14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
10.8.2023Rozhovor s Martinom Chudým a Zuzanou Strakovou
Uverejnené 24. 12. 2018
Od Taiwancov sa máme čo učiť
Martin Chudý a jeho snúbenica Zuzana Straková, študenti záverečného ročníka medicíny, strávili počas leta mesiac na stáži v Taiwane. Čím je táto ázijská krajina zaujímavá? A čím sa stal Taiwan výnimočným pre nich osobne? To sa už dočítate v našom rozhovore.
Váš spoločný príbeh sa začal na univerzite vďaka štúdiu medicíny. Prečo ste sa rozhodli stať lekármi?
Maťo: Počas gymnázia som mal veľmi rád chémiu a matematiku. Biológia, naopak, nepatrila medzi moje obľúbené predmety, učivo o rastlinách a zvieratách ma neoslovilo. Výnimkou však bolo ľudské telo. To ma už vtedy veľmi zaujímalo a spoločne s chémiou to bol super základ na prijímačky na medicínu.
Zuzka: Ja som sa pre medicínu rozhodla až na gymnáziu, nikdy to nebola moja vysnívaná práca od detstva. Začali ma zaujímať prírodné vedy a vo voľnom čase som si veľa čítala o tom, čo nás v škole neučili. Zistila som, že ma ľudské telo fascinuje a že práve medicína je to, čo ma bude baviť.
Štúdium medicíny je veľmi náročné a vy ho ešte stále nemáte tak úplne za sebou. Čo bolo pre vás doteraz najťažšie?
Maťo: Najskôr sa mi zdali byť ťažké prijímačky, kde sme sa mali naučiť 3000 testových otázok z biológie a chémie. Neskôr som však pochopil, že to bolo nič oproti tomu, čo nás čaká na univerzite. Všeobecne medzi tie najťažšie skúšky patrí anatómia, biochémia, patológia alebo interná medicína, ale paradoxne bolo učenie sa týchto predmetov zaujímavejšie ako niektorých jednoduchších.
Zuzka: Podľa mňa je najťažšie obetovať rôzne koníčky alebo záľuby, ktoré počas skúškového obdobia idú bokom. Je náročné prinútiť sa učiť, keď už ubúda síl aj trpezlivosti. No ten pocit, ktorý príde po skúške, je na nezaplatenie.
Čo vás ešte do konca akademického roka (a teda i do získania vytúženého titulu) čaká?
Obidvaja máme rovnaké poradie štátnic a tú najväčšiu, z internej medicíny, máme úspešne za sebou. Do júna nás teda čakajú ešte tri – pediatria, chirurgia a gynekológia. Takisto máme obaja za sebou obhajobu diplomových prác.
Ako študenti ste sa rozhodli nezostať len na Slovensku, ale i využiť možnosť a vycestovať na stáž do zahraničia. Pred pár rokmi ste pobudli v Grécku. Badať nejaký rozdiel medzi zdravotníctvom u nás a tam?
Určite áno, je to ale ťažké posúdiť vo všeobecnosti. My sme sa dostali do staršej nemocnice v Thessalonikách, kde sme možno videli tú horšiu stránku gréckeho zdravotníctva. Hygienický štandard v nemocnici v porovnaní s nemocnicami na Slovensku bol nižší. Takisto badateľný bol nedostatok zdravotníckych pomôcok a vybavenie špecializovanými medicínskymi prístrojmi. Okrem toho sa nám viackrát zdalo, že vo svojej práci lekári neboli úplne dôslední. V Grécku sa fajčilo úplne všade a ani priestory nemocnice neboli výnimkou. Pravidelne sa stávalo, že na ranné sedenie sme prichádzali do zadymenej zasadačky.
Tento rok sa vám podarilo dostať do najväčšej nemocnice sveta v meste Taipei, hlavnom meste Taiwanu. Čo všetko bolo pre to potrebné absolvovať?
Samotnému výberovému konaniu predchádzal test jazykových schopností. Okrem toho sa prihliadalo hlavne na doterajšie študijné výsledky, mimoškolské aktivity a na aktívnu činnosť v Bratislavskom spolku medikov. Po „výberku“ sme museli absolvovať viaceré lekárske prehliadky, vyšetrenia, očkovania. Následne sme sa skontaktovali s nemocnicou a so skupinou taiwanských študentov, ktorí nám na začiatku pomohli zorientovať sa a uviedli nás do diania v nemocnici.
Taiwan... To už predsa len nie je európska kultúra. Mali ste pred vycestovaním nejaké obavy?
Ani nie, skôr sme sa tešili a snažili sme sa spraviť skúšky tak, aby nám nič neskrížilo plány. Keďže sme nikdy predtým neboli v Ázii, vybrali sme si práve Taiwan, ktorý patrí k najbezpečnejším ázijským krajinám.
Ako prebehla cesta?
Cesta bola bez komplikácií a meškaní. Leteli sme z Viedne do Pekingu, čo trvalo asi 10 hodín, a potom z Pekingu do Taipei ďalšie 3 hodiny.
Ako vás v Taiwane uvítali?
Po príchode nás už na letisku čakali taiwanskí študenti, ktorí nám pomohli zo základnými vybavovačkami, ako napríklad vybaviť cestovné karty na metro, ubytovanie na internáte a podobne. Cesta naspäť bola náročnejšia, pretože sme v Pekingu museli čakať 10 hodín na letisku.
Ako vyzerá najväčšia nemocnica sveta, v ktorej ste pôsobili?
Napriek tomu, že bola postavená v sedemdesiatych rokoch, pôsobila moderne. Sami sme boli prekvapení, že má takmer päťdesiat rokov.
Je obrovská, neraz sa nám stalo, že sme v nej zablúdili. Len v operačnom trakte bolo asi 90 operačných sál, ktoré boli vyťažené od rána až do neskorého večera. Po celom operačnom trakte chodil robot, ktorý roznášal sterilné nástroje a bielizeň na jednotlivé operačné sály.
Takisto je v nej mnoho špecializovaných centier a kliník. Okrem zdravotníckej časti je jej súčasťou aj nákupná časť s množstvom reštaurácii, kaviarní a obchodov. Bežne sa stávalo, že sme sa museli na chodbách pretláčať cez dav ľudí. Predsa len, Taiwan má takmer 24 miliónov obyvateľov, pričom rozlohou je len o niečo menší ako Slovensko. Bolo úplne bežné, že ambulancie boli otvorené aj večer o 18:00 či 19:00 hod.
Taiwanskí lekári pracujú veľmi veľa a často na úkor ich osobného života. Okrem práce sa neustále vzdelávajú, po službe sedia v knižnici a študujú. Napriek tomu nevyzerali byť unavení alebo znechutení z práce.
Čo bolo vašou úlohou počas stáže?
Maťo: Celý mesiac som bol na kardiochirurgickom oddelení, kde som okrem absolvovania vizít a seminárov chodil väčšinou na operačné sály. Tu som videl mnoho zaujímavých operácií, avšak najviac ma očarila robotická operácia srdcovej chlopne, kde namiesto chirurga operovali robotické ramená. Vyzeralo to teda tak, že chirurg sedel v rohu operačnej sály za počítačom a pri operačnom stole bola iba inštrumentárka, ktorá podávala nástroje do robotických ramien ovládaných chirurgom.
Zuzka:Moja stáž trvala jeden mesiac a strávila som ju na oddelení gynekológie a pôrodníctva. Každý týždeň som mala prideleného iného mentora, ktorý mi venoval čas a ktorý ma učil. Prešla som viacerými špecializáciami od urogynekológie, onkogynekológiu až po pôrodnicu. Tiež som jeden týždeň strávila v centre reprodukčnej medicíny. Počas týchto týždňov som sa veľa naučila, a to nielen v teoretickej rovine. Získala som aj mnoho praktických zručností a videla som zákroky, ktoré na Slovensku zatiaľ nerobíme a možno ich doma nikdy ani neuvidím.
Vybadali ste v taiwanskom systéme zdravotníctva veci, ktoré by ste v našej krajine veľmi nechceli? A naopak, čo by ste dali slovenskému zdravotníctvu za vzor?
Maťo: Taiwanská medicína je veľmi pokroková a aj napriek tomu, že v mnohých odborných veciach sa riadi európskymi odporúčaniami, je oproti slovenskej medicíne a zdravotníctvu na oveľa vyššej úrovni.
Ja som za celý mesiac nezažila nič, čo by som u nás nerada videla. Práve naopak, Taiwanci sú v medicíne veľmi pokrokoví a mali by sme sa od nich učiť. Čo sa mi na nich najviac páčilo, bolo to, že sa nikdy na nič nesťažovali. Každý si svoju prácu robil zodpovedne a najlepšie ako vedel, nenadával, že ma toho veľa alebo že nestíha, pričom by pokojne mohol. Taiwanci sú veľmi svedomití. A netýka sa to len lekárov, ale aj iných profesií.
Okrem práce ste si isto našli čas aj na voľnočasové aktivity. Navštívili ste v Taiwane niečo výnimočné?
Navštívili sme veľa výnimočných miest. Počas víkendov a aj poobede po službe v nemocnici sme obdivovali budhistické chrámy, boli sme na niekdajšej najvyššej budove sveta, viezli sme sa gondolou ponad Taipei. Po večeroch sme sa túlali po tzv. „nightsmarkets“. Boli to trhy s množstvom jedla, ovocia, rôznych tradičných sladkostí.
Boli sme sa pozrieť aj do iných miest, ako napríklad do Taichung, ktoré sa pýši majestátnym jazerom Sun MoonLake. Vyskúšali sme i taiwanské miestne pláže a oceán.
Dve najkrajšie veci, ktoré sme videli, sú jednoznačne Taroko národný park s nedotknutou prírodou a ostrovy Penghu, kde sme strávili záver pobytu. Je to súostrovie takmer 90 malých ostrovov západne od Taiwanu. Dostali sme sa tam trajektom, prenajali sme si skúter a niektoré z ostrovov sa nám podarilo vidieť. Bol to raj, úžasné pláže s tyrkysovým oceánom, mäkkučkým pieskom a žiadni turisti. Často sa nám stávalo, že sme boli na pláži aj úplne sami.
Akými ľuďmi si Taiwančania?
Sú až neuveriteľne priateľskí a dobrosrdeční. Máme viacero príhod, pri ktorých sme neverili vlastným očiam, akí dokážu byť ľudia dobroprajní a milí. Sú nesmierne ochotní a vážia si jeden druhého. Dúfame, že s kamarátmi, ktorých sme si tam našli, zostaneme v kontakte.
A čo taiwanská kuchyňa, chutila vám?
Maťo: Ja mám všeobecné rád ázijskú kuchyňu a taiwanské jedlá neboli výnimkou. Avšak niektoré jedlá, hlavne z nightmarkets, neboli úplne podľa mojej predstavy a celkový zážitok z jedla pravdepodobne kazil aj zvláštny nepríjemný zápach, ktorý sa občas prehnal vzduchom.
Zuzka:Prvé dni áno, bolo to niečo nové. S postupom času mi ale začali chýbať halušky a pirohy a začínala som sa tešiť domov. Taiwanská strava je na môj vkus príliš aromatická. Každá prísada má veľmi výraznú chuť a je to všetko také nejaké slizké.
Je Taiwan miestom, kde by ste si vedeli predstaviť žiť?
Taiwan je úžasná krajina plná kontrastov a určite stojí za to navštíviť ju. Život na Taiwane by sme si ale nevedeli predstaviť. Na jednej strane má krásnu prírodu, zdravotníctvo na vysokej úrovni, mnoho zaujímavých miest, ale na druhej strane sú tu štvrte plné odpadkov, tradičné nočné trhy so zvláštnym zápachom a preľudnenosť. Všade bolo stále plno, neustále sme stáli niekde v rade a čakali.
Taiwan pre vás už navždy zostane výnimočným miestom, pretože práve tu ste sa zasnúbili. Kedy sa môžeme tešiť na svadbu ☺?
Áno, zasnúbili sme sa na vrchole aktuálne 10. najvyššej budovy sveta a svadbu plánujeme 31.8. 2019. Aj my sa tešíme!
Ďakujem za rozhovor!
Petra Humajová