by si nám prezradila ty o tvojom detstve?
Mala som pekné detstvo a spomínam naň rada – často aj spolu so svojimi vnukmi, najmä s Filipom, ktorý sa o tieto veci veľmi zaujíma. Bývali sme v rodinnom dome v Handlovej. Mali sme veľkú záhradu, kde nám otec urobil hojdačku. A mali sme v nej aj vodotrysk, fontánku s priemerom asi jeden a pol metra, čo bolo v 50. rokoch minulého storočia raritou. Záhradu sme mali pekne upravenú, dvor veľký, takže sme sa tam dobre cítili i radi hrávali. Cez víkendy sme chodievali veľa do prírody, na Rematu i do našej ďalšej záhrady s ovocnými stromami, ktorú sme mali mimo nášho domu. Spoločnosť nám pri
tom často robievala mamina sestra.
Boli sme traja súrodenci. Ja som bola najstaršia, potom sestra Kveta a o dvanásť rokov mladší brat Paľko. V čase, keď sa narodil Paľko, sme už nebývali v našom pôvodnom dome, ale v činžiaku v Handlovej. Na mieste nášho domu sa totiž začala stavať škola – priemyslovka a neskôr sídlisko Morovno, takže nám ho zobrali a zbúrali. Naši potom začali stavať dom v Prievidzi. Oni chodili na stavbu a ja som sa starala o Paľka. On mal dva roky, ja štrnásť, bola som teda jeho pestúnka.
Aké povolanie vykonávala tvoja mama?
Moja mama bola vyučená kaderníčka, ale svoje povolanie veľmi nevykonávala. Vyučila sa, vydala a ako devätnásťročná už mala mňa, takže potom prestala pracovať. Chodievala si iba občas privyrábať česaním na svadby.
A čo otec?
Otec bol elektrikár. Mal nemecký pôvod. Voľakedy prišlo do tejto oblasti – Malinovej, Tužiny, Handlovej... – mnoho Nemcov, ktorí tu pracovali ako baníci. Otec sa narodil už tu, a tak v roku 1944, keď ich všetkých vysídlili, nemusel odísť. Keďže mal však nemeckú národnosť, išiel na vojnu až vo vyššom veku ako ostatní. Po návrate z nej pracoval v bani. V roku 1951 alebo 1952 bolo založené banícke učilište a on ako elektrikár tam robil majstra, neskôr aj vedúceho majstrov.
Akú školu si navštevovala ty?
Osem rokov základnej školy som vychodila ešte v Handlovej, potom som šla na ekonomickú školu do Prievidze. Prvý rok som tam ešte dochádzala, potom sme sa už do Prievidze presťahovali. Bolo to v roku 1961.
Ekonomická škola sídlila v tých časoch na Mariánskej ulici, kde bola v jednej budove aj základná škola, aj ekonomická škola a gymnázium. Po dvoch rokoch môjho štúdia sme sa presťahovali do budovy k piaristom. Preto mi tieto priestory boli dobre známe, i keď som sem chodievala brať svojho vnuka Davida. Okná sú síce vymenené, ale ten „labyrint“ tam zostal. Akurát že my sme si ešte kúrili uhlím, v každej triede boli kachle... Takže to bolo trochu iné. My sme mali triedu hore a videli sme z nej na cestu, ktorá vedie okolo Okresného súdu.
Mala si aj nejaký obľúbený predmet?
Ani veľmi nie. Všetko, čo prišlo, som brala normálne.
Aké povolanie si počas života vykonávala?
Po maturite v roku 1964 som dostala miestenku do Zdroja. V tých časoch to bol stredoslovenský veľkoobchod, ktorý ale prešiel mnohými reorganizáciami. Fungoval aj ako Prima zdroj a teraz je to CBA. Pracovala som celý čas v administratíve obchodného úseku ako sortimentárka.
Po skončení materskej dovolenky, na ktorej som bola sedem rokov, som pracovala štyri hodiny denne ako pokladníčka v školskej jedálni na ZŠ Sama Chalupku 1. Tam som zostala šesť rokov. No a napokon som sa vrátila späť do Zdroja, kde som pracovala až do dôchodku. Doma som momentálne už 16 rokov ☺.
Bavila ťa táto práca?
Áno, bavila.
Napriek tomu však isto bola v niečom náročná. V čom konkrétne?
V čase, ktorý som jej musela venovať. Pracovala som s dodávateľmi i odberateľmi - a v podstate sme zabezpečovali zásobovanie celého okresu potravinami práve my. Mala som na starosti rôzne druhy sortimentu – liehoviny, konzervy, ostatné pochutiny... A o tie som sa musela starať – od ich nákupu až po predaj. Sledovať ich ceny, splatnosť faktúr, denno-denne odovzdávať rôzne doklady... Bola to naozaj časovo náročná práca.
Predsa len si si však i popri nej našla i čas na založenie vlastnej rodiny ☺. Ako si sa zoznámila so svojím manželom Kamilom?
Spoznali sme sa na zábave, ale až po tom, ako som skončila školu. Mala som totiž prísnych rodičov a tí mi predtým nedovolili na zábavy chodiť.
Keďže som nežila celý život v Prievidzi, nemala som tu veľa kamarátok. So susedkou, ktorá bývala vedľa nás, sme v nedele chodievali na Čaje o piatej do Zámockej reštaurácie v Bojniciach. (Ale to som tiež musela byť už o pol deviatej doma.) Potom som chodievala na zábavy s Maricou Morávekovou z Necpál i so spolužiačkou Valikou Hladkou. Valika bola odo mňa o dva roky staršia. Mala problémy so srdcom, veľa chodila po nemocniciach, a preto aj išla do školy neskôr. Chodievali sme spolu najmä na plesy do Domu osvety a niekedy aj do Necpál na zábavy pozrieť – najmä na tie fašiangové. Nuž a Kamil bol muzikant – a tak sme sa spoznali ☺.
Kamil vždy spomína na to, že ma najlepšie poznal podľa zelených lodičiek. Mala som totiž tetu v Nemecku, ktorá mala takú istú nohu ako ja, malú a širokú. Vždy, keď k nám prišla na návštevu, priniesla so sebou za tašku topánok – takých, aké tu nikto nemal, veď to boli 60. roky. (S Kamilom sme sa spoznali v roku 1966, brali sme sa v roku 1968.) Tak som v nich potom „frajerila“ ☺. Ja som si topánky ani nemusela kupovať.
Kedysi sa v Prievidzi bežne „korzovalo“ po námestí – v nedeľu poobede sa tam ľudia prechádzali dokoliečka a rozprávali. Keď o ôsmej čosi premietali v kine, šli si kúpiť lístok do Domu osvety a potom tam až do predstavenia „krúžili“. Kamil ma medzi nimi vždy poľahky našiel práve podľa zelených lodičiek. Aj som ich dlho opatrovala, ale nedávno som ich už vyhodila.
Usadili ste sa s ujom Kamilom hneď po svadbe v Necpaloch? Alebo ste najskôr žili kdesi inde?
Najskôr sme dva roky bývali u mojich rodičov na Športovej ulici za ihriskom. Kamil mal už v tom čase rozostavaný dom, bol už aj zakrytý, aj zvonku okožovaný, ale bývať sa v ňom ešte nedalo. Nasťahovali sme sa doň v polovici decembra 1970 a potom v júni mala prísť na návštevu teta z Nemecka, tak sme sa ho snažili rýchlo zariadiť, aby sme sa pred ňou nemuseli hanbiť ☺. Všetko sme kupovali na pôžičku, peňazí vtedy nebolo. Kamil ešte päť rokov chodil zadarmo odrábať tým, čo nám na stavbe pomohli, koruny domov nedoniesol. Ja som bola na materskej, bola to bieda. Keď sa mu počas leta podarilo nejaké peniaze zarobiť, vždy sme kúpili niečo deťom.
Aký bol a stále je život s takým šikovným majstrom a hudobníkom?
Oveľa ľahší ako s mužom, čo má dve ľavé ruky ☺. Okolo domu porobí všetko – vie sa postarať o elektrinu, plyn, vodu, stará sa o záhradu, keď sa niečo pokazí, hneď to opraví... Vyrobil aj viacero kusov nábytku – či už deťom, či ku nám domov... Je nenahraditeľný ☺.
Máte spolu tri deti – Romana, Rasťa a Renátku. Bolo už v detstve možné rozpoznať u nich niečo, v čom vynikali?
To sa nedá tak jednoznačne povedať. Odmalička boli veľmi samostatní, v škole šikovní, problémy s učením nemali, dobre spolu vychádzali... A našťastie boli aj zdraví, takže sme s nimi nemali starosti.
Podarilo sa im niekedy aj niečo vyviesť?
No pravdaže, veď čo by to boli za deti, keby občas aj čosi nevyviedli ☺. Až teraz, s odstupom 40 rokov sa dozvedáme, čo všetko to bolo ☺. Bývali spolu hore na manazardke. Chlapci vždy Renátku využívali – raz na to, raz na to... Musela ich poslúchať, lebo sa jej vyhrážali. A keď aj chcela na nich niečo žalovať, nemohla si to dovoliť, lebo ju zastrašili. A tak vyrastala viac-menej medzi chlapcami, ktorých bola plná ulica. Hrávali spolu tenis, begbinton, v zime sa chodili sánkovať alebo si robili klzisko, v lete zas stanovali za domom, robili si cirkusové predstavenia... Doteraz na to radi spomínajú.
Ja som sa do roboty neponáhľala a bola som radšej s nimi. Vždy som hovorila, že peniaze nie sú všetko – a ono sa nám to vrátil. Deti boli zdravé, šikovné, v škole im to išlo, nemali žiadne problémy, ani psychické, ani žiadne iné... Takže chvalabohu.
Dnes sa s ujom Kamilom tešíte už aj z početných vnúčat. Koľko presne ich máte?
Máme osem vnúčat, sedem chlapcov a jednu vnučku – od 8 po 17 rokov.
Môžeš nám o každom z nich čosi povedať?
Môžem ☺.
Začnem najstarším. Roman má štyroch chlapcov, utešených mládencov. Voláme ich „dvaja veľkí“ a „dvaja malí“, pretože je medzi nimi dosť veľký rozdiel, takmer desať rokov. Samko chodí posledný rok na gymnázium a potom by chcel pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Simonko je prvý rok na strednej škole informatického zamerania a darí sa mu dobre. Alex s Benjamínom chodia na cirkevnú základnú školu. Alex je piatak a je veľmi šikovný, je to náš malý filozof. Športu sa veľmi nevenuje, ale zato mu to dobre myslí. A najmladší Benjamín je tretiak.
Rasťov Filip má 15 rokov. Chodí do kvinty na osemročnom gymnáziu a tiež je veľmi šikovný, doteraz mal na vysvedčení len samé jednotky. Je veľmi rozhľadený, vzdelaný, všestranný, všetko ho zaujíma. Dá sa s ním dobre porozprávať na hocijakú tému. David chodí do piatej triedy, tiež je veľmi šikovný. Nie je až taký všestranný ako Filip a trochu ho k tomu učeniu treba aj viesť, lebo doteraz mu učiť sa až tak nebolo treba, stačilo mu v škole počúvať. No teraz mu už pribúdajú nové veci, tak ho rodičia musia trochu viac pripierať a viesť k tomu, aby si v tom našiel systém. Obaja chlapci sú aj športovci a hudobníci, takže sú plno vyťažení, nemajú počas týždňa žiaden voľný deň. Ale to je dobre, oni to potrebujú, najmä David, ktorý je veľmi živý a nevydrží päť minút na jednom mieste, stále musí niečo robiť. Obaja sú aj recitátori, chodia na súťaže.
No a Renátkina Ivanka je siedmačka, chodí do školy v Lazanoch, a Ondrík je piatak. Tiež sú šikovní, Ondrík má dobré logické myslenie.
Ivanka je jediné dievča medzi toľkými chlapcami. Vie si s nimi poradiť?
Pravdaže. Ľavou zadnou ☺. Iva je rázna a od prvej triedy zvyknutá na „robenie poriadkov“. V triednom kolektíve má totiž šesť veľmi problémových chalanov. Sú najhoršou triedou v škole. S rodičmi týchto detí je ťažká spolupráca. Zaujímajú postoj „učiteľka je zlá a naše deti dobré“, čo je pre našu dobu typické. Na rodičovské združenia nechodia a problémy tam nemajú konca. Pritom tie deti si tam zákerne ubližujú... Jedine Ivy, možno preto, že je taká vysoká a rázna, sa tí chalani boja. Takže ona ubráni seba i Ondríka.
V časoch, keď sme ešte robievali Maňa anketu o najlepší film, pesničku, speváka, speváčku..., vždy si nás prekvapovala tým, že si bola fanúšičkou filmov či hudby, ktoré práve letia. Zostalo ti to doteraz? Čo momentálne najradšej pozeráš a počúvaš?
Áno, zostalo. Najradšej mám populárne piesne, potom vážnu hudbu – a najmenej ľudovú. Možno i preto, že ju v podaní Kamila počúvam niekoľko hodín denne ☺.
Hneď, ako vstanem, zapínam si Slovenský rozhlas, kde je okrem hudby i hovorené slovo. Poobede sa Kamil usídli v obývačke, kde pozerá televízor a ja sa presúvam do druhej izby. Tam si naladím väčšinou Beta rádio (prípadne Rádio Expres, ale to už menej, lebo tam stále hrajú to isté), čítam si a lúštim krížovky.
Spolu s manželom ste už obaja dôchodcovia. Aký je život na dôchodku? Nenudíte sa?
To nie, hoci občas nás chytá ponorková choroba. Nie sme nejakí zvlášť aktívni. Kamil síce chodí každý týždeň spievať, občas spolu zájdeme do kúpeľov... Ale inak sme len doma. Ja by som aj rada chodila na dovolenky, ale nemám s kým, môj muž na to nie je. Preto iné krajiny navštevujem len virtuálne a teším sa, keď sa aspoň raz za pár rokov niekam dostanem. Teraz som napríklad bola v Chorvátsku, bolo tam perfektne. Tak mi hádam dobrý pocit z toho na nejaké tie roky vydrží. A veľa čítam. Niektoré knihy začínam už aj druhý raz ☺.
Čo ťa v živote najviac teší?
Mojou najväčšou radosťou sú deti a vnúčence. A ešte sa teším aj zo zdravia, ktoré máme momentálne ako-tak pod kontrolou.
Za rozhovor ďakuje
Eva Humajová
Vlasta Petrášová (rodená Hicklová) sa narodila 7. septembra 1945 rodičom Emílii a Pavlovi ako najstaršia z troch detí. Vyštudovala strednú ekonomickú školu v Prievidzi a celý život pracovala v administratíve. V roku 1968 sa vydala za Kamila Petráša. Má tri deti a osem vnúčat. Žije v Necpaloch. Od roku 2000 je na dôchodku. Medzi jej záľuby patria knihy, filmy, hudba a lúštenie krížoviek.