14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Monikou Chudou
Uverejnené 15. 8. 2017
Teším sa, keď pacientom môžeme pomôcť
Dohliada na zdravie zubov členov celej rodiny. Starostlivo sleduje ich prítomnosť na preventívnych prehliadkach a v prípade problému pohotovo zakročí. Má rada ľudí i aktívny oddych pri športovaní. Nadovšetko však miluje svoju rodinu. Dnes vám o svojich životných cestách viac prezradí čerstvá 50-nička Monika Chudá.
V marci si oslávila okrúhle životné jubileum, 50 rokov. Čo ti prvé zíde na um, keď sa v mysli vrátiš o tých štyridsať – päťdesiat rokov dozadu?
Spomínam si najmä na chvíle strávené v našej rodine. Keďže som bola najmladšia, všetko som dedila po starších súrodencoch – oblečenie, hračky, školské pomôcky a dokonca aj bicykel. Spomínam si ale aj na školu, kamarátov... A na to, ako som musela nosiť poštu. Všetky deti v sobotu spali, len ja som musela ráno vstať, ísť na poštu, poroznášať noviny a potom ešte rodičom pomáhať upratovať dom... A to isté cez Vianoce a prázdniny. Síce som si takto niečo privyrobila, ale radšej by som bola trávila chvíle s kamarátkami. Taký už bol osud dcéry poštárky...
Myslíš si, že sú veci, v ktorých bolo tvoje detstvo bohatšie ako detstvo súčasných detí?
Určite áno. Mali sme veľa kamarátov, celé dni sme sa spolu hrávali, či už na ulici, alebo v neďalekom parku. A mali sme postarané o všetko, napriek tomu, že rodičia nakupovali len v malom dedinskom obchodíku tu neďaleko. Nič nám nechýbalo.
Zo súrodencov si najmladšia. Akí boli Jožko, Milan a Vierka „za mladi“? Aké si s nimi mala vzťahy?
Jojo bol najstarší, vždy svedomitý, pracovitý, spoľahlivý a mal všetko pod dohľadom. Milan bol stále preč z domu. Večer sme sa vždy báli, že po návrate dostane bitku, pretože rodičia netušili, kde celý deň je. Bol aktívny, mal veľa kamarátov. Kúpil si motocykel Pionier, na ktorom som jazdila aj ja, fotoaparát, gitaru... Vierka bola módna návrhárka a dizajnérka. Neustále hľadala spôsoby, akými prešiť staré šaty na nové... Niekoľkokrát sme si prestavovali nábytok v spoločnej izbe.
Prišli školské roky – najskôr získavanie základného vzdelania v rodnej obci, potom štúdium na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi. Boli nejaké predmety, ktoré si mala špeciálne rada?
Mala som rada slovenčinu, biológiu a v tých časoch aj francúzštinu.
Čo nasledovalo po ukončení štúdia na gymnáziu?
Vždy som túžila byť lekárkou a pomáhať chorým. Po strednej škole som odišla do Bratislavy, kde som začala pracovať v onkologickom ústave na chirurgickom oddelení a zároveň študovať na zdravotníckej škole.
A niekedy v tomto období sa na scéne objavil i tvoj budúci manžel Peter. Kde ste sa zoznámili?
Zoznámili sme sa na svadbe môjho bratranca v Trenčíne. Pridelili mi tu dvoch družbov, obaja boli policajti a jeden z nich bol Peter. Keďže pracoval v Bratislave, dohodli sme si po tejto svadbe rande pred Prezidentským palácom. Pamätám si na ten deň veľmi dobre, pretože Peter naň prišiel v „exkluzívnej“ kockovanej flanelovej košeli.
Po svadbe ste zostali bývať v tvojom rodnom dome. Ako si ujo Peťo zvykol na život v Nedožeroch-Brezanoch?
Prvé tri roky po svadbe sme bývali v petržalskej garsónke, ktorá mala 16 metrov štvorcových. Po presťahovaní sa do rodičovského domu chcel byť Peter veľký hospodár – chovať prasiatko, zajačiky, kuriatka, morky. Vzhľadom na jeho pracovnú vyťaženosť však nemal na to čas, tak zvieratká zmizli a nám sa naplnili mrazničky. Myslím si však, že napriek svojmu „sídliskovému“ pôvodu si Peter na život na dedine zvykol veľmi dobre. Rôzne práce sa naučil od svojho švagra a môjho brata Milana, ktorému sme obaja za to vďační. Mnohé veci neskôr zvládol aj sám, prípadne pri nich majstrom pomáhal.
Postupne prišli na svet vaši dvaja synovia – Peter a Martin. V detstve – ako všetci chlapci – určite povystrájali mnohé šibalstvá. Ktoré z nich ti najviac utkveli v pamäti?
Keď si ich tak porovnám, tak Peťo ako dieťa bol taký pokojnejší typ – kam sme ho položili, tam sedel. Keďže jeho bratranci a sesternice väčšinou hrali na nejaký hudobný nástroj, aj jeho som prihlásila do hudobnej školy na klavír. Po krátkom čase som zistila, že to bola chyba. Viac ho to ťahalo na futbalové ihrisko. Maťo bol pravý opak Peťa, ten stále niekam liezol. Začalo to už v ranom detstve lezením z postieľky a pokračovalo aj ďalej. Vyliezol po hromozvode na balkón, neustále lozil po stromoch, skočil zo skrinky a zlomil si ruku, padol zo stromu, mal otras mozgu...
Akí sú Peťo a Maťo dnes?
V prvom rade sú to dvaja dospelí ľudia, na ktorých som hrdá. Peter ukončil štúdium na vysokej škole a momentálne sa venuje tomu, čo ho baví a mohlo by ho to uživiť. (Pracuje v realitnej kancelárii.) Martinovi chýba už len krôčik k ukončeniu štúdia na lekárskej fakulte. Som presvedčená, že aký dobrý je študent, taký dobrý bude z neho aj lekár. Mám z oboch svojich synov radosť a prajem im, aby si našli výborné partnerky na celý život.
Po materskej dovolenke si začala pracovať ako sestrička v zubnej ambulancii, kde pôsobíš až doteraz. Ako si sa k tejto práci dostala?
Od jednej kolegyne som sa dozvedela, že sa uvoľňuje miesto v zubnej ambulancii v Prievidzi, o ktoré som prejavila záujem. Hneď po nástupe do zamestnania som absolvovala aj dvojročné štúdium dentálnej hygieny vo Zvolene. V ambulancii pracujem doteraz a s prácou som veľmi spokojná.
Okrem svojej primárnej „sesterskej“ práce sa staráš i o dentálnu hygienu vašich pacientov, chodievaš do materskej školy robiť prednášky o správnej starostlivosti o zuby... Čo by ľudia v tejto oblasti mohli na sebe najviac zlepšiť?
Dôležitá je v prvom rade hygiena, správna technika čistenia zubov, používanie vhodných dentálnych pomôcok, vhodná strava a pravidelná návšteva zubného lekára.
Čo je na tvojej práci krásne, a čo, naopak, ťažké?
Svoju prácu mám rada, pretože každý pacient je iný; príde s nejakým problémom a my mu môžeme pomôcť. Ťažké sú pre mňa chvíle, keď máme plnú čakáreň ľudí, a nevieme, čo skôr.
Začiatkom júla si po prvýkrát letela lietadlom – let do Francúzska s krátkym pobytom v Nice si dostala ako darček k 50. narodeninám. Aký to bol pocit?
Ako asi každý, kto letí po prvýkrát, aj ja som mala zmiešané pocity, ale let bol veľmi rýchly. Do Nice sme sa prepravili približne za hodinu a pol, takže som bola maximálne spokojná a všetkým cestovanie lietadlom odporúčam.
Ako povedal aj tvoj syn Peťo v príhovore, vedieš neustále aktívny život na 120% venovaný starostlivosti o rodinu, starkú, práci... Pri čom si najlepšie oddýchneš?
Najlepšie relaxujem v letnom období v nedeľu poobede, keď si môžem vonku na dvore ľahnúť do polohovateľného ležadla. Oddýchnem si aj vždy večer pri skypovaní so synom Petrom či telefonovaní so synom Martinom a manželom, ktorí sú celý týždeň odo mňa vzdialení.
Čo si v živote najviac ceníš?
Že sme zdraví, máme okolo seba krásnu rodinu a že máme všetko, čo k životu potrebujeme.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Monika Chudá (rodená Humajová) sa narodila 18. marca 1967 v Bojniciach manželom Božene a Jozefovi Humajovcom. Je najmladšia z piatich detí (sestra Beátka ako dieťa tragicky zahynula). Po ukončení štúdia na gymnáziu v Prievidzi pracovala rok v nemocnici v Bojniciach a potom v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Popri tom študovala na zdravotnej škole. Od roku 1997 pracuje ako sestrička u zubnej lekárky a venuje sa aj dentálnej hygiene. Je vydatá, má dvoch synov Petra a Martina.