14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Antóniou Šovčíkovou
Uverejnené 15. 8. 2016
Kde môžem pomôžem
Elegantná, milá, kultivovaná. Prítomná všade tam, kde treba potešiť, pomôcť. Minulý rok sa okrúhleho životného jubilea dožila síce nie pokrvná, ale inak úplne pravá a zároveň neodmysliteľná členka našej rodiny, krstná mama Antónia Šovčíková. Viac o nej sa môžete dozvedieť v našom rozhovore s ňou.
Minulý rok ste oslávili okrúhle životné jubileum – 80 rokov. Ubehol tento čas rýchlo?
Strašne rýchlo. Všetko tak rýchlo beží, že ani poriadne nestíham vnímať, čo sa deje. Raz som tam, raz tam... Ani sa mi nechce veriť, že od vlaňajšej oslavy už ubehol pomaly rok a ja budem mať onedlho 81.
Vaša rodina je v našom regióne známa svojou početnosťou. Z koľkých súrodencov pochádzate?
Z dvanástich. Bolo nás deväť dievčeniec a traja chlapci.
Ako si spomínate na svoje detstvo? Prežili ste ho celé v Necpaloch?
Úplne celé nie, tri roky som strávila na liečení v Tatrách. Ale predtým to bolo také typické detstvo. Prišli sme domov zo školy a už sme mali napísané, kto má kam ísť a čo robiť. Nikdy sme sa nehádali, že ty máš spraviť to a ja to... To bolo normálne, že nám pridelili robotu.
Čo všetko ste zvykli robievať?
Také bežné domáce práce. Ale okrem toho sa aj dedina a dvor zametali, do kaplnky sme kvety dávali, vymieňali ich... Nemali sme to síce na starosti, ale bývali sme ku kaplnke najbližšie – čiže keď to ktosi iný nespravil, spravili sme to my. Na hody sa na kvety vyberali peniaze, vtedy sme tam dávali také krajšie; inak sme dali to, čo bolo. Keď sme boli väčšie, chodili sme do potoka plákať bielizeň.
A čo školské časy? Chodili ste do školy rada?
Do školy sme museli chodiť, či už radi, alebo neradi. Žiadne záškoláctvo nehrozilo, no to by nám doma dali! Ráno sme vždy kráčali v celých húfoch – nie ako teraz, že žiaci sadnú do autobusu. Išli sme pešo. Najskôr som chodila do ľudovej školy, tam, kde boli sestričky, a potom do meštianky, tam, kde je teraz piaristická škola.
A ako to bolo s vysvedčením? Zaujímali sa rodičia o vaše výsledky?
To veru nebolo, že by sme mohli vysvedčenie schovať... Žiacke knižky sme nemali, ale naši rodičia o všetkom vedeli, čo sme porobili. „Priznajte sa, lebo potom bude horšie!“ hovorili nám. To som potom aj ja svojim deťom hovorila, keď som išla na rodičovské združenie: „Povedzte, čo ste kto povystrájali, nech nie som prekvapená a viem sa brániť!“
A nejaké odmeny, to vtedy nebolo... Dokonca naša Gabika, keď skončila vysokú školu, na promócie jej ani nikto nešiel. A keď sa vrátila domov, namiesto oslavy ju čakal lístok, že má ísť na Hornú Piesnu zemiaky okopávať. (Smiech) Ale prežili sme všetko.
A v máji sme sa vždy s robotou a učením ponáhľali, aby sme sa stihli dať do poriadku a mohli ísť na litánie a potom po námestí korzovať.
Čo ste vyštudovali?
Popri zamestnaní som chodila na ekonomickú školu – to som mala už 33 rokov. Vtedy to bolo inak ako dnes, na strednú školu sa neumiestnil hocikto. Keď človek ukončil meštiansku školu, mal také vzdelanie, aké bolo treba. Kto išiel ešte niekam inam, to už bolo „navyše“. Väčšinou žiaci odchádzali ešte na učňovku a potom už do roboty.
Aké boli vaše pracovné začiatky?
Robila som v OÚNZ (Okresný ústav národného zdravia) namiesto našej Anky, ktorá išla na materskú dovolenku. Nastúpila som tam v roku 1956. Keď sa vrátila, začala som pracovať v bývalom Povereníctve palív a energetiky (18.2.1957), neskôr premenovanom na Uhoľné a lignitové bane, generálne riaditeľstvo Prievidza, kde som bola až do dôchodku (1.1.1990), posledných 17 rokov ako personalistka. Cítila som sa tam už pomaly ako inventár. Potom som ešte ako dôchodkyňa pracovala v jasličkách.
Aké ste mali kolegyne?
Dobré, nepohádala som sa s nikým. Dobre sme vychádzali. Aj keď som ovdovela, tak sa mi veľmi snažili pomôcť. A keď prišlo akékoľvek hodnotenie, vždy povedali, že na to, že som zostala sama s troma deťmi – klobúk dole. Mali ma radi. S mnohými kolegami sa stretávam doteraz. Je to taký dobrý pocit.
S manželom ste sa zoznámili v práci? Vedeli ste hneď , že to je „on“?
Nie. nevedela. (Smiech.) Môj muž k nám chodieval – ale my sme si všetci mysleli, že za Gabikou. Chodievali totiž spolu ráno na vlak. Ona učila v Pravne a Vaľko pracoval tiež niekde tam. Potom sa začal za našou Gabikou obzerať Vaľkov spolužiak Jožko. Šli sme všetci na zábavu do starého kultúrneho domu – a tam sa to už medzi nami s Vaľkom nejako vyvinulo. A to som tam najprv ani veľmi nechcela ísť... (Smiech.)
Pekne sme spolu žili. Bol inžinier, ale študoval tiež popri zamestnaní, ako aj ja. Najskôr robil v bani, aby sme dostali byt - zo začiatku sme totiž bývali u Šovčíkov. Keď sme sa zobrali, aj hovoril, že by ešte do školy šiel. Povedala som mu, že ak vyjdeme s peniazmi, nech ide. Zostalo rok ticho – a potom už prišiel rovno s prihláškou. Snažila som sa teda doma všetko tak porobiť, aby on mohol do tej školy chodiť a mohol sa jej venovať.
Koľko rokov ste spolu prežili?
Boli sme spolu 13 rokov. V sobotu pred jeho smrťou sme ešte boli na svadbe v Šintave sestrinmu synovi Jankovi.
Vaľko sa nikdy na nič nesťažoval, vždy bol veselý. Vrátili sme sa zo svadby, v pondelok som ešte poprala. Vaľko hovoril, že ho nejako záha páli alebo čo, tak išiel ku doktorovi. Ten sa ho pýtal, čo raňajkoval. Vaľko povedal, že rožok, tak mu doktor povedal, že keby ho nejedol, spravil by mu nejaké vyšetrenia žalúdka. Dal mu lieky a v utorok sme už šli obaja do roboty. V stredu som išla do školy, tak som mu povedala, čo ešte treba s deťmi porobiť. Večera bola nachystaná, polievka navarená – a po návrate som ho našla medzi kuchyňou a obývačkou padnutého. Zavolala som nášho suseda, pána doktora Chovana, telefonovali sme, aby nám poslali sanitku... Ale doktor Chovan už vtedy povedal, že to srdce sa viac nerozbehne. Aj neskôr v nemocnici mi povedali, že Vaľkovo srdce bolo roztrhnuté, že aj keby som bola práve vtedy s ním, nič by som s tým nespravila. Keď som sa tak neskôr pozerala z okna, uvedomila som si, aká tragédia sa tu odohrala – ale život na ulici ide ďalej akoby nič.
Musela som sa teda ďalej boriť sama a vďaka Bohu, dožila som sa 80-tky v dobrom zdraví. Nelamentujem, čo treba, robím, konám.
Mali ste s manželom tri deti – Valiku, Tonka a Evku. Čo nám prezradíte o nich?
Snažila som sa ich vychovať tak, aby z nich boli dobrí ľudia. Ale či sa to všetko tak podarilo, to nebudem hovoriť. (Smiech.) Valika v mladosti tancovala vo Vtáčniku. Tonko sa vyučil za strojného zámočníka na Banských stavbách a Evka chodila na chemickú priemyslovku do Novák.
Na výchovu detí ste zostali veľmi skoro sama. Ako ste to zvládali?
S Božou pomocou. Ale aj v robote mi vychádzali v ústrety. A takisto rodina. Ja by som v tých časoch aj skončila so školou, ale prvé, čo mi rodina povedala, bolo: „Neexistuje! Školu musíš dokončiť!“ Lebo vtedy som práve bola v druhom ročníku. Chodili mi deti strážiť... Každý sa snažil. Škola trvala tri roky.
Môj manžel skončil školu v roku 1964 a zomrel v roku 1968, žil teda po jej skončení ešte štyri roky. Ja som skončila školu rok po jeho smrti. A len čo som ju skončila, už som nastúpila do autoškoly. Kúpila som si Trabant a kamkoľvek som išla, deti som brala so sebou. Pochodili sme spolu všeličo. Duklu, Šíravu, Trnavu, Tatry...
Kde ste sa zoznámili s našou starkou Filkou? Čím ste si „padli do oka“?
Ráno sme spolu chodievali do kostola na roráty. (Smiech.) Ako deti sme sa až tak nepoznali, skôr už keď sme boli staršie, keď sme do toho kostola chodili – aj s Lojzkom, Ivanom Vaňom, Tonkou Píšovou... Len tá potom išla na vysokú školu za pani doktorku a už sme zostali len my dve.
Stali ste sa kmotrami. Navštevovali ste sa často?
Ako sa dalo. Filka s Petrom čakali Milana a prišli ku nám, či by sme im nešli za kmotrov. Aj my sme boli kamarátky, aj oni boli kamaráti... Ako by sme mohli povedať nie? (Smiech.) A ja som aj bola rada. Ako kmotrovské rodiny sme sa potom s Filkou a Petrom navštevovali na striedačku každú nedeľu. Vaľka bavilo kamerovanie aj fotenie, mal fotokomoru kúpenú... Tak si i krstné deti kameroval, fotil. Kamera bola v tých časoch vzácnosťou. Ale keď si on chcel čosi kúpiť, ja som mu nikdy nepovedala nie. Ja som tomu nerozumela a bola som rada, že jeho to baví.
Roky plynuli ako voda a do rodiny pribudli i vnúčatá. Koľko ich máte?
Vnúčat mám šesť (Valika má tri deti, Evka dve a Tonko jedno) a pravnúčat tiež šesť.
Vieme, že vďaka jednému z vašich vnukov ste sa stali fanúšičkou basketbalu. Môžete nám o tom prezradiť čosi viac?
Martina ako štvrtáka – lebo doma neobsedel – dali do športovej triedy. Keďže bol vysoký, nasmerovali ho na basketbal. Ako druháka na strednej škole (chodil na Obchodnú akadémiu v Handlovej) ho zlanárili do Svitu. Odišiel teda tam, aj tam zmaturoval a popri tom hrával.
Do Svitu sme na basketbal nechodili, lebo to bolo ďaleko. No potom začal Martin hrávať v Handlovej. Raz ma dcéra Evka zavolala, či by som nešla na zápas s ňou, lebo zať Robo nemohol ísť. Tak som šla – a potom som už chodila vždy, keď hrali nejaký zápas doma. Postretala som sa tam aj s kolegami, ktorí sa veľmi čudovali, že ma tam vidia. A keď ma naši niekam na zápas zobrali aj autom, tak som išla – do Bystrice, do Žiliny, dosť často aj do Komárna...
Martinovi fandím doteraz. Hrá už tretí rok za Inter a uvidíme, čo bude ďalej.
Neodmysliteľnou súčasťou vášho života je viera v Boha. Čo vám dáva?
Všetko. Všetko v živote som zvládla len s Božou pomocou.
Široko-ďaleko ste známa svojou pomocou každému vždy a v každej chvíli. Kde beriete na to všetko silu?
Zhora. Bratovi Lukáčovi som napríklad, keď zostal sám, pomáhala 10 rokov.
Čomu sa plánujete venovať počas nasledujúcich 80 rokov ☺?
(Smiech.) Tomu, čo príde. Snažím sa, aby som mala doma všetko porobené. A kde môžem, pomôžem.
Za rozhovor ďakuje
Eva Humajová
Antónia Šovčíková (rodená Mokrá) sa narodila 18.10. 1935 v Necpaloch. Bola siedma z dvanástich súrodencov. V roku 1955 sa vydala za Valenta Šovčíka, s ktorým mala tri deti. Popri práci si dorobila ekonomickú školu. Väčšinu svojho pracovného života strávila na Povereníctve palív a energetiky (neskoršie Uhoľné a lignitové bane, generálne riaditeľstvo) v Prievidzi. Od roku 1990 je na dôchodku. Okrem svojich početných koníčkov a záľub (lebo ona robí všetko rada ☺) sa venuje najmä nezištnej pomoci rodine i všetkým, čo to potrebujú. ☺