14.2.1997 
1.8.1998 
27.6.2004
24.12.2024Potlesk znel aj pre nich
Uverejnené 4. 8. 2020
V čase krízy sa niektoré mestá zapojili do aktivity zahŕňajúcej v sebe každovečerný potlesk pre zdravotníkov a všetkých, ktorí priamo čelili výzvam spojeným s koronavírusom. Bolo to pekné gesto solidarity a určite znelo aj pre početných zdravotníckych pracovníkov v našej rodine. V odpovediach na tri otázky sa s nami podelili o svoje skúsenosti a zážitky z tohto obdobia.
Eva Humajová (novorodenecká sestra v bojnickej nemocnici)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Mali sme viaceré školenia, pribudli nám ochranné prostriedky (rúška, rukavice) i pracovná pohotovosť – vo vopred určené dni sme museli byť doma „na telefóne“, aby sme v prípade núdze mohli nastúpiť do práce. Zároveň sme mali aj väčší pocit zodpovednosti, aby všetko bolo čo najlepšie.
Čo bolo v tomto období pre teba na vašom pracovisku najnáročnejšie?
Náročné je byť v skafandri – minimálne 4 hodiny na našom vysunutom karanténnom pracovisku bez jedla, vody a WC a potom čakať na dekontaminačnú jednotku, ktorá príde, vystrieka oblečenie a až potom sa môžeme vyzliecť. Toho som sa dosť bála – jedna z kolegýň, ktorá sa v tom skafandri ocitla, musela na zaneprázdnenú dekontaminačnú jednotku čakať ešte ďalšie dve hodiny. Nepríjemné boli aj obavy z toho, aby som doma niekoho nenakazila – máme starkú, vnúčence, dcéru, ktorá pracuje ako magistra v lekárni, takže nebezpečenstvo nákazy bolo dosť veľké.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Viac sme si uvedomovali Božiu pomoc a ochranu. Viac si vážime život a aj to, že v našom blízkom okolí nikto neochorel. Pocítili sme aj väčšiu súdržnosť v kolektíve, súcitili sme s tými, ktorí sa pri vykonávaní svojho povolania nejakým spôsobom ocitli v pohotovosti či ohrození.
Martina Humajová (magistra v lekárni v Kanianke)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Už dlhšie sme sledovali situáciu, ako sa vírus šíril, ale situácia sa menila zo dňa na deň. V čase, keď sa potvrdil prvý nakazený na Slovensku, nám v lekárni počet pacientov stúpol zo sto denne na tristo. Snažili sme sa upokojovať pacientov a niekedy bolo treba upokojiť aj nás. Bol to čas tvorivých nápadov, keď sme vymýšľali vlastnoručne namiešané dezinfekčné gély kvôli ich nedostatku na trhu; ale aj čas totálnej únavy a vyčerpania a hlavne strachu, aby sme nenakazili svojich najbližších, keďže sme boli v rizikovom prostredí a takmer bez ochranných prostriedkov.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Sebectvo niektorých pacientov bolo to, čo nás najviac vyčerpávalo. Kvôli nedostatku rúšok, dezinfekcie, rukavíc či antipyretík sme boli nútení dať isté limity na predaj, aby sa ušlo viacerým, kým sa nám podarí zohnať ďalšie kusy. Niektorí to nechceli akceptovať a nerobilo im problém nám kvôli tomu aj škaredo vynadať. A riešili sme aj rôzne situácie, o ktorých by sa nám pred pár mesiacmi ani nesnívalo – napr. pacienta s potvrdeným koronavírusom, ktorý nedodržiaval karanténu. Navštívil našu lekáreň a bez okolkov sa priznal k ochoreniu a aj k tomu, že behá, kde chce, lebo však jemu je to jedno. S ťažkým srdcom sme túto situáciu museli riešiť s políciou, keďže nešlo iba o ohrozovanie personálu, ale aj ostatných našich pacientov v kritickom veku, ktorí lekáreň navštevujú.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Z hľadiska pracovného života som veľmi ocenila obmedzenie, keď v lekárni mohol byť len jeden pacient. Myslím si, že aj pacienti to oceňovali, nakoľko mali svoju diskrétnu zónu, a tak sme mohli vyriešiť aj problémy, ktoré by pred lekárňou plnou ľudí neriešili. A my sme mali väčší pokoj a ticho pri práci. Okrem toho sme sa konečne dočkali ochranných skiel, ktoré sme si už niekoľko rokov od nášho vedenia márne pýtali. Mimo pracovného života som ocenila, že sa trošku spomalil život, nakoľko tempo už bolo priveľmi vysoké. Okrem toho sa mi páčilo, že sa ľudia začali viac zaujímať o ľudí v zraniteľnom veku – vybavovali im, čo bolo treba, nakúpili, zatelefonovali, aby sa necítili osamelí.
Tomáš Mečiar (vodič sanitky dopravnej zdravotnej služby)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Situácia sa zmenila a pribudli nám rúška, rukavice, respirátory, štíty a všadeprítomná dezinfekcia rúk, časté čistenie a dezinfikovanie sanitky. Ubudlo nám aj pacientov, keďže niektoré ambulancie zostali zatvorené a starším bolo odporúčané byť doma a takých vozíme najviac.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Náročné bolo si zvyknúť stále nosiť počas práce rúška a vypustiť z hlavy myšlienky, že sa môžem niekde nakaziť a prísť s tým domov medzi svojich blízkych. Jedného dňa mi zazvonil telefón a oznámili mi, že pacientka, ktorú som prevážal, bola pozitívne testovaná na COVID-19. Bol to šok. Zostal som v domácej karanténe aj s celou rodinou. Bol som na testoch a dopadli dobre, vraj som negatívny. Všetkým nám odľahlo a vrátil som sa späť do práce.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pozitívom v tejto situácii bolo to, že sme trávili viac času so svojimi blízkymi. Karanténu som využil aj pracovne. Natreli sme strechu na dome, čo sme pôvodne plánovali spraviť až niekedy v lete.
Daniela Petrášová (zdravotná sestra vo všeobecnej ambulancii v Novákoch)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Koronakríza spôsobila v našej práci najskôr taký zvláštny chaos, kedy sme nevedeli, akým spôsobom budeme fungovať, museli sme si zohnať ochranné a dezinfekčné pomôcky, upraviť ordinačné hodiny, zohnať množstvo tlačív, letákov, aby aj pacienti vedeli, ako majú postupovať v prípade nejakých zdravotných ťažkostí.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Mali sme neskutočné množstvo telefonátov od ľudí, ktorí prišli zo zahraničia, podávanie informácií o opatreniach, ktoré majú dodržiavať, kde sa majú hlásiť. Za jeden deň sme vypísali toľko PN, koľko inokedy vypíšeme za mesiac – dva. A okrem toho sme neustále museli sledovať nové nariadenia zo Sociálnej poisťovne, RÚVZ, TSK. Autobusová doprava chodila ako v sobotu, nemali sme sa ako dostať do práce (ja a doktorka sme nešoférky), tak sa vždy z rodiny niekto obetoval, kto nás zaviezol.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pozitívny vplyv koronavírusu pre našu rodinu bol taký, že sme veľa času trávili spolu, pozerali sme filmy, na ktoré dovtedy nebol čas, prehrávali sme si rodinný výlet, kde hovoril David O hluchom a slepom, cvičili sme tabatu u nás na chodbe a chodili sme do prírody. A zistila som, že máme veľa úžasných pacientov, ktorí nám ušili rúška, darovali ozónový čistič vzduchu a čistiace prostriedky s úmyslom, len aby sme neochoreli a boli tam stále pre nich.
Viera Šmídová (zdravotná sestra v neurologickej ambulancii v Prievidzi)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Dlho som samú seba presviedčala, že to, čo sa deje v Číne, predsa nemôže prísť na Slovensko. Potom som zostala v strehu, keď sa počet chorých výrazne zvýšil v Taliansku. A zrazu mamina, ktorá bola v tom čase v Taliansku u mojej sestry Stanky, zavolala domov: ,,Zajtra prídeme, aj Stanka s celou rodinou, zatvárajú tu niektoré mestá, musíme odísť.“ A vtedy sa začala meniť aj situácia na Slovensku. V ambulancii zavládol chaos (koho vyšetriť, koho nie). Pribudlo množstvo otázok týkajúcich sa pacientov, zisťovanie anamnézy (kto kde a s kým bol), meranie teploty... Stále dookola sme museli všetko dezinfikovať. Síce sme dezinfikovali aj predtým, ale to, čo nastalo potom... Čudujem sa, že nám z toľkej dezinfekcie naša ambulancia nezmizla úplne.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Najťažšie bolo pracovať v respirátoroch, na tom štít, rukavice... Keďže našu ambulanciu navštevuje veľa starších ľudí, ktorí už majú problém aj so sluchom, zvyknú sa pozerať na ústa a odčítavať z pier – a hneď bol problém. To sme sa teda „nakričali“, kým sme sa dohodli... Vznikli aj humorné situácie, ale zvládli sme to.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pozitívom bolo, že sme ako rodiny prežili spolu viac času spoločne – obedy, večere... Nebolo kam sa ponáhľať a konečne bol i čas na spoločné rozhovory.
Iveta Floriánová (zdravotná sestra v dennom chemostacionári, Masarykov onkologický ústav v Brne)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Naši pacienti sú náchylnejší na choroby alebo závislí na pravidelnom podávaní chemoterapie u nás, denne sme preto museli vstrebávať nové a nové informácie a množstvo zákazov a nariadení je u nás platných doteraz. Zo začiatku sa všetko menilo aj každý deň. „Nafasovali“ sme rúška, o týždeň respirátory a o ďalšie dva dni štíty. Na chodbách nám pribudli informačné tabule, dezinfekčné dávkovače, čističky vzduchu. Niekedy nám dezinfekcia do rána zmizla. Pred vstupom každému merali teplotu a pýtali sa, či nebol v kontakte s pozitívnym človekom, alebo či nebol v cudzine, odkiaľ by k nám COVID mohol „prepašovať“ . V tejto „dobe covidovej“ nás rozdelili na dva tímy. Týždeň som bola v práci a týždeň doma. V čase voľna sme museli sedieť doma a byť „na telefóne“ pre prípad pohotovosti. S kolegyňami sme sa nesmeli stretávať. Videli sme sa až po dvoch mesiacoch.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Najhoršie som znášala ten nápor práce v respirátore a štíte. Nikto nám nerozumel, zle sme počuli, potili sme sa, rosili sa nám okuliare, vlasy nám z tých gumičiek stáli každý inde – no jednoducho „fešandy“. Keď sme volali pacientov, tak nám nerozumeli, museli sme na nich mávať rukami. Kolegyňa bola pozitívna, a tak nám robili dvakrát ster a nebolo to príjemné. Šteklili nás štetinkami v nose, až nám slzy tiekli. Čakali sme štyri hodiny na výsledky a stále sme sa smiali. Na ničom. Len tak. Až nám zase slzy tiekli. Bála som sa tiež, či budú v poriadku všetci u nás doma, v Necpaloch. Keďže som nemohla ísť na Slovensko, zdalo sa mi, že Brno je strašne ďaleko. Nevedela som, kedy sa dostanem k rodičom, za bratmi a za všetkými. To bolo najhoršie.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Uvedomila som si, aké je super, že sme – vďaka našim predkom – zdraví už „od koreňa“; že nie je dôležité za každú cenu niekam chodiť, ale že pekne je aj v našej záhrade; že sa máme všetci radi a že máme kamarátov, na ktorých sme sa tešili a oni sa tešili na nás. Všimli ste si, že nebo bolo modré bez čiar od lietadiel? To by sa natáčal Winnetou! Čas doma som využívala tak, že som zdobila kvetináče alebo som bola v záhrade. Verím, že ako korona z ničoho nič prišla, tak aj „po necpalsky“ (čiže z ničoho nič) odíde.
Alexander Bohó ml. (lekár na Kardiologickej klinike vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb a vysokoškolský pedagóg na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Keďže pracujem vo vysokošpecializovanom ústave s veľkou spádovou oblasťou, bežná prevádzka sa, odhliadnuc od epidemiologických opatrení, výraznejšie nezmenila. Pacientov na plánované výkony sme prijímali, ako bolo zvykom, z čakacích listov. Jedinou zmenou bolo, že sa museli preukázať negatívnym COVID-19 testom. Iná situácia však nastala u akútnych pacientov. Títo pacienti, pochopiteľne, neboli pred prijatím vyšetrení na COVID-19, a teda sa k nimi bolo treba prezliecť do špeciálnych ochranných odevov a mať ochranné pomôcky. Po kontakte s pacientom bolo potrebné odev aj ochranné pomôcky nechať vydezinfikovať; k ďalšiemu pacientovi teda nebolo možné pristupovať s rovnakými pomôckami. Personál musel pred potenciálnou infekciou precízne chrániť seba i pacientov. Vznikali náročné, ale niekedy aj úsmevné situácie, ktoré je ťažké opísať niekoľkými vetami – zhrniem to asi len slovami, že nám to výrazným spôsobom komplikovalo prácu. Spomínam si napríklad na službu, keď v priebehu približne hodiny doviezli troch pacientov s akútnym infarktom myokardu. Takúto situáciu neprajem zažiť nikomu.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Najnáročnejšie boli pre mňa chvíle, keď nám zrušili špecializačnú skúšku z kardiológie. Tá sa mala začínať ako tradične testom. Termín pripadol na 16. 3. 2020 o 8:00 hod. O 7:50 v daný deň, teda pár minút pred testom, nám, už nastúpeným v oblekoch, bolo oznámené, že na základe ustanovení Ústredného krízového štábu platiacich od polnoci sa test ako aj ďalšie náležitosti špecializačnej skúšky rušia a termín sa presúva na dobu neurčitú. Špecializačná skúška z kardiológie patrí k tým najnáročnejším. Jej úspešné zvládnutie si vyžaduje niekoľkoročnú prípravu a následnej niekoľkomesačné intenzívne učenie sa s veľkým sebazapieraním a odopieraním si všetkého, čo má človek rád, vrátane svojej rodiny. A keď sa človek síce nabitý vedomosťami, ale z toľkého učenia úplne psychicky a emocionálne vyšťavený dozvie takúto informáciu desať minút pred testom, je to zdrvujúce. Najnepríjemnejšou bola skutočnosť, že sme netušili, kedy a či sa skúška vôbec uskutoční. Nevedeli sme, či pokračovať v intenzívnom štúdiu a ako si učenie a opakovanie správne načasovať, pretože takéto učebné tempo je ťažké udržať si na dlhší čas. Nehovoriac o vyčerpaných dovolenkách a študijnom voľne. U mňa to vyzeralo nasledovne: Po zrušení skúšky som, samozrejme, musel nastúpiť do práce, po príchode domov som sa najedol, prehodil som dve-tri slová s manželkou a dcérkou (ktorým by som sa chcel aj touto cestou zo srdca poďakovať, že to celé zvládli a vydržali) a následne som sa zavrel do izby a približne do 23:30 som sa učil. Takto to prebiehalo každý deň v nasledujúce dni a mesiace.. Do toho celého ešte už spomínané služby... No nakoniec, vďaka Pánu Bohu, nám koncom mája umožnili atestovať. A tak som sa po dlhej a strastiplnej ceste po úspešnom absolvovaní špecializačnej skúšky stal kardiológom. Bolo to asi najťažšie obdobie v mojom živote.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pozitív veľa nie je. Každého sa koronakríza viac či menej dotkla. Mnohých ľudí pripravila o zamestnanie, niektorým spôsobila existenčné problémy a nemálo ľudí aj ochoreniu podľahlo. Z môjho pohľadu by jedným z mála pozitív, ktoré potenciálne prináša koronakríza, mohla byť zmena myslenia spoločnosti. Ľudstvo sa čoraz viac upínalo k materiálnym veciam a tie duchovné stáli bokom. Výstižne to vyjadril pápež František počas mimoriadneho požehnania Urbi et Orbi: „Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete!“ Aspoň na chvíľu sme pochopili, že materializmus je zbytočný a uvedomili sme si krehkosť a pominuteľnosť všetkého vôkol nás. Zostáva iba veriť, že svet na túto koronakrízu nezabudne, že ľudstvo prehodnotí priority a pochopí zmysel daru života. Z pohľadu jednotlivca považujem za pozitívum, že človek v modlitbách akosi viac pamätá nielen na svojich najbližších, ale aj na vzdialených príbuzných či priateľov.
Martin Chudý (lekár na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Od začiatku marca sa v rámci našej nemocnice robili opatrenia, ktoré nás mali čo najlepšie pripraviť na pandémiu COVID-19. Absolvovali sme niekoľko školení, začalo sa s pravidelným meraním teploty pred vstupom do nemocnice, samozrejmosťou bolo nosenie rúšok a rukavíc. Od vyhlásenia núdzového stavu sa výrazne zmenil chod nemocnice. Znížil sa počet hospitalizácii, robili sa telefonické ambulantné kontroly, kontakt s pacientom aj s kolegami sa minimalizoval. Personál z oddelení bol rozdelení do dvoch tímov, aby v prípade kontaktu s COVID pozitívnym pacientom nevypadol personál celého oddelenia. Najvýraznejšou zmenou bolo zriadenie COVID oddelenia, ktorého vytvorenie malo zabezpečiť izoláciu a nevyhnutnú liečbu kardiologických pacientov so suspektnou alebo potvrdenou infekciou COVID-19. Na toto oddelenie bol z každého oddelenia ústavu preradený jeden lekár a niekoľko sestier, aby bolo možné liečiť široké spektrum pacientov. Vzniklo v podstate nové oddelenie zo zmiešaného personálu z každej oblasti kardiológie. Z nášho oddelenia srdcového zlyhávania som bol na COVID oddelenie preradený ja spolu s niekoľkými sestrami.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Výmena zdravotníckeho oblečenia za ochranný odev – „skafander“ bola nepohodlná a práca v ňom bola náročná. Nosenie vzduchotesného ochranného odevu prináša prekážky, na ktoré sme neboli zvyknutí. Viesť rozhovor s pacientom s nasadeným respirátorom spôsobuje už po niekoľkých minútach pocit nedostatku vzduchu, fonendoskop nie je možné použiť, cez zarosené ochranné okuliare a štít nebolo jednoduché vyšetrovať pacienta alebo napr. hodnotiť EKG, rovnako hmatať pulz s dvoma pármi rukavíc je komplikovanejšie, ako sme boli zvyknutí.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Práca na COVID oddelení mi priniesla nový pohľad na medicínu, stretli sme sa s úplne novými postupmi a problémami, na ktoré sme počas bežných pracovných dní ani nepomysleli. Bola to krízová situácia, ktorá aj z pohľadu našej nemocnice skončila bez väčších problémov. Túto skúsenosť hodnotím pozitívne a verím, že nám pomohla správať sa zodpovednejšie nie len v nemocnici, ale aj mimo nej.
Monika Chudá (sestra v stomatologickej ambulancii)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Počas tohto hektického obdobia sme pracovali ako aj ostatné stomatologické ambulancie v obmedzenom režime. Na základe odporúčaní sa nevykonávala dentálna hygiena a plombovanie zubov. Výhodou bolo, že aj bolestiví pacienti sa museli vopred objednať na konkrétny čas, aby sa navzájom nestretli v čakárni.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Najhorší bol strach. Každý sa bál každého pod neustálym tlakom správ z médií. Mali sme obavu z možného prenesenia nákazy prostredníctvom nás na pacientov a našich najbližších aj napriek tomu, že sme striktne dodržiavali všetky hygienické opatrenia.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Ako pozitívnu možno hodnotiť skutočnosť, že sme v priestore ambulancie mali vždy len jedného pacienta a vďaka tomu sme nepracovali v strese pri pohľade na plnú čakáreň. A aj tak celkovo sme si oddýchli, keďže sme na tri mesiace zmenili spôsob osobného a pracovného života. Nikam sme nechodili, iba na prechádzky do prírody.
Adriana Melichová (zdravotná sestra na ortopedickom oddelení)
Akým spôsobom zasiahla do práce vo vašom zamestnaní koronakríza?
Pracovala som priamo na karanténnom oddelení.
Čo bolo v tomto období pre vás na vašom pracovisku najnáročnejšie?
Najnáročnejšie boli 24-hodinové služby (4 hodiny v skafandri, dekontaminácia, hodina na sprchu, najedenie sa... a následne opäť 4 hodiny v skafandri, a tak stále dookola od rána do nasledujúceho rána). Niekedy ma prišli neskôr dekontaminovať a musela som čakať. Nasledoval 1 deň voľna a následne ďalšia 24-hodinová služba. Striedalo sa mi to takto dva mesiace. Ak boli pacienti pozitívni, previezli sa do Trenčína.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol vám koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Niečo také ako korona = oddych u mňa neexistovalo. Starám sa aj o maminu a popri tom všetkom sa to už nedalo stíhať, ale podarilo sa mi pre ňu zohnať opatrovateľku. Takže to vidím ako pozitívum tejto náročnej situácie.
Peter Petráš (vedúci dopravnej zdravotnej služby na Hlavnej banskej záchrannej stanici v Prievidzi)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Rapídne nám na úseku klesli výkony, prakticky okrem dialyzovaných pacientov sa nevozilo skoro nič. Najväčším problémom bolo teda udržať pracovné nasadenie a hlavne pracovnú disciplínu v kolektíve.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Boli a prakticky aj stále sme v centre diania okolo riešenia problémov súvisiacich s koronavírusom v okrese Prievidza. Pozitívom je, že vieme o všetkom, čo sa tu deje. Sme na túto prácu po materiálnej aj technickej stránke vybavení, ale pocity, keď nás pošlú do ohniska nákazy, sú všelijaké. Zatiaľ to zvládame v pohode, hoci sme už mali niekoľkých vodičov v karanténe (jedným z nich bol Tomáš). Najnáročnejšie boli v začiatkoch zavádzať do praxe platnosť jednotlivých zákonov, príkazov, opatrení a ďalších nariadení kompetentných štátnych orgánov (ešte sa aj menila vláda), ktoré mi prichádzali do mailovej pošty aj niekoľkokrát denne. Plníme však zatiaľ všetko najlepšie, ako vieme.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pre mňa ako riadiaceho pracovníka je výhodou, že nemusím pre vodičov vymýšľať dôvody, prečo zavádzam aj naše interné opatrenia – vždy sa „vyhovorím“ na koronavírus.
Zuzana Chudá (lekárka v Detskom kardiocentre v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Detské kardiocentrum momentálne sídli v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave, takže sa nás týkali ako nariadenia Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb, ktorého sme súčasťou, tak aj usmernenia vychádzajúce od vedenia NÚDCH, v budove ktorého sa nachádzame. Samozrejmosťou je meranie teploty pri vstupe – zamestnancom a tiež pacientom, nosenie rúšok a pravidelná hygiena rúk a dezinfekcia povrchov. Každý pacient ešte deň pred vstupom do nemocnice musel absolvovať telefonický dotazník, čo znamená množstvo telefonických rozhovorov a konzultácií. Upravili sme operačný program, zrušili plánované hospitalizácie a za prísnych hygienických opatrení sme operovali len deti, ktoré výkon nevyhnutne potrebovali. Spočiatku sme mali zavedené povinné testovanie všetkých pacientov, neskôr s postupným uvoľňovaním opatrení sa od paušálneho testovania upustilo. Pracovali sme v tímoch, ktoré sa striedali, čo znamená v priemere viac práce na jedného lekára, no na druhej strane sme mali aj pár dní voľna. V nemocnici sa zriadilo samostatné oddelenie pre COVID pozitívnych pacientov, kde sme ako mladí lekári mali príslužby. Našťastie sme nemali žiaden potvrdený prípad ochorenia COVID-19 u dieťaťa. Celá nemocnica bola v snahe zabrániť styku negatívnych a podozrivých pacientov rozdelená na červenú a zelenú zónu.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
Pre mňa bolo veľmi nepríjemné hlavne obdobie na začiatku koronakrízy, keď sme nemali dostatok ochranných pomôcok, nevedeli sme odhadnúť, aký bude prírastok pacientov, nevedeli sme ešte veľa o liečbe ťažkých stavov spojených s ochorením. Bola to neistota, ktorá situáciu vyhrocovala ešte viac.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Určite áno, naučili sme sa tešiť z bežných dní v práci, zlepšili sa hygienické návyky v nemocniciach, zlepšila sa spolupráca v tíme a utužili sme vzťahy v kolektíve pri bojovaní za spoločný cieľ.
Katarína Svobodová (námestníčka riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť v bojnickej nemocnici)
Akým spôsobom zasiahla do práce v tvojom zamestnaní koronakríza?
Postupne ako sa vyvíjala epidemiologická situácia v súvislosti s pandemickým výskytom ochorenia COVID-19, ktorú sme neustále monitorovali u nás na Slovensku a hlavne v našom regióne Hornej Nitry, sme sa začali pripravovať na v podstate pre nás novú a nepoznanú situáciu. Nikto z nás v takejto situácii ešte nikdy nebol a nezažil ju. Považovali sme si za povinnosť ochrániť nielen našich pacientov, ale hlavne náš personál, ktorý sa o pacientov musel postarať. Museli sme zaviesť do praxe mnohé nové postupy, preškolenia našich zamestnancov, ako správne používať ochranné pracovné pomôcky, ako sa dekontaminovať a ako zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť o pacientov.
Čo bolo v tomto období pre teba na tvojom pracovisku najnáročnejšie?
V čase pandémie nákazy novým koronavírusom na Slovensku chýbali nevyhnutné ochranné pracovné pomôcky a zdravotnícke vybavenie, prístroje. V začiatkoch sme sa s týmto problémom borili aj my v našej nemocnici. Bolo nevyhnutné urobiť množstvo hygienicko-epidemiologických opatrení v rámci jednotlivých prevádzok. Podarilo sa nám zabezpečiť všetky potrebné ochranné pracovné pomôcky pre našich zamestnancov, aby mohli svoju prácu vykonávať zodpovedne, ale najmä bezpečne. Treba pripomenúť, že práve zdravotníci v súvislosti so svojou prácou čelili obrovskému dennodennému riziku.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Priniesol ti koronavírus do života aj niečo pozitívne?
Pandémia nového koronavírusu zasiahla životy ľudí po celom svete. Priniesla so sebou veľké problémy, ale ukázala nám aj silné stránky spoločnosti. Podľa môjho názoru spojila veľa ľudí a mnohí ukázali spolupatričnosť, sociálne cítenie, ochotu a chuť pomáhať. Pozornosti sa nám ako zdravotníckemu zariadeniu dostalo od mnohých firiem, ale aj dobrovoľníkov. Okrem iného koronakríza zmenila myslenie mnohých ľudí aj v tom pozitívnom zmysle. Myslím si, že si viac vážime ľudský život a zdravie.
Za odpovede ďakuje
Petra Humajová