14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Petrom Lachkým
Uverejnené 24. 12. 2017
Sme radi,že sa to ešte stále dá počúvať
Neodmysliteľnou súčasťou Necpalanky je už 20 rokov síce nie pokrvný, ale inak už úplne rodinne adaptovaný klávesák Peter Lachký. Pri príležitosti okrúhleho jubilea Necpalanky sme sa s ním porozprávali o tom, ako vníma kapelu, ktorej venoval toľkú časť života, talentu i svojich tvorivých síl.
Necpalanka má už 30 rokov. Vy ste do nej prišli pred 20 rokmi, ale jej začiatky minimálne z rozprávania uja Peťa Petráša veľmi dobre poznáte. Keď tak o tom rozpráva... Sú tam veci, pri ktorých je vám „ľúto“, že ste ich „zmeškali“ ☺?
Veru áno, začiatky vždy prinášajú množstvo veselých príhod a ja mám veselé príhody rád. Ľutujem napríklad, že som sa nezúčastnil toho, ako po prvej akcii hrala Necpalanka ráno pri posteli starkému Petrášovi ☺.
Ako ste sa vlastne dostali do Necpalanky vy?
Keď vypukla koncom 80-tych rokov éra diskoték, prestal byť záujem o kapely. A tak sme to s Electricom, s ktorým som dlhé roky účinkoval, „zabalili“.
V tom čase prišiel do Bane Nováky pracovať ujo Peťo. Spoznali sme sa a jedného dňa ma poprosil, či by som nešiel s nimi (s Necpalankou) na hranie na Maguru, že by potrebovali nastaviť zvuk (ak si dobre pamätám, mali tuším nový mixpult). A keďže neviem povedať nie, súhlasil som.
Podvečer som prišiel na Maguru, kde už bola Necpalanka (ujo Peťo, ujo Milan, Janko Chrebet a Jožko Šúšol) nachystaná na hranie a mixpult zapojený. No a oni začali hrať a spievať vkusne upravené ľudové skladby.
Najviac ma zaujala (a doteraz si ju užívam) kombinácia zvuku trúbky s heligónkou, hlavne v umne zaranžovaných vyhrávkach. Dovtedy som nikdy nehral s kapelou, čo by sa venovala prevažne ľudovej piesni, ale ten zvuk a repertoár ma dostal. No a tak som bol vlastne celkom rád, keď ma ujo Peťo oslovil a ponúkol mi miesto v Necpalanke.
Zvykli ste si rýchlo? Predsa len ste dovtedy hrali trochu iný štýl...
Od svojich pätnástich rokov som hrával hlavne rock a pop. A asi práve tá absencia kultivovanej ľudovej hudby a zábavy spôsobila, že som v Necpalanke našiel niečo, čo ma vlastne drží a teší až dodnes. Vždy som tvrdil, že základom kapely je dobrá partia a myslím si, že v Necpalanke to platilo a platí na milión percent.
Začiatky boli veselé, tak ako aj celá naša partia. Nezabudnuteľné banícke príbehy Janka Chrebeta (ako aj huncútstva Jožka Šúšoľa) nám robili dobrú náladu a nabíjali nás energiou potrebnou na to, aby sme vedeli naplno fungovať - častokrát od soboty obeda do nedeľného rána (tak hrávame napríklad svadby).
Čiže práve táto dobrá nálada sa stala dôvodom, ktorý rozhodol o tom, že v kapele zostanete J?
Prvým dôvodom je to, že ma ešte nikdy nechceli vyhodiť ☺.
Ale teraz vážne... Necpalanka nie je len kapela. Je to hlavne dvojica skvelých a šikovných bratov so svojimi rodinami, priateľmi a susedmi, s ktorými prežívate všetky krásne a veselé (občas aj tie smutné) chvíle, a tak sa stávate ich súčasťou.
A to už nie je o hraní alebo o muzike. To, že ste v Necpalanke, znamená, že žijete spoločné radosti a trápenia, a keď môžete, tak si pomôžete. A kým to bude takto fungovať, tak rád zostanem.
Za 20 rokov ste v Necpalanke nacvičili množstvo piesní. Je nejaká z nich vašou srdcovkou?
Z ľudových Tam pri Prievidzi - veselá a pekne naaranžovaná polka. No a nakoľko som vyrástol na Elvisovi a Beatles, tak sú pre mňa srdcovkami piesne z tých rokov - Blue Suede Shoes, All Shock Up... A potom ešte Just A Gigolo – tá pieseň má v sebe množstvo energie.
Akcií, na ktorých ste spolu ako Necpalanka hrali, bolo tiež už nespočetné množstvo. Boli niektoré z nich pre vás výnimočné?
Spomínam si na oslavu 50. narodenín tety Marienky. Bolo to na začiatku môjho pôsobenia v Necpalanke a bol som milo prekvapený účasťou rodinných príslušníkov na kultúrnom programe pre pani oslávenkyňu. Tam som začal cítiť silu vašich rodinných väzieb. Tá sa potom prejavila aj na všetkých rodinných oslavách (Petra a Pavla, svadby, jubileá...) - a tie boli teda tiež pre mňa výnimočné.
Nezabudnuteľné sú aj lyžiarske akcie na Vyšnej Boci, keď ráno o pol ôsmej po trojhodinovom spánku stúpate hore strmým kopcom, aby ste v teplote -15°C odohrali, odspievali a hlavne zabavili všetkých účastníkov tohto podujatia.
Zo zaujímavých ľudí, ktorých sme počas hrania s Necpalankou stretli a spoznali, spomeniem aspoň Majstra N a Kollárovcov.
Schopnosť členov Necpalanky vydržať spolu toľko rokov týždeň čo týždeň v stále dobrej nálade naznačuje, že si medzi sebou dobre rozumiete nielen ako hudobníci, ale i ako ľudia. Čo si vy osobne vážite na svojich spoluhráčoch v kapele?
Spoluhráčov mám skvelých. Na Peťovi Petrášovi - kapelníkovi - si vážim to, že mu heligónka prirástla k srdcu a kedykoľvek a kdekoľvek ju vytiahne, hneď je veselo a deň je krajší. Je to skvelý organizátor, neúnavná hlava rodiny a nevie povedať nie rovnako ako ja ☺.
Milan Petráš má hudbu ako relaxačný mostík medzi starosťami o rušne a vlaky, ktoré strieda so starosťami o kresťanskú pohodu a pomoc ľuďom v núdzi. Je to silný človek.
Miloš Žember je síce o generáciu nižšie ako my, „starí členovia“, ale má výborný hudobný vkus a vie, kde a čo zahrať – a to je v kapele veľmi dôležité. Momentálne má u nás „dvojičku“ - Jožka Števicu. Už po niekoľkých odohratých akciách nás presvedčil o tom, že je skvelý muzikant. A nielen to. Prednedávnom som sa stal svedkom toho, ako za šesť hodín dobehol z Čerenian do Handlovej so svojím huskym v pätách... Obaja mali v nohách takmer 40 km. Nepoznám nikoho takého, čo by toto dokázal.
Nezanedbateľnou súčasťou, a dovolím si povedať, že i jedným z predpokladov úspechu Necpalanky, je i váš zmysel pre humor. Podelíte sa s nami o nejakú z humorných príhod, ktoré ste spolu zažili?
Tých veselých je ozaj veľa... Ale tak skúsim nejakú vybrať. Hrali sme v kongresovej sále v Bojniciach (akurát prebiehali slávnosti strašidiel) a od obsluhy sme zisťovali, či môžeme používať tzv. „paru“. Povedali, že áno, žiadny problém, alarm je vypnutý. Cca po tretej pesničke sme „zadymili“. A po chvíli sa rozleteli dvere a do sály napochodoval hasičský útok - niekoľko požiarnikov - v plnej zbroji. A vraj: „Kde horí?“ Nenapadlo nám, že čidlo požiaru majú aj na centrále požiarneho zboru, a tak nás teda navštívili ☺.
Necpalanka funguje už 30 rokov a my sa tešíme z toho, že stále nestráca dych. Čo by ste jej popriali do nasledujúcich rokov života?
Okrem zdravia a pohody v rodinách len to, aby v nás všetkých neutíchol ten elán a chuť, s ktorými skúšame a účinkujeme. Sme radi, že sa to ešte stále dá počúvať a dobre sa pri tom zabaviť. O nič iné nám vlastne ani nejde.
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová
Peter Lachký sa narodil rodičom Anne a Jozefovi vo štvrtok 13. augusta 1953 v Handlovej. Doma ho čakal 5-ročný brat Juraj. V roku 1975 sa oženil so Štefániou Mládekovou, s ktorou majú troch synov. Svoj pracovný život prežil v Hornonitrianskych baniach - spolu (presne na deň) rovných 40 rokov. Od roku 2012 je na dôchodku. Od svojich pätnástich rokov hráva v rôznych hudobných zoskupeniach a tento koníček mu spríjemňuje chvíle až po súčasnosť.