14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Rozhovor s Gabrielou Mellovou
Uverejnené 24. 12. 2019
Šťastie malo pre mňa viacero tvárí
Svoju prvú básnickú zbierku nazvala Áno neobyčajnému svetu. A neboli to len prázdne slová. Moja bývalá kolegyňa a poetka Gabriela Mellová (70) je ženou, ktorá sa všetkému vo svojom živote naučila i stále učí hovoriť áno, prijímať ho so všetkými radosťami i bolesťami, ktoré so sebou prináša. Verím, že to z jej slov vycítite i vy.
Spoznali sme sa v ZŠ Koš. Pôvodne však nie ste z nášho regiónu. Odkiaľ pochádzate?
Narodila som sa v Novej Bani. Vtedy to bolo okresné mestečko a tu som vychodila základnú a strednú školu.
Aké bolo vaše detstvo, rodina?
Pochádzam zo siedmich detí a práve v súrodeneckej súdržnosti a láske spočívala poézia môjho detstva, aj keď bolo skromné. Citovou oázou bola pre nás maminka, jej slová vždy zasiahli naše srdcia.
Rozhodli ste sa študovať učiteľstvo slovenského a nemeckého jazyka. Bola u vás láska k slovu vždy dominantná? Alebo ste obľubovali aj iné predmety?
Nebola som vyhranená žiačka, okrem literatúry a cudzích jazykov som mala rada aj prírodovedné predmety, najmä chémiu, biológiu, nepohrdla som ani matematikou, ale nekamarátila som sa s deskriptívou. Mojou obľúbenou činnosťou bolo čítanie školských učebníc. Na konci školského roka mi bolo ľúto, že ich musím odovzdať. Doma sa však vždy nejaké našli, zabudnuté po starších súrodencoch.
Ako si spomínate na časy vášho štúdia?
Časy môjho štúdia považujem za najkrajšie obdobie svojho života od základnej školy k strednej a vysokej škole.
Ako ste sa ocitli v Prievidzi?
Stredná ekonomická škola v Prievidzi poslala ponuku na našu fakultu na miesto učiteľa slovenského a nemeckého jazyka. Prievidza sa mi nezdala ďaleko od Žiaru nad Hronom, kde vtedy bývali moji rodičia, tak som sa prihlásila, netušiac, že to bude na celý život.
Takmer 40 rokov ste strávili na Strednej ekonomickej škole, neskôr Obchodnej akadémii v Prievidzi. Čo vám dalo pôsobenie v tejto škole?
Množstvo osudov radostných, šťastných i sklamaných, s ktorými som sa delila o život. Naplnili ma poznaním, že bez nich by bolo v mojom srdci veľké, prázdne miesto. S mnohými mi zostali trvalé priateľstvá.
Čo bolo, naopak, na učiteľskom živote ťažké?
Byť učiteľom je krásne životné poslanie, ale náročné na čas pracovný i voľný. Aj keď som toto povolanie vykonávala odovzdane a s láskou, nepatrím medzi šťastlivcov, ktorí povedia, že by išli tou istou cestou. Mám úprimný vzťah aj k medicíne.
Váš manžel Oto je tiež učiteľom, ale v hudobnej škole. Kde ste sa spoznali? Čo by ste nám o ňom prezradili?
S manželom sme sa poznali v SEŠ, keď robil nábor do speváckej zložky súboru Vtáčnik. Pán riaditeľ ho poslal za mnou. Vtedy som mala zborček, s ktorým sme vystupovali na školských akciách. Ja - slovenčinárka, som vždy mala vzťah k hudbe, hrala som na husliach a môj manžel - hudobník, mal vždy vzťah k slovu. Otko je vynikajúci pedagóg, zodpovedný človek, múdry a tvorivý. Hovorí sa, že hudba a dobré slovo vstúpia len do dobrej duše.
V ZŠ Koš ste sa ocitli už ako dôchodkyňa a odučili ste tam ako zastupujúca učiteľka niekoľko mesiacov. Po strednej škole teda prišla škola základná... Isto ste medzi nimi pociťovali rozdiel. Ako ste vnímali toto životné obdobie?
V ZŠ Koš ma privítalo pokojné pracovné prostredie, kreatívni pedagógovia, ústretové vedenie. Videla som tu vzorové otvorené hodiny slovenského jazyka a literatúry, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani stredoškoláci a obdivovala som reprezentatívny školský časopis šoK(n)oviny. Bolo to šťastné obdobie môjho života, aj keď to bola len letmá chvíľa v čase, rada si ňu spomínam. Poznala som tu aj vás, Peťka, výnimočného mladého človeka vo vzťahu k práci, rodine, k viere, k ľuďom.
V roku 2014 ste vydali básnickú zbierku Áno neobyčajnému svetu, v roku 2019 To nevyslovené... Poéziu však píšete už desaťročia. Čo bolo pre vás podnetom vaše básne publikovať?
Podnet na písanie mi dala v mladosti moja milovaná sestra Magdaléna. Rozhodujúcim impulzom na publikovanie bola práve ona, ktorej je prvá zbierka venovaná. Starala som sa o ňu v jej ťažkej chorobe a jej odchod z môjho života ma hlboko zasiahol. Vtedy som si povedala, že keď som ju nepočúvala v rozhodnutí môjho povolania, splním jej aspoň túto túžbu.
Čo pre vás znamená písané slovo? S akým cieľom tvoríte?
K slovu, hovorenému i písanému, mám úctu a bázeň, veď „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha...“ Od tohto slova sa veľmi vzďaľujeme a ani nás to, zdá sa, nebolí. Spisovateľ píše, ja nepíšem, takto komunikujem so svetom, so skutočnosťou, voči ktorej nie som imúnna. Tak sa s ňou vyrovnávam v čase životných únav, strát, sklamaní, ale rada sa aj delím o šťastie, krásu a radosť s inými.
Už názvy vašich básní napovedajú veľa. Porozumenie, Očista, Ako na dlani, Blahoslavení... Ktoré témy vo svojich básňach obľubujete?
Mojou témou je život v jeho premenách, toto jedinečné stvoriteľské dielo, život lásky a porozumenia.
„Je taký deň, / čo príde s úsmevom/ a všetko pohladí. / Beriem si potichu / z farebnej dúhy / svetielka šťastia / na ďalšie dni.“ (Svetielka šťastia) Čo vo svojom živote považujete za šťastie?
Šťastie malo pre mňa viacero tvárí – od viery k tvorivosti a k ľuďom. Šťastím pre mňa bola naša maminka, skromná, jednoduchá, ale múdra a milujúca, ktorá nám ukázala, že žiť neznamená ísť si len po svojom.
„Načo sme tu? / Na radosť / na lásku / na smútok / na dobro / na nenávisť / na zlo / na večný boj?“ pýtate sa v jednej zo svojich básní. A vzápätí ponúkate i odpoveď: „Aby na to všetko / tu nikto nebol / sám.“ Kto vo vašom živote je vám takou oporou?
Vstupom do manželstva s Otkom Mellom mi Boh poslal do života novú oporu, odovzdaného Šimona.
Dôležitou súčasťou vášho života je Boh. Čím vás vzťah s ním obohacuje?
Boh je pre mňa absolútna istota.
Čo je pre vás v tomto vianočnom čase najdôležitejším odkazom betlehemskej noci?
Vianoce a betlehemská noc sú pre mňa každoročne renesanciou nádeje, ktorej nositeľom je zviditeľnená, obetovaná láska.
Ďakujem za rozhovor
Petra Humajová
Gabriela Mellová sa narodila 11. novembra 1949 v Novej Bani. Bola najmladšou zo siedmich detí. Študovala slovenský a nemecký jazyk na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (so sídlom v Trnave), neskôr externe na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Titul PaedDr. jej bol udelený po rigoróznych skúškach, ktoré absolvovala v Nitre. Až do odchodu do dôchodku v roku 2011 učila na Strednej ekonomickej škole, neskôr Obchodnej akadémii v Prievidzi. Je vydatá za Ota Mellu, ktorú vedie úspešný akordeónový orchester Akordeonika v ZUŠ Bojnice. Poézia a umelecký prednes sú jej celoživotnou láskou.
(Spracované podľa informácií v knihe Áno neobyčajnému svetu.)